Pavol Hviezdoslav-Országh sa narodil 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne a zomrel 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne.
Narodil sa v schudobnenej zemianskej rodine. Otec, hoci bol vyučený garbiar chcel, aby syn prevzal po ňom gazdovstvo. Zásluhou učiteľa Adolfa Medzihradského dali Pavla do škôl, pretože práve on ich upozorňoval na chlapcov výnimočný talent. Tri roky chodil Pavol na nižšie gymnázium v Miškovci, kde začal písať maďarské verše. Po smrti strýka, u ktorého býval, prechádza v septembri 1865 do štvrtého ročníka kežmarského gymnázia.
„V Kežmarku som študoval päť rokov (1865 – 1870) a tam i maturizoval. Vo štvrtej triede som veršoval už i nemecky, triedny učiteľ istý Koller prišiel až do extáze, keď som na hodinu jeho priniesol napísanú báseňku… Vraj ein junger Goethe, tak mi zalichotil. Miláčikom ale zvlášť som bol Scholczovým. Bol predsedom maďarského takzvaného Önképzőköru, kam som prinášal zhusta maďarské verše… Profesori ma mali radi, spolužiakom za príklad dávali. Zaistili mi aj kondície – doučoval som slabších spolužiakov. Z toho som sa živil. A neraz som i hladoval…“
Každoročne poberal viacero štipendií. V zoznamoch štipendistov bol na prvom mieste. Dôvody na odporúčanie na udelenie štipendií boli rovnaké: chudobný pôvod, vynikajúci prospech a básnické nadanie.
Országh doučoval aj slabších spolužiakov vo viacerých popredných kežmarských rodinách. K takým patrila aj rodina Demiány. Országh v tom čase inklinoval k maďarčine. Jeho maďarské básne majú vysokú úroveň a potvrdzujú, že Országh mohol byť vynikajúcim maďarským básnikom. Ako žiak piateho ročníka sa stal Pavol Országh členom maďarského samovzdelávacieho krúžku a dokonca s počtom najviac ocenených prác sa stal aj jeho tajomníkom.
Keď chodil na kondície do bohatých domov, videl prepychové zariadenie. Dom Országhovcov bol oproti meštianskym domom naozaj biedny. Uvedomovanie si chudoby hrdého Országha ponižovalo. Pocit chudoby preniesol dokonca aj do svojich maďarských básní.
V školskom roku 1866/67 sa odrazu niečo v Országhovi zlomilo. Čo sa stalo, to sa už presne nikdy nedozvieme. Mal hádam snahu viac sa zblížiť s bohatými spolužiakmi a tam mu dali jasne najavo, že do tejto spoločnosti nepatrí? Zaľúbil sa do pekného meštianskeho dievčaťa v rodine Demiány? Ponížilo ho? Dalo mu najavo, že nie je jej seberovný? Alebo prišiel na to sám?
Domov prichádza na prázdniny v júli 1867. Aj teraz sa stretáva so svojím učiteľom Medzihradským i kubínskym farárom Samuelom Novákom. Poznajú chlapcove kvality a vedia, že by bola škoda stratiť ďalšieho talentovaného Slováka. Požičiavajú mu knihy Kollára, Hollého, Sládkoviča a Országh s úžasom vidí, že aj Slováci majú svoju literatúru a svoju minulosť. A vtedy sa aj on pokúsi o niečo podobné, pravda, jeho prvé slovenské verše ešte ani zďaleka nedosahujú úroveň vlastných maďarských a nemeckých veršov. V roku 1868 mu vychádza básnický debut Básnické prviesenky Jozefa Zbranského.
Všetky ročníky gymnázia zvláda Országh vynikajúco. O vzácnom skĺbení jeho humanitných a exaktných vedomostí hovorí fakt, že písomnú skúšku z matematiky odovzdal o trištvrte hodiny skôr než ostatní. Ústne maturitné skúšky pozostávali z 9 predmetov: z náboženstva, logiky, latinčiny, gréčtiny, maďarčiny, nemčiny, dejepisu, matematiky a fyziky. Z 27 maturantov iba jeden študent dosiahol vo všetkých predmetoch jednotku – bol to Pavol Országh.
Po matúre r. 1870 odchádza Orságh do Prešova študovať právo. Spolu s priateľom Kolomanom Banšellom vydali r. 1871 zborník Napred. R. 1872 odchádza z Prešova. Nasledoval Dolný Kubín, Senica, Námestovo a opäť Dolný Kubín – tam pôsobil ako praktikant i už hotový právnik do r. 1879. Potom si v Námestove otvoril vlastnú advokátsku kanceláriu a začal naplno písať: Hájnikova žena (1886), Bútora a Čútora (1888), Ežo Vlkolinský (1890)… V r. 1889 sa Hviezdoslav presťahoval do Dolného Kubína, kde sa venoval už len písaniu. Okrem toho prekladal nemeckých a maďarských básnikov, ba aj hry Shakespeara, čo ho inšpirovalo k napísaniu vlastnej tragédie Herodes a Herodias (1909). Krvavé sonety napísal Hviezdoslav v prvých mesiacoch vojny, no vyšli až r. 1919. A keď sa uhorská monarchia rozpadla a vznikla Československá republika, zapojil sa do nového života: stal sa členom výboru SNR v Dolnom Kubíne a r. 1919 ho zvolili za člena Revolučného Národného zhromaždenia v Prahe. Žiaľ, slobode sa tešil krátko. Zomrel na následky zápalu pľúc.
Literatúra:
BARÁTHOVÁ, Nora: Pramene k štúdiám P. O. Hviezdoslava v Kežmarku, nachádzajúce sa v knižnici a archíve kežmarského lýcea. In: Lyceálna knižnica Kežmarok. Bratislava: ERPO 1986, s. 175 – 192.
BOLEK, Anton: Kežmarok v živote a tvorbe P. O. Hviezdoslava. Nové obzory 12, Košice: Východoslovenské vydavateľstvo 1970, s. 323 – 333.
ČEPAN, Oskar: Hviezdoslavove básnické prvotiny. Slovenská literatúra, r. 4, 1967, č. 1, s. 110 – 116.
HVIEZDOSLAV: Básnické prvotiny I. – II. Bratislava: SVKL 1955 a 1956.
Hviezdoslav v kritike a spomienkach. Bratislava: SVKL 1954.