Politický a spoločenský život Kežmarčanov bol veľmi pestrý. Je samozrejmé, že sa v ňom odrážal politický život krajiny či Európy. Mô- žeme si ho ilustrovať aspoň na niekoľkých udalostiach.
V druhej polovici 18. storočia boli obyvatelia rozdelení do dvoch náboženských denominá- cií. Prevažovali evanjelici, ale bolo už dosť aj katolíkov. O zaujímavom spolunažívaní oboch náboženstiev v Kežmarku svedčia oslavy 100. výročia znovunadobudnutia štatútu slobod- ného kráľovského mesta, ktoré sa konali 31. januára 1755. Oslavy sa začali v evanjelickom kostole – väčšina mešťanov bola evanjelická, a to tým, že najsamprv sa zaspievalo Te Deum laudamus (akiste po latinsky), potom predniesol kázeň k tejto záležitosti superitendent Elias Fischer. Následne sa magistrát zhromaždil o 10.00 hod. na radnici. Odtiaľ sa šlo s trúbami a bubnami do katolíckeho kostola. Za trubač- mi šli dvaja muži v brnení a v rukách niesli dva prekrížené meče – ako je to v erbe mesta. Za nimi šiel mestský notár Jakub Kray ml., nesúc v rukách privilégium viazané do červeného zamatu. Nasledoval richtár Michal Vitalis, podrichtár Ján Petanzy a ostatní. Zvonili všetky zvony. Počas slávnostnej omše odzneli tri salvy výstrelov a nasledovalo opäť Te Deum. Po bohoslužbách sa šlo na radnicu. Tam sa prečítalo privilégium v nemeckom preklade, jedlo a pilo sa, pri tom sa strieľalo na zdravie. Vonkajšia rada dostala sud vína, ostatní občania dostali tiež po holbe vína.
Podobné oslavy sa konali aj na počesť dobytia pevnosti Mantua Rakúsko-Uhorskom v roku 1799. Oslavy boli organizované celoštátne, ale v Kežmarku mali zvláštny ohlas, pretože veli- teľom víťazného vojska bol Kežmarčan generál barón Pavol Kray z Krajova. Evanjelici mali veľké oslavy 1. septembra 1799, katolíci 15. septembra podľa nariadenia biskupstva, ale všetci sa zúčastnili jedných i druhých osláv. Mesto bolo slávnostne vysvetlené 3 000 lampami, lampy boli aj v oknách. Na domoch boli latinské i nemecké nápisy. Predvádzali sa strelci, hralo a strieľalo sa a pilo…
Myšlienky Veľkej francúzskej revolúcie neobišli ani Kežmarok. Ukázalo sa to roku 1809, keď mesto uväznilo učiteľa francúzskeho jazyka Štefana Csuvalaya pre podozrenie zo šírenia jakobínskych myšlienok. Priznal sa k tomu v liste, ktorý poslal Andrejovi Theiszovi. Tam sa vyhlásil za jakobína a uviedol, že z toho dôvodu sa chce presťahovať do Francúzska. Mesto ho uväznilo a pri domovej prehliadke u neho našli mnoho jakobínskych písomností. On sa hájil tým, že mali slúžiť pri vyučovaní francúzštiny. Záležitosť sa dostala aj na Uhorskú miestodržiteľskú radu. Tá vyhodnotila vec ako mladícku nerozvážnosť a prikázala mestu, aby ho z väzenia prepustilo.
V roku 1819, akiste v júni, navštívil na svojej ceste po Uhorsku Kežmarok aj knieža arcivoj- voda Ján so svojím sprievodom. V Kežmarku mal stráviť len jeden deň. Pre jeho príchod vypracovali itinerár s označením významných pamiatok a budov. Tiež ubytovanie pre neho, jeho sprievod i spišskú šľachtu, ktorá ho tu mala pozdraviť. Býval v piatich izbách domu č. 361, ktorý patril Dávidovi Goldbergerovi. Okrem neho tu boli spišský biskup Andujár, generálny adjutant gróf Morzin, kapitán gróf Auersberg, baróni Blay a Schell, zo spišskej šľachty boli zastúpené rody Görgey, Berzeviczy, Mariássy, Nemesányi, Jancsó, Bárdossy a i., tiež geometer Karol Raisz, deputácia Spišskej kapituly, mesta Levoča a Provincie XVI spišských miest. Celkove boli ubytovaní v 29 domoch. Pre arcivojvodu a jeho sprievod sa usporiadala večera v Goldbergerovom dome, pre ostatných v dome tribúna Jána Cornidesa.
V roku 1819 bol vymenovaný za brigadíra do Haliče generál Wieland. Pri tom dostal mož-nosť počas cesty stráviť 3 mesiace na Spiši, aby si dal do poriadku svoje rodinné záležitosti. Dňa 2. januára 1820 došiel so svojím sprievodom do Kežmarku a požiadal slúžneho, aby zariadil, aby mu mesto dodalo pokrm pre 6 koní do konca februára. Zdá sa, že v tom čase tu aj býval.
Vieme o tom, že mesto hostilo aj kráľa, aj keď nie uhorského. 6. augusta 1840 došiel do Kež- marku saský kráľ August Friedrich na svojej ceste zo Smokovca. Po prenocovaní urobil vý- let k Zelenému plesu. Sprevádzal ho kežmarský krajčír Roxer. Z Kežmarku odišiel nasledujúceho dňa do Haliče.
V prvej polovici 19. storočia došlo na východnom Slovensku i na Spiši k tragickým udalos- tiam, ktoré súviseli so šírením cholery z východu. Úrady začali robiť opatrenia proti epidémii, ktoré spočívali v dezinfikovaní studní a prameňov chlórovým vápnom, severné a východné pohraničie zaistili rozostavením vojenských kordónov, ktoré mali zabrániť pohybu obyvateľstva z nakazených území, v obciach začali dokonca pripravovať osobitné baraky na izoláciu nakazených a kopať masové hroby. Ľud si to vysvetľoval ako snahu pánov o jeho likvidáciu a v súvislosti s tým sa rozšírili tzv. cholerové vzbury. U nás boli najmä východne od Spišskej Novej Vsi a v jej okolí a doplatilo na ne životom viacero nevinných ľudí. Začiatkom, ale aj akýmsi vyvrcholením cholerovej vzbury, boli udalosti v Kluknave. Tam začali ľudia zomierať na choleru 30. júla. V dňoch 8. a 9. augusta ľud zaútočil na kluknavský kaštieľ, kde brutálne zavraždil 7 ľudí. Vzbury vypukli aj v susedných obciach. Je samozrejmé, že úrady proti nim zakročili vojenskou silou a vzbúrencov postavili pred stanné súdy a mnohých z nich odsúdili na smrť.
Správy o cholere sa dostali aj do Kežmarku. Na zasadnutí mestskej rady 1. februára 1831 referoval mestský lekár Georgius Tátray o preventívnych opatreniach proti rozšíreniu cholery z Haliče.
V tejto situácii je zaujímavý jeden dokument, ktorý sa v Kežmarku našiel 8. augusta 1831 v predsieni evanjelického kostola. V ňom sa „chudobní roľníci a obyvatelia Kežmarku“ obrátili na richtára a magistrát s žiadosťou o pomoc, lebo ich chudoba sa zvyšuje a ak sa príčiny neodstránia, hrozí, že sa rebélia z Varšavy môže preniesť aj sem. Odvolávali sa na to, že pre zdražovanie nemôžu platiť príslušné odvody. V jednom prípade sa istý miestny šľachtic vyjadril, že chudoba nech ide do pekla. V inom prípade dal zemepán sedliaka palicovať preto, že nemohol poplatok zaplatiť. Žiadali, aby sa mesto nad nimi zmilovalo a pomohlo im v tejto ich chudobe prežiť. Pripomínali, že hoci v Kežmarku nie je cholera, môže vzniknúť v dôsledku hladu. List nebol podpísaný ani datovaný. Pri vyšetrovaní sa zistilo, že jeho autorom bol kežmarský študent Michal Pudleiner z Bušoviec.
