Neodmysliteľnou súčasťou festivalu EĽRO sú Krvavé dejiny na Kežmarskom hrade. Tento rok sa ich tvorcovia zamerali na remeslá, ktoré preslávili naše mesto. Práve o nich sme sa porozprávali s Marcelom Hanáčkom, autorom scenára a zároveň režisérom Krvavých dejín.
Je to pravda, že tentokrát budú Krvavé dejiny „nekrvavé“?
Aby som to spresnil. Krvavé dejiny sú vždy krvavé, len tento rok nebudeme nikoho zabíjať. Do dejín mesta, kde je lokalita, ktorú poznáme ako Krvavé pole, krv jednoducho patrí. Prekvapíme vás množstvom ľudí, ktorých nemáte odkiaľ poznať, lebo aj história ich spomína bez mena, len ako „remeselníkov“. Fenomén remesla a cechov v Kežmarku nás fascinuje už dlhodobo, napokon jedna z najväčších miestností, kde hráme naše divadlo už viac ako 20 rokov, sa volá Cechy a remeslá. Tie vitríny poznáme ako nábytok z vlastnej izby.
Čím nás tento rok prekvapíte? O čom vlastne budú Krvavé dejiny a akú nosnú tému ste si zvolili na spracovanie?
Tento rok sme sa pozreli na tých, ktorým patrili tie exponáty – na remeselníkov, ktorí šírili slávu mesta. Skúste si predstaviť, že v meste, kde žije niečo cez 3000 ľudí funguje viac ako 400 remeselníckych dielní, ktoré sa venujú viac ako 40-tim rôznym remeslám. To je zaujímavé. Predstavte si, že do tohto mesta príde mor a vymrú dve tretiny mesta – neostane tu ani tisíc ľudí (ale tí, ktorí ostali, musia žiť ďalej!). Predstavte si, že takéto mesto sa musí brániť proti cisárskym vojskám v protihabsburských povstaniach. Áno, tí kováči, garbiari, tesári, mlynári, hrnčiari a ďalší musia brániť mesto. O čom teda budú Krvavé dejiny tento rok? O tom, o čom vždy – o Kežmarku a jeho inšpiratívnej histórii.
Krvavé dejiny pripravujete už 23 rokov. Cez divadlo oživujete kežmarské postavy alebo legendy, ktoré na hrade a v jeho okolí pôsobili… Kde všade nachádzate inšpiráciu pre svoje scenáre a sú ešte námety, z ktorých môžete čerpať?
Námety hľadáme výlučne v dejinách mesta Kežmarku, kežmarského hradu a v postavách, ktoré tu žili. Námet nájdete kdekoľvek, ide o to, ako veľmi chcete premýšľať. Predstavte si ihlu, áno, takú na šitie. Viete si predstaviť, ako sa ten kúsok kovu vyrába? Dobre, dnes to odlievajú niekde vo fabrikách a hlavne mnohí ihlu v ruke ani nedržali. Ale kedysi ihlu potrebovali všetci – čím by šili? A viete, odkiaľ tie ihly mali? Vo všetkých mestách a dedinách všade naokolo mali tie ihly z Kežmarku alebo z Bratislavy, lebo len v týchto dvoch mestách sa tie ihly vtedy vyrábali. V Kežmarku ich ročne vyrobili cez 300 tisíc. Nie vo fabrike – v remeselníckej dielni. Keď listujeme v dejinách, nájdeme tam epidémie moru, cholery, nájdeme tam zmienky o požiaroch, o vojnách, povstaniach… všetko to berieme ako „nejaké udalosti“, ktoré mali príčinu, nejak sa stali a potom sa skončili. Ale počas toho všetkého tu žili ľudia – žili tu predtým, počas toho a museli tu žiť aj potom. Ľudia ako my, ktorí to nejak prežívali (a často aj neprežili). Baví nás nad tým premýšľať a potom to modelovať ako divadlo. Robili sme aj veľa vážnych vecí, tento rok to bude tretíkrát po sebe komédia. Predstavením Majstri chceme uzavrieť sitkomovú trilógiu (Lýceum bolo inšpirované osobnosťami, ktoré študovali v kežmarskom lýceu, Múzeum bolo o tých, ktorí žili na hrade a Majstri budú o remeselníkoch, ktorí tu boli vždy). Žáner sitkomu nám umožňuje pozrieť sa na veci z nadhľadu, ale vždy zdôrazňujem, že vychádzame z faktov a tie nájdete aj tento rok v predstavení Majstri.
