Aj keď ľubický pravoslávny chrám malý i mladý a jeho základný kameň bol posvätený v roku 1999, môže sa pravoslávna cirkevná obec pochváliť pokročilým štádiom rozpisu interiéru ikonami v byzantskom štýle z dielne srbského ikonopisca z Belehradu, ktorý za týmto účelom Ľubicu pravidelne navštevuje. Pravoslávny chrám Usnutia Presvätej Bohorodičky sa tak stáva pamätihodnosťou, ktorú by ste pri svojej návšteve Kežmarku a okolia rozhodne nemali vynechať. V prípade záujmu o návštevu chrámu so sprievodcovským výkladom môžete kontaktovať správcu Pravoslávnej cirkevnej obce Ľubica, ktorý Vám s týmto rád vyhovie.

Kríž s lampádou v pravoslávnom chráme v Ľubici.

Tri ľubické chrámy zasvätené Bohorodičke

Ľubica je zväčša rímskokatolícka, malé obsadenie majú evanjelici a pravoslávni a asi sedem percent  je gréckokatolíckeho vierovyznania. V neďalekom okresnom meste Kežmarok sa po poslednom sčítaní obyvateľov prihlásilo ku pravoslávnemu vierovyznaniu 66 obyvateľov, čo tvorí 0,42 % z jeho celkového obyvateľstva.

Zaujímavosťou obce Ľubica je jej zasvätenie chrámov tomu istému sviatku – V rímskokatolíckom obrade zvanom Nanebovzatie, v gréckokatolíckej cirkvi Zosnutie a v pravoslávnej cirkvi Usnutie či Uspenie. Chrámový sviatok pravoslávnych veriacich je podľa juliánskeho kalendára 28. augusta, čiže o dva týždne posunutý. Rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie je z polovice 13. storočia. Je to najväčší dvojloďový kostol na Spiši. V centre hlavného oltára s barokovou výzdobou, je plastika Madony s dieťaťom – dielo Majstra Pavla z Levoče. Interiér je vymaľovaný rokokovo-iluzívnou maľbou. Nachádzajú sa tu patronátne lavice z prelomu 15. a 16. storočia. Osobitým architektonickým prvkom je románske rozetové okno s pred roku 1260. Gréckokatolícky farský kostol Nanebovzatia Presvätej Bohorodičky bol pôvodne kaplnka prestavená z väčšieho domu v roku 1930. Obdĺžnikový vnútorný priestor je podopretý šiestimi podperami. Čelná stena je zdobená nástennou maľbou s postavami Panny Márie, Ježiša Krista a apoštolov. Punc umeleckej kvality majú aj obidve farebné vitráže na oknách po bokoch ústrednej nástennej maľby. Vitráže aj maľba sú dielom akademického maliara Mikuláša Klimčáka.

Pohľad na Chrám Usnutia Presvätej Bohorodičky

Výklad sviatku Usnutia Presvätej Bohorodičky

Posledným Bohorodičným sviatkom cirkevného roka je sviatok Uspenija Presvätej Bohorodičky. V Pravoslávnej cirkvi patrí Presvätej Bohorodičke veľká úcta. Na doplnenie uvedieme, že cirkevný rok sa v pravoslávnej cirkvi začína 1. septembra. „Ikonografia sviatku Uspenija Presvätej Bohorodičky sa v plnosti zakladá na svätej Tradícii. Na ikone sú podchytené dva významy sviatku: zavŕšenie pozemského života Bohorodičky – usnutie a pochovanie, a jej väčšie preslávenie – vzkriesenie a nanebovstúpenie aj s jej prečistým telom. No lôžku leží prečisté telo Bohorodičky po odlúčení jej duše. Vôkol stoja všetci apoštoli, okrem apoštola Tomáša, ktorí vnuknutím Svätého Ducha prišli v tie dni do Jeruzalema. Keď apoštol Tomáš prišiel do Jeruzalema, Bohorodička už bola tri dni v hrobe v Getsemanskej záhrade. Chcel ešte raz uvidieť Matku svojho Učiteľa a tak odkryli jej hrob. No jej sväté telo tam už nebolo. Ikonopisci napísali ako dvanásteho apoštola svätého Pavla. Svätý apoštol Peter vzdáva česť jej telu kadidlom. Nad telom Bohorodičky sa nachádza Christos – Spasiteľ, ktorý vo svojich rukách drží Máriinu dušu v podobe zavitého dieťaťa, čo označuje počiatok jej nového života na nebesiach. Christa v nebeskej sláve obklopujú anjeli. Isus Christos sa javí akoby centrom tejto ikony, hoci ide o usnutie Božej Matky. Podobne je to aj na ikone Roždestva Isusa Christa, kde centrom ikony je Bohorodička. Nie je to náhoda ani chyba. Cez Bohorodičku Boží Syn prijal ľudské telo a prišiel na svet. Cez Christa sa Bohorodička dostáva na nebesia. Na niektorých ikonách Uspenija môžeme vidieť anjelov, ktorí vynášajú telo Prečistej Bohorodičky do otvorených vrát raja. Na menej detailných ikonách je zobrazený polkruh symbolizujúci nebesá a dve otvorené krídla dverí,“ opísal výklad tohto sviatku protojerej Jozef Balberčák.

Ikonostas v pravoslávnom chráme v Ľubici

Eufrosínia Polocká je neoddeliteľnou súčasťou chrámu

V ľubickom chráme sa nachádzajú ostatky prepodobnej matky Eufrosínie Polockej, blahovernej kňažnej a iguménie (predstavenej kláštora). Eufrosínia v dvanástich odmietla manželstvo a svetský život a tak odišla do polockého monastiera (kláštora), približne v roku 1116. Zhruba v roku 1119 sa presťahovala do cely (izby určenej pre mníšky) pri polockom chráme Svätej Múdrosti, kde začala prepisovať knihy v miestnej knižnici. Neskôr po roku 1120 Efrosinia, vtedy ešte ako mníška iniciovala výstavbu ženského kláštora v Selci u Polocka, kde stávala stará rezidencia polockých biskupov. Po postavení kláštora v roku 1126 bola menovaná predstavenou tohto kláštora – igumenkou. Bola tiež iniciátorkou založenia mužského kláštora Bohorodičky і Chrámu Svätej Bohorodičky pri ňom vystavanom v rokoch 1151 až 1154. Objednala u majstra klenotníka Lazara Bogšiho zlatý kríž s relikviami, ktorý sa neskôr stal známym ako kríž Efrosinie Poľockej. Počas druhej svetovej vojny bol kríž počas nemeckej okupácie ukradnutý a stratený. Na konci života sa Efrosinie vybrala na púť do Jeruzalema, kde po vyčerpávajúcej ceste pravdepodobne v roku 1167 zomrela.

Ikona Eufrosínie Polockej s moščami (ostatkami) v pravom dolnom rohu.

Zvonicu pred chrámom museli demontovať

Doterajšia zvonica koncom roka 2022 zavŕšila svoju dlhoročnú službu ohlasovania svätých bohoslužieb, keďže jej nevyhovujúci a život ohrozujúci stav už nebolo možné opraviť, musela byť odstránená. „Zvesené a uskladnené zvony sú pre nás mementom, aby sme otázku budúcej zvonice riešili s ohľadom na náročné poveternostné podmienky podtatranskej oblasti,“ vysvetľuje Peter Dobrík, duchovný správca Pravoslávnej cirkevnej obce v Ľubici. Ak chcete podporiť stavbu novej zvonice, svoj príspevok môžete zaslať na číslo účtu cirkevnej obce, ktorý bol zriadený na tento účel.

Pohľad na bohato zdobený strop chrámu.

Článok a fotografie boli vytvorené s dovolením a veľkou pomocou otca Mgr. Petra Dobríka, za čo mu touto cestou ďakujem. Všetky potrebné informácie o chráme nájdete na webstránke www.pcovlubici.net.