Dňa 4. júla 1831 prerokoval magistrát opatrenia proti šíriacej sa cholere. Uzniesol sa, že: 1. Rozostavia stráže ozbrojené puškami na všetkých cestách vedúcich do mesta, ktoré budú kontrolovať prichádzajúcich, tých, ktorí nebudú mať príslušné dokumenty, zavedú do novozriadeného infekčného domu. Tulákov do mesta nepustia. 2. Majú sa kúpiť pušky aj pre občanov, ktorí sa budú na strážnej službe zúčastňovať. Má sa strážiť najmä cesta vedúca do Haliče, prípadne aj iné cesty, na ktorých by sa tá mohla obísť. Záležitosť má riadiť deputácia na čele s richtárom Pavlom Engelom. Majú k nej patriť senátori Václav Mathey a František Roth a tribún Anton Alexander. Podozrivé osoby sa majú umiestniť do vyznačeného domu pre tento účel. Uvedená komisia určila už 5. júla ako takýto dom práčovňu vdovy Lányiovej na ceste k Strážkam, ktorý je aj od ostatných domov oddelený. Ak by nebola ochotná dom prenechať, nech sa jej vezme z verejných dôvodov. Mestská rada rozhodla použiť tento dom a premeniť ho na infekčný. Určila aj výšku nájomného.
V dôsledku kordónov proti šíreniu cholery a izolačných opatrení vznikla obava ohľadom výživy obyvateľstva. Preto sa Kežmarok 9. júla 1831 obrátil na palatína so žiadosťou o pomoc v tejto záležitosti. Palatín to odmietol. Veci sa však týkalo nariadenie Miestodržiteľskej rady z 21. júna, ktorú magistrát prerokoval 8. júla 1831. Rozšíril jeho znalosť. Určil komisiu na čele s bývalým chirurgom a senátorom Amandom Wilhelmom Schmithom, aby záležitosť sledovala a navrhovala potrebné opatrenia. Kontrolovali sa stráže a robili ďalšie opatrenia. Tieto rozšírili po vzniku vzbúr.
Kežmarok bol zastúpený aj v tzv. permanentnej deputácii Spišskej župy senátorom a politic- kým komisárom Václavom Mathei, ktorý mestskej rade referoval o rozhodnutiach komisie. Zvláštnu pozornosť venovali zákazu vpúšťania cudzích kupcov do mesta. Šlo najmä o Židov z Huncoviec. Na príkaz zriadiť infekčný dom rozhodli, že ho zriadia v práčskych domčekoch Daniela Lányho. Po vypuknutí vzbúr museli robiť opatrenia na zaistenie bezpečnosti. Neskôr pôsobil pri permanentnej deputácii Michal Schönwiszner. Na zasadnutí 31. júla sa referovalo o cholere v Kamienke, kam bol vyslaný chirurg Makroczy, ale aj o udalostiach v Slovinkách. Zo Solivaru bolo do kežmarského skladu expedované množstvo soli. Mesto sa postupne cez permanentnú deputáciu dozvedalo o rozšírení cholery v jednotlivých obciach, napr. v Jamníku, Odoríne, Kluknave a i. Na zasadnutí 11. augusta sa dozvedeli o povstaní v Kluknave, Richnave a Krompachoch i o jeho potlačení vojskom.
Dňa 8. augusta ochorela s podozrením na choleru slúžka mešťana Kleina. Bola umiestnená do hradu, kde ju liečili. Za dva dni zomrela, ale na základe vykonanej pitvy mestský lekár u nej vylúčil choleru. Zachovala sa veľmi podrobná správa o priebehu jej nemoci, o jej liečbe a jej pitve. Na zasadnutí rady 11. augusta sa referovalo o napadnutí hlavného župana v Spišskom Podhradí povstalcami i o ukrutnostiach v Bijacovciach. Správy o rebélii dostávali aj neskôr. Na obranu žiadali o vyslanie vojska, čo sa im nepodarilo. Spoliehali sa na vojenské kordóny umiestnené v Zamagurí.
