Právo meča bolo Kežmarku udelené 2. marca 1438.
Právo meča znamenalo možnosť vykonávať rôzne druhy trestov pre jednotlivé previnenia. Previnilcov – zlodejov, podpaľačov, vrahov a iných lotrov mohli Kežmarčania napichnúť na kôl, lámať kolesom, rozštvrtiť, vešať, upáliť, utopiť a mečom sťať – čo bola pomerne čestná smrť.
Zlodej Bartolomej bol pre krádež obesený, podpaľač Januš priviazaný k stĺpu a upálený. Posledného úmyselného podpaľača upálili v Kežmarku v roku 1767, ale najprv ho milosrdne sťali. Hostinského Jána sťali, pretože zabil cudzinca, ktorý sa u neho ubytoval. Pre slobodnú matku pripravili kamenný veniec – dali ju do vreca s kamením a utopili. Prostitútku z mesta vypovedali, v prípade návratu ju čakal tiež kamenný veniec.
Mesto malo vlastného kata, ktorý dokonca v roku 1677 vypomáhal Ľubici, ktorú zaplavili besné psy. Kat vykonával teda aj úlohu šarhu, a hoci mal tzv. nečisté zamestnanie a jeho deti nesmeli chodiť do škôl alebo sa učiť remeslu, ba dokonca musel bývať mimo mesta, neraz sa stal aj liečiteľom “tajných” chorôb…
Mestská daňová kniha z roku 1525 uvádza, že Kežmarok mal klietku hanby pre “zlé ženy”. V roku 1557 postavil murársky majster Štefan na námestí pranier, za čo dostal odmenu 25 zlatých (v tom čase sa dal za tú sumu kúpiť malý dom!). Pranier – stĺp s reťazou, o ktorú priviazali previnilca, sa zlikvidoval až v roku 1801. Popravisko Aasflecken bolo pod Suchou horou a pripomína ho dodnes územný názov Krvavé pole.