Text a foto: Ondrej Miškovič, Zdroje informácií: orthodox.sk, lubica.sk

V Kežmarskej informačnej kancelárii máte možnosť zakúpiť si lístok na celé podujatie alebo na nedeľný program, na ktorom spoznáme kráľa remesla či započúvame sa do piesní Kollárovcov.

Link na predpredaj lístkov:

https://www.ticketportal.sk/event/Europske_ludove_remeslo

Festival podporili:

https://elro.kezmarok.sk/partneri/

Film Turnus rozpráva cez osudy vodiča kamióna, opatrovateľky v Rakúsku a partie robotníkov o živote ľudí, ktorí musia cestovať za ťažkou prácou na takzvané týždňovky. Odzrkadľuje ich sny a túžby, ako aj obete, ktoré prinášajú, keď sú na ich príjmy odkázaní ich blízki, kým oni sú v cudzích mestách – v ubytovniach, v cudzích domácnostiach.

Čo sa s nimi deje? O čom snívajú? Film je sociálnou sondou do fenoménu týždňoviek, pri ktorých čas strávený mimo domu ničí to, kvôli čomu vlastne pracujú: rodiny a vzťahy s blízkymi. „Z rozhovorov som pochopil, že je to pre nich ťažká životná trauma, keď musia opúšťať svoje domovy. A hlavne sa trhajú citové väzby s rodinami, čo veľmi ťažko znášajú. Chcú zabezpečiť rodinu, ale chladnú vzťahy a citovo sa odcudzujú. Mal som veľa príbehov, ale tieto tri boli reprezentantom všetkých, ktoré som poznal. Zrkadlí sa v nich môj pocit zo všetkých ostatných príbehov,“ povedal pre denník Pravda režisér Jaro Vojtek.

Turnus je pre Vojteka trochu experimentom či hrou s autenticitou a metódou hraného filmu. „V niektorých scénach ide o rekonštrukciu životov protagonistov. To, čo prežili a bolo pre nich silné, sme znova „prežili“ pred kamerou. Takže akoby boli neherci, ale hrali samých seba. Poznali tie situácie a pocity, takže ich vedeli znova sprítomniť. Dokonca to malo pre nich istý ozdravný účinok. Takže som si pripravil scénu ako z hraného filmu, ale potom sa to odrazu premenilo na autentický dokument. Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť, ktorú som predtým vo filmoch nepoužíval,“ prezradil pre Pravdu režisér a scenárista, ktorý scenár písal so svojím pravidelným spolupracovníkom Marekom Leščákom.

Jara Vojteka poznáme aj ako tvorcu filmov My zdes, Hranica, Cigáni idú do volieb alebo Tak ďaleko, tak blízko, Deti, či Raj na zemi. V Kežmarku nebude prvýkrát, v Iskre už osobne predstavil tri z menovaných snímok.

Pred Turnusom diváci uvidia ešte jeden nový slovenský film – 13-minútový krátkometrážny dokument Musíme prežiť: Fukušima!, ktorého režisérom je Tomáš Krupa. V marci 2011 sa zrútili tri reaktory poškodené zemetrasením a cunami v jadrovej elektrárni v japonskej Fukušime. Všetci do 20 kilometrov od závodu boli evakuovaní, iba Naoto Matsumura sa rozhodol zostať –⁠ jediný z 80-tisíc ľudí. Ako sa však vyrovnať so svetom, ktorý balansuje na pokraji klimatickej katastrofy a energetickej krízy?

Vstupné na projekciu je 6 eur, s platným klubovým preukazom 4 eurá. Vstupenky si môžete zakúpiť online na www.kinoiskra.sk alebo priamo v pokladni kina. Viac informácií aj na www.klubiskra.sk.

Boris Švirloch

Kino Iskra Kežmarok

O vykopávkach a projekte sa mohla široká verejnosť dozvedieť viac aj prostredníctvom prezentácie náleziska na online 3D platforme sprístupnenej koncom roku 2021 na webstránke múzea. Táto prezentácia bola predstavená aj na svetovej výstave EXPO 2021 ako príklad inovatívneho prístupu k uchovávaniu kultúrneho dedičstva.

Hnuteľné i nehnuteľné nálezy vyvolali otázky, na zodpovedanie ktorých boli v 2. etape projektu, v roku 2021, prizvaní odborníci z rôznych vedných oblastí. Výsledky tohto interdisciplinárneho výskumu predstavuje múzeum znovu aj cestou prezentácie na online 3D platforme. V tomto roku ponúkame až dva samostatné modely, pod ktoré sa opäť podpísal Mgr. art. T. Barnáš (Overhead). Predstavujú stredovekú lokalitu v dvoch časových obdobiach, ktoré bolo možné vďaka výsledkom výskumu presnejšie datovať do 2. polovice 13. a 1. polovice 15. storočia. Neexistujú doklady o tom, že na skúmanej ploche pulzoval život aj v 14. storočí.

Vieme, že Švábovce boli spočiatku kráľovským majetkom a že staršia etapa reprezentuje toto obdobie vývoja osady. Po roku 1294 sa stali súčasťou šľachtického majetku, čo viedlo k zmene využitia lokality novými zemepánmi. O nich priniesol zaujímavé poznatky archívny výskum. Z rodu pánov z Hrhova, ktorí okrem Šváboviec získali aj majetky na sever od rieky Poprad (t. j. aj na území dnešného okresu Kežmarok), sa v priebehu 14. storočia vyčlenili tri vetvy – páni zo Šváboviec, Slovenskej Vsi a Bušoviec. Konca stredoveku sa dožili len páni z Bušoviec, ostatné dva rody postupne vymreli. Prisvojili si však honosnejší prídomok zo Šváboviec a usídlili sa, rovnako ako všetci ich predchodcovia, v Slovenskej Vsi, ktorá bola bližšie k majetkovej doméne pri rieke Poprad. Rodové sídlo vo Švábovciach sa zmenilo na centrum správy tunajších majetkov, uvádzané v neskorších písomnostiach ako „Švábovská kúria“ alebo  „Horný majer“.

Švábyovci patrili k familiárom kapitána mesta a hradu Kežmarok Krištofa Warkoča. Drobní šľachtici obvykle vstupovali do famílie, t. j. do služieb tých majetnejších. Tento služobný pomer prekvapivo vyústil do zamotaných finančných transakcií, ktorých konečným výsledkom  bolo, že sa Krištof Warkoč stal od roku 1507 majiteľom Šváboviec. Tejto téme bola venovaná prezentácia na stránke múzea počas Európskych dní archeológie 2022.

Zánik objektov z 15. storočia súvisí zrejme s postupnou stratou záujmu o túto lokalitu zo strany jej majiteľov. Model síce neprináša presnú dobovú rekonštrukciu, ale napriek tomu ponúka predstavu o tom, ako a v akej miere bola skúmaná plocha v stredoveku využitá. Jednotlivé anotácie obsahujú informácie napr. aj o tom, čo sa tu v stredoveku pestovalo, prípadne jedlo, alebo čo ukázali špeciálne analýzy kovových predmetov. Pripojené sú aj odkazy na 3D zobrazenia nálezov, z ktorých niektoré sú doplnené do pôvodných tvarov. Prezentácia je sprístupnená na webovej stránke múzea, resp. na profile múzea na facebooku  a instagrame.

Marta Kučerová, archeologička Múzea v Kežmarku

Prezentáciu na online 3D platforme podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Tridsiata deviata sezóna Maguráčika sa začala súborovým sústredením v rekreačnom zariadení Červeného kríža v Mlynčekoch, na ktorom sa autorsky opäť uviedli vedúci súboru manželia Švedlárovci a pripravili nové tanečno-spevné pásmo Goralská jar, spoločne s vedúcou ľudovej hudby Ivetou Pavlíkovou aj spevácke číslo „Zašpievoj ptosecku“ i nové programové číslo ľudovej hudby. Ľudová hudba s hudobným programovým číslom „Po goralski“ a spevácka skupina sa úspešne prezentovali na okresnej súťaži hudobného folklóru detí, keď si vo svojich kategóriách odniesli palmu víťazstva a postup na kraj do Raslavíc. Bol to pre súbor obrovský úspech, pretože v tejto sezóne nastala najväčšia generačná výmena za posledné roky, rozlúčilo sa 12 dievčat a 4 chlapci, čo je prakticky celá zostava. Odišli nielen deviataci, ale aj niektorí ôsmaci a tento výpadok bolo veľmi náročné nahradiť. Napriek tomu sa nová generácia tanečníkov a hudobníkov snažila a každým nácvikom bolo vidieť pokrok, ktorý vyvrcholil už spomenutým výsledkom na okresnej súťaži spevákov a hudieb.

To, že nová generácia sa zhostila výborne svojej úlohy propagátora tradičnej kultúry sa potvrdilo aj v jubilejnej 40. sezóne súboru.  Že Maguráčik patrí k slovenskej špičke dokázalo aj nové pásmo Goralská jar, s ktorým sa predstavil na krajskej i celoštátnej prehliadke detských folklórnych súborov v Likavke. Týmto úspechom sa podarilo nadviazať na už viac ako desaťročnú tradíciu účasti na celoštátnych súťažiach v rámci Slovenska. Okrem tohto významného úspechu sa Maguráčik predstavil na vystúpeniach v Kežmarku a okolí, v tatranských penziónoch a hoteloch, pri príležitosti osláv Dňa detí, opäť hostil zahraničný kolektív na Medzinárodnom festivale DFS Krojované bábiky, tentoraz rumunsky súbor Musatanca, predstavil sa na EĽRO, kde mal tiež svojho hosťa v programe Keď raz budem veľký a prázdninové úsilie zavŕšil na medzinárodnom festivale Zlatá rybka v rumunskom meste Tulcea v delte rieky Dunaj.

Prvé dni nového školského roka boli v znamení prípravy premiérového programu k 40. výročiu založenia súboru, ktorý Maguráčik uviedol v polovici októbra. Program Dolu pod Magurou alebo ako Janko a Marienka šťastie hľadali sa stretol s nadšením širokej verejnosti a najmä našich detí a ich rodičov. Pripravili aj veľké prekvapenie vedúcemu k jeho okrúhlemu životnému jubileu. Činnosť súboru však ani po výročí nestagnovala, práve naopak, nabrala ďalšiu vlnu vystúpení a ako každý rok pripravil vianočné programy, s ktorými sa predstavil Maguráčik na viacerých vystúpeniach v Kežmarku, jeho okolí i v Detve.

Sezónu po výročí v roku 2016 začal Maguráčik vystúpením v tatranskom hoteli Titris. Pre hotelových hostí predstavil ešte Vianočné zvyky spod Tatier. Pozdravil priateľov klubu Magury spoločným výročným koncertom troch súborov – Maguráka, Magury a Maguráčika v Mestskom kultúrnom stredisku. V tomto roku  absolvoval 65 vystúpení.

Juraj Švedlár

Špeciálna základná škola v Spišskej Belej v spolupráci s OZ Zlatá rybka a mestom Spišská Belá realizovala 12. ročník vernisáže a aukcie keramických úžitkových objektov a výtvarných diel k projektu Život ako každodenný sviatok.

Úmyslom večera bolo spojiť všetkých, ktorí veria, že stratený môže byť každý deň, ak ho zabudneme vydláždiť aspoň jedným dobrým úmyslom – tento deň to bola pomoc deťom so zdravotným znevýhodnením. Podľa sumy, ktorá bola na vernisáži vyzbieraná, môžeme povedať s istotou, že takýchto ľudí je tu stále veľa. Konečná suma prevyšovala neskutočných 4 750 eur. Chceli by sme sa preto poďakovať všetkým, ktorí na vernisáž prijali pozvanie, lebo bez nich by táto dobročinná aukcia nemala zmysel.

Marián Olejník

Vernisáž bola spojená s oceňovaním úspešných výtvarníkov z radov žiakov základných škôl a základných umeleckých škôl. Predsedníčka poroty a zároveň zakladateľka súťaže Viera Skoumalová vo svojom príhovore uviedla, že do súťaže sa zapojilo 16 škôl so 159 prácami v 5 kategóriách. Ocenila vysokú úroveň výtvarných diel a skonštatovala, že práca s ornamentom okrem umeleckého hľadiska posilňuje u žiakov národnú identitu, vlastenecké cítenie, vedie k poznávaniu výtvarnej kultúry, podporuje rozvoj tvorivosti, zmysel pre farebnú harmóniu, posilňuje rozlišovacie schopnosti, pozornosť a mnoho iného.

Z našej kežmarskej Základnej umeleckej školy Antona Cígera boli úspešné tri žiačky – Viktória Semaňáková (1. miesto) v kategórii E – ZUŠ, žiaci druhého stupňa, Naďa Méreyová (3.miesto) a Jasmin Rothová (čestné uznanie), obe v kategórii D – ZUŠ, žiaci 2.časti prvého stupňa. Dievčatám blahoželáme a prajeme veľa ďalších vydarených výtvarných diel a úspechov v súťažiach.

Všetky ocenené žiačky tvorili svoje diela pod vedením dlhoročnej pedagogičky ZUŠ v Kežmarku Gabriely Kornajovej. Touto cestou by som sa za rodičov žiačok chcela poďakovať za jej trpezlivý a citlivý prístup k žiakom, za hodnotné usmerňovanie v ich výtvarnej práci, ľudskosť a umeleckú dušu, ktoré už dlhé roky vkladá do svojej pedagogickej práce. Úspech žiakov v rôznych súťažiach je aj jej úspechom a odmenou.

Adriana Méreyová

V priebehu mája sa spoločne so seniormi z Maguráka predstavil na festivale v bulharskom mestečku Dupnitza. V júni Maguráčik organizuje medzinárodný festival DFS Krojované bábiky a predstavuje sa na festivale EĽRO v Kežmarku. Poslednýkrát sa zapája do medzinárodnej tanečnej dielne v Prahe a v Tatrách, kde sa počas desiatich rokov prezentovali členovia súboru Maguráčik a ako lektor tam pôsobil aj vedúci Juraj Švedlár. V auguste vycestoval za hranice Slovenska, tentokrát do poľských Sierakowic, na 8. Festival loveckej kultúry. Spoločne s partnerským mestom Nowy Targ sa podieľal na príprave a realizácii projektu tradičných odevov spod Tatier s názvom Od Nového Targu po Kežmarok. Záver roka opäť patril Vianociam pod Tatrami.

Ďalšia, 37. sezóna opäť patrila k tým úspešným. Na okresnej i krajskej súťaži hudobného folklóru si Maguráčk odniesol palmu víťazstva v kategórii ľudových hudieb, speváckych skupín a sólistov inštrumentalistov. Reprezentoval slovenský folklór v českom Nymburku a Teplej pri Mariánskych Lázňach. Predstavil sa na Dňoch slovenskej kultúry v Krempachoch, vystupoval na EĽRO v Kežmarku a opäť sa zapojil do organizácie Festivalu krojovaných bábik. Úspešnú sezónu ukončil výbornou reprezentáciou v podobe účinkovania vo vianočnej Kapurke a na benefičnom koncerte v RTVS.

V novom kalendárnom roku pokračoval v príprave projektu Rok v tradíciách Tatier. V tejto časti chcel predstaviť jarné zvyky zo Zamaguria, letné hry a jesenné piesne a tance z oblasti Horného Spiša. Na sústredení vo februári pripravil základy najnovšieho čísla pod názvom Dolu pod Magurom. S týmto programovým číslom sa predstavil aj na okresnej a krajskej súťaži vo Svite a Raslaviciach a po vynikajúcom výkone sa prebojoval do finále celoslovenskej prehliadky detských folklórnych súborov v Likavke. Tam opäť zabojoval, keď získal umiestnenie v Zlatom pásme a cenu za interpretáciu ľudovej hudby. Je to jedno z najlepších umiestnení súboru počas 38-ročnej činnosti a najväčší úspech jeho vedúcich, manželov Juraja a Anny Švedlárovcov a vedúcej hudby Ivety Pavlíkovej. Vrcholom činnosti súboru boli aj vystúpenia v rámci Festivalu krojovaných bábik v Kežmarku a Poprade, kde po prvýkrát predstavil súbor tento projekt. Ďalšia premiéra tohto programu na EĽRO priniesla úspech, na základe ktorého sa program zopakoval v rámci kultúrneho leta aj v auguste na námestí v Kežmarku. Ukážky z projektu predstavil súbor úspešne i na medzinárodnom festivale v Dubrovne v Bielorusku a na ostatných vystúpeniach vo Vysokých Tatrách a okolí.

Juraj Švedlár, foto: archív Maguráčika

Vznik kežmarského klubu

Vorwärts vznikol počas roka 1921 za účelom pestovania rôznych športov: futbalu, atletiky, hádzanej či zimných športov. Prirodzenou súčasťou spoločenského života bolo organizovanie ochotníckych divadiel, koncertov. V apríli 1923 vstúpil spolok do Nemeckej futbalovej oblasti východ, kde hralo osem iných družstiev. Zásluhou historických prameňov sa zachovali zaujímavé správy, popisujúce výsledky klubu i dobovú kežmarskú atmosféru.

Atmosféra na podujatiach, aká nebola v celej republike

Vtedajšie zápasy sa často odohrávali za búrlivej, napätej atmosféry. Napokon, posúďte sami.

V máji 1923 Vorwärts podľahol tunajšiemu ŠK 1:5. O tretí presný zásah sa po strele z dvadsiatich metrov postaral Mrozek. Škvrnou duelu boli nemiestne pokriky z hľadiska a výbeh fanúšika na hraciu plochu, ktorý sa snažil medzi hráčmi vyvolať roztržku. Zásluhou futbalistov i rozhodcu Kohna sa mu to nepodarilo. Októbrový domáci duel proti Matejovciam sa skončil prehrou 1:4. Jediný gól vsietil Jóska, avšak najväčšiu „zásluhu“ na porážke mal brankár, ktorý „sa dopustil neodpustiteľných chýb“. O nič lepšie to nebolo ani o pár dní neskôr, keď Vorwärts v Krompachoch utŕžil debakel 0:7. Dobová tlač sa okrem kritiky hráčov pustila do vedenia súťaže, ktoré nezabezpečilo rozhodcu, ale iba „akéhosi náhradníka, žiaľ, veľmi slabého“.

Rozhodcovský problém sa zopakoval v októbri 1926 v súboji kežmarských tímov Rapid a Vorwärts. Delegovaný arbiter sa nedostavil, preto ho zastúpil športový redaktor Klimpel z denníka Prager Tagblatt, sám bývalý aktívny hráč, ktorý sa náhodne objavil v meste. Odviedol výborný výkon, stal sa však svedkom nevyberaného správania hráčov Krischa a Sterbaka, ktorí sa častovali najhrubšími nadávkami. Ako uviedol Klimpl, „takéto konanie ešte nemal možnosť vidieť v celej republike“. Vo svetle týchto udalostí bol výsledok druhoradý. Rapid zvíťazil 10:1, ale vďaka „vlastencu“ sa postaral o všetkých jedenásť gólov.

Priateľský zápas proti KAC v septembri 1929 sa skončil ešte väčším fiaskom. Časť fanúšikov vnímala duel ako triedny boj komunistov voči buržoáznym hráčom KAC. Po tom, čo Huzsik udrel do brucha Treybala a privodil mu aj iné zranenia, sa na ihrisku strhala veľká bitka. Organizátori situáciu upokojili a zápas sa dohral. KAC po výhre 3:2 okamžite prerušil s Vorwärtsom všetky styky. Aby toho nebolo málo, na piatich hráčov súpera podal trestné oznámenie. Škandalózne sa uskutočnilo stretnutie rovnakých súperov v apríli 1933, dokonca sa ani nedohralo. V 30. minúte fauloval trénera Maslonku hráč KAC Mrozek, a ten ostal ležať na zemi. Na ihrisko s indiánskym revom prenikli diváci a začala sa rozsiahla bitka. Terčom útokov bol Mrozek, ktorého zbili do krvi, čo-to schytali i jeho spoluhráči.

Súboj so Spišskou Novou Vsou v máji 1932 síce skončil remízou 2:2, avšak v zlom svetle sa ukázal žilinský rozhodca Kiss. Predviedol niekoľko sporných rozhodnutí, vrcholom bolo, že po faule hosťujúceho hráča ostal na ihrisku ležať so zlomenou nohou Kežmarčan Prandl. Hru prerušil až po upozornení kričiaceho publika. Ďalej správa hovorí, že „je nutné poďakovať hráčom za prejavenú rozvahu, že rozhodca prišiel ku vlaku zdravý. Je to preňho poučenie, aby sem sám už nikdy neprišiel.“ Prípravný duel v lete 1932 síce domáci Vorwärts vyhral, ale opäť sa skloňovalo počínanie arbitra: „Ohľadom rozhodcu, pískal pán Hlavay z Popradu, len toľko. Správne rozhodnutie možno odpískať iba vtedy, ak rozhodca beží za loptou, a nie keď vyhodnocuje situácie zo vzdialenosti 40 – 50 metrov.“

 Čo priniesol mestu Vorwärts?

Aby sme Vorwärts nevykreslili iba v čiernom svetle, jeho zásluhou sa v Kežmarku predstavili rôzne futbalové kluby, napr. Olympia Brno, Nemzeti Budapešť, Attila Miškovec, DSK Těšín, SK Vítkovice, ČSK Košice či ŠK Slovan Rimavská Sobota. Členovia spolku získali zo športového hľadiska niekoľko krásnych výsledkov a úspechov.

V závere si predstavme najkrajší a najcennejší exponát tohto klubu – tablo s rozmermi 109 x 81 cm, na ktorom nájdeme 26 čiernobielych fotografií, vyhotovených tunajším ateliérom Paul Csaplovics. Horná časť patrí funkcionárom, zľava sú kontrolór Gustav Maschlonka, správca skladu Mihael Zapotoczky, pokladník Mihael Sterbak, sekretár Georg Krajnyák, zakladajúci predseda Theodor Tesarch, technický vedúci Paul Krajnyák, tajomník Ferdinand Stieglicz, kolportér Mihael Krajnyák a kontrolór Bertalan Pirhácz. Pod nimi je na maľovanom podklade z dubových listov, červenej hviezdy a rokov 1921 – 1928 umiestnená fotka vtedajšieho predsedu Paula Lukasa. Nasledujú skupinové snímky mládežníckeho i dospelého futbalového tímu. Originálne pomenovanie spolku dopĺňa nemecké heslo: „Sila v jednote, jednota v kolektíve.“ Spodnú polovicu tabla tvoria portréty jednotlivých futbalistov v oficiálnych dresoch, pripomínajúcich skôr väzenský odev. Hráčsky káder tvorili brankár Josef Slovik, kapitán Tibor Kereczmann, hráči Josef Černák, Adalbert Goretzky, Adalbert Eliás, Desider Sonntag, Josef Benyák, Theodor Paschko, Karl Krisch, Adalbert Huzsik a Michael Sterbak, tiež náhradníci Paul Huszak a Josef Kubovcsik. Pod futbalistami sa nachádza skupinová fotka ženského hádzanárskeho družstva. Vorwärts nútene ukončil činnosť v decembri 1938.

Autor: Vladimír Julián Ševc

Múzeum v Kežmarku