Mestským lekárom bol Gregorius Tatray. Aj jeden občan, čižmársky tovariš Johannes Klein, ochorel a zomrel v mestskom lazarete. Bolo nariadené vykonať pitvu. Pitva dokázala, že dotyčný nezomrel na choleru. Koľkí ľudia v meste dostali choleru, presne nevieme, pretože správy lekárov v tejto oblasti sa rôznia. Podľa správy mestského chirurga Samuela Mudronya sa nakazilo v meste na choleru v období od 9. do 20. augusta 28 ľudí, z ktorých zomrelo 11. Podľa ďalšej správy mestského lekára Tátraya ochorelo od 10. do 31. augusta na choleru 198 ľudí. Z nich zomrelo 69, vyliečilo sa 54 a ostatní sa liečili. V cholerovej nemocnici slúžil aj jeden ránhojič. Ľudia sa sťažovali na časté zvonenie umieračika, v dôsledku čoho mesto prikázalo farárovi, aby sa pri úmrtiach nezvonilo.
Po vzbure v Kluknave vyzval Stály výbor Spišskej župy 10. augusta aj mestá Levoča a Kežmarok, aby urobili obranné opatrenia proti prípadnému útoku vzbúrencov. Kežmarok reagoval tzv. občiansku gardu. Jej veliteľom sa stal bývalý dôstojník Fiedrich v. Homer a jeho zástupcom radný Franz Roth. Činnosť gardy riadila a na ňu dozerala zvláštna deputácia. Medzitým však bola rebélia potlačená a občianska garda asi po týždni prestala oficiálne fungovať. Ostalo len 36 strážnikov, ktorí dozerali hlavne na týždenné trhy. Mesto muselo neskôr ubytovať 75 vojakov.
V súvislosti s tým 15. augusta 1831 požiadal magistrát Kežmarku cholerovú permanentnú deputáciu, ktorá vznikla pri Spišskej župe, aby dislokovala do Kežmarku vojsko, pretože v meste našlo úkryt mnoho ľudí z okolia, asi 300 rôznych mešťanov a 2 000 poddaných z rôznych miest a obcí. Po udalostiach v Iliašovciach, Kluknave a iných obciach malo strach aj obyvateľstvo Zamaguria.
Po potlačení povstania zriadila Spišské župa 17. augusta mimoriadnu sedriu (súd) vybavenú štatariálnou právomocou, aby rozsudkami zastrašili ľud. Boli v nej aj zástupcovia Levoče a Kežmarku. Za Kežmarok bol Anton Klein, ktorý bol súčasne jej zapisovateľom a Michal Schönviszner. Ten súd zasadal napr. 25. augusta v Domaňovciach. Pri súde v Jamníku 6. septembra bol už Schönviszner zapisovateľom. Podobne aj v Domaňovciach 22. septembra, v Spišskom Hrušove 17. októbra, v Krompachoch 3. novembra, v Spišskej Novej Vsi 14. novembra a v Spišských Tomášovciach 23. decembra 1831.
V polovici novembra bolo v Kežmarku umiestnené veliteľstvo regimentu a 2. bataliónu 9. pešieho pluku kniežaťa Bentheima. Pretože na choleru onemocneli aj mnohí vojaci, zriadili sa osobitné nemocnice pre nich, o. i. aj v Kežmarku.
Niektorí župní funkcionári sa zastávali poddaných. Medzi ne patril aj hlavný župný fiškál Kristián Schmidt, ktorého preto nechceli viac do funkcie zvoliť. Prestúpil teda do Kežmarku. 18. februára 1846 vypuklo v Haliči povstanie na obnovu poľského štátu. V dôsledku toho zutekali do Kežmarku 6 haličskí šľachtici, ktorých ale vojsko 11. marca zaistilo a vrátilo do Haliče. K udalostiam v revolučných rokoch 1848/49 sa vrátime v príslušnej kapitole.
Zdroj: História Kežmarku od 2. polovice 18. storočia, strana 19-24.