Kto sa na týchto Krvavých dejinách herecky predstaví? Prezradíte, kto robil hudbu, texty, scenár, scénu, kostýmy a aký počet ľudí tu bude zastúpených? Kto bude hlavnou postavou?
Začnem od konca, hráme počas festivalu Európske ľudové remeslo a teda hlavnou postavou bude tento rok remeslo. Tí, ktorí boli inšpiráciou pre festival, ktorým žije celé mesto. Zaujímavé na tom je aj to, že to remeslo sa zachovalo skôr ako fenomén – nepoznáme príbehy konkrétnych remeselníkov. Preto ani naše postavy nemajú mená, rozoznávame ich len na základe remesiel, ktorým sa venovali. To môže byť výzvou pre našich divákov ako budete sledovať naše predstavenie, sledujte, koľko tých remesiel tu bolo, skúste identifikovať postavy na základe ich kostýmov, na základe toho, čo hovoria, akému remeslu sa asi venovali? Predstavenie je opäť hudobnou komédiou, texty napísal Robo Mankovecký, hudbu robil Peter Vlčko. Na scénografii sa podieľali žiaci a pedagógovia ŠUP Kežmarok (ďakujeme!), scény stavali naši spolupracovníci pod vedením správcu hradu Drahomíra Thomaya, kostýmy vyrábalo viacero výtvarníkov, lebo sú takisto symbolické a boli náročné na výrobu. Áno, sú autorské, mnohé z nich originálne, vytvorené len pre toto predstavenie. Celý tento proces produkčne zastrešuje Katarína Bartková a autorsky sme to dali dokopy ja a Silvester Čorba.
V čo sú tieto Krvavé dejiny iné, možno náročnejšie oproti predchádzajúcej tvorbe?
Každé Krvavé dejiny sú náročnejšie ako tie predtým, lebo diváci už majú nejaké očakávania a nechceme ich sklamať. Sme síce neprofesionálne divadlo, ale chceme predviesť dobrú robotu. To sa nevylučuje. Našim najvýraznejším obmedzením je priestor. Hráme v múzeu a len vďaka pochopeniu a spolupráci s pracovníkmi múzea vieme premeniť tento priestor na divadlo. Verte, je to náročné a vyžaduje to každú ruku. Zamestnanci múzea musia pripraviť priestor, zaistiť exponáty tak, aby sa predišlo ich poškodeniu a až potom tam môžeme nabehnúť my a stavať. V predstavení hrá 50 ľudí, viete, aká je to masa, keď to potrebujete obliecť, nalíčiť a učesať? A potom každý v tom, čo má na sebe, na hlave, okolo seba, v tom sa musí hýbať, hrať, tancovať a spievať. Štyri večery po sebe. Keď sa budete pozerať na nejakú postavu, skúste si predstaviť, že v tom, čo má na sebe, je nejakých osem, deväť hodín a štyri dni po sebe. Náročné je aj to, že každý divák príde len raz a chce vidieť všetko tak, akoby sme to hrali len pre neho. A my to tak chceme hrať. Každý rok chceme priniesť niečo, čo ešte divák nevidel, niečo, čo „sme ešte nemali“. A to nie je jednoduché. Ale bude. Aj to, čo ešte nebolo.
Čo pre Vás EĽRO znamená?
Už 23 rokov pre mňa EĽRO znamená Krvavé dejiny. My vlastne celé EĽRO trávime na hrade. Väčšinu tých rokov som ani nebol v areáli festivalu, len na hrade. Ale EĽRO je pre mňa vždy atmosféra. Keď sa stretnú ľudia, ktorí chcú vidieť a zažiť niečo iné ako počas roka. Pre nás sú to najmä tí, ktorí prídu na naše predstavenia s tým, že sa chcú pozerať, chcú počúvať, chcú premýšľať, chcú sa s nami baviť, sú ochotní sledovať predstavenia bez komfortu divadelného sedadla, ale s atmosférou a géniom loci, ktoré inde nezažijú. Na takých sa tešíme aj tento rok.
Zuzana Dobránszka foto: Drahomír Thomay