V živote každej obce či mesta zohrávali v minulosti významnú úlohu požiare. Opakovali sa niekedy často, niektoré boli len lokálne, ale mnohé z nich postihli veľkú časť domov v meste a mali za následok úbytok obyvateľstva či zmenu mestského urbanizmu. Spomedzi menších požiarov v Kežmarku možno spomenúť ten, ktorý vznikol 11. decembra 1756 v noci na námestí. Na šťastie zhoreli však len zadné časti 18 domov. V roku 1763 vznikol požiar na majeri pri vyšnej bráne. V nebezpečenstve bol aj evanjelický kostol, ale zachránil sa. Dňa 2. augusta 1765 vznikol požiar auf dem Sumpf (Na močiari). Zhorelo pri ňom 7 domov. Horieť začal aj katolícky kostol, ale podarilo sa ho zachrániť. Pri požiari mesta 6. apríla 1767 zhorelo úplne 36 domov, takže z ich majiteľov sa stali žobráci. Založil ho istý Steinhäusler pri zvonárovi. Pôvodca sa prezradil svojím chovaním počas požiaru. Zrejme bol nepríčetný. Napriek tomu ho odsúdili na smrť – 16. júna bol sťatý a jeho telo spálili na hranici. Mesto kvôli požiaru poprosilo župu o oslobodenie od ubytovania vojska v počte, ktorý mal byť v týchto domoch ubytovaný.
Dňa 20. februára 1779 vypukol za pekného počasia, ale silného vetra v Kežmarku pod mäsiarskymi výsekmi obrovský požiar, ktorému podľahla časť námestia i vyšného podhradia. V meste i na predmestí zhorelo 137 domov a 5 majerov. Zhoreli dve ubytovne pre vojsko, radnica s vežou, zhorela aj zvonica spolu s hodinami a jedným zvonom, druhý zvon bol roztavený. Radnica zhorela len zvonka, vnútro sa podarilo zachrániť. Zhorela vyšná brána s budovou strážcov, a len vďaka smeru vetra nevyhorelo aj vnútro príslušnej mestskej veže. Prakticky zhorela takmer polovica mesta. Zhorel aj početný dobytok, ako aj zásoby obilia v stodolách. Škody sa odhadli na 200 000 zl. a na opravu domov bolo treba asi 8 000 zl. Mesto požiadalo Kráľovskú kanceláriu o odpustenie povinných daní a o možnosť vypísať verejnú zbierku, a to tým viac, že mesto vyhorelo aj pred 12 rokmi. Odpoveď Miestodržiteľskej rady bola, aby vykázali súpis škôd. Na kontrolu škôd vyslala Spišská župa deputáciu, ktorá spísala všetky škody podľa jednotlivých domov a vyčíslila ich. Celkovú škodu určila na 128 107 rýnskych zlatých 28 grajciarov. U mnohých domov zhorela len strecha – išlo o domy murované. Niektoré zaujímavé škody: lekárnikovi Michalovo Szakmárymu zhorela strecha a uskladnené rastliny a lieky; Danielovi Lánymu zhoreli okrem strechy aj 4 maštale a humná; Gregorovi Fridrichovi Matheysovi okrem strechy aj uskladnený tovar a požiar poškodil aj múry; vdove Daniela Mudrányho zhoreli strechy všetkých domov a všetky drevené stavby spolu s hospodárskym náčiním; Jánovi Jurajovi Szakmárymi zhoreli strechy všetkých domov, pivovar a ostatné drevené stavby, ako aj 10 kusov dobytka; veľkú škodu mal Kristián Generesich. Zhorel mu pivovar s drevom a všetkými nástrojmi a zásobami, všetky drevené obytné budovy v majeri, dobytok, humná, maštale, vozy, všetky poľnohospodárske nástroje, záhrady a pod. Škodu mu vyčíslili na 2 128 rzl.; ešte väčšiu škodu, 3 690 rzl., mal Daniel Lány a Ján Melczer – 9 104 rzl.; Samuelovi Mudranovi zhorela okrem domov aj farbiarska dielňa s celým zariadením; škody vznikli celkove 133 obyvateľom. Bol to po- žiar skutočne obrovských rozmerov a mesto sa po ňom dlho spamätávalo.
Viac než polovica mesta (348 domov) a veľká časť dolného predmestia (24 domov) zhoreli opäť 31. júla 1787. Bolo veľké sucho. V meste ostalo nepoškodených len 88 domov. Zhoreli domy č. 11, 13 – 69, 76 – 122, 136, 152 – 380, 392, 396, 400, 440, 597 – 599, 606 – 615, 626, 634 – 645. Okrem toho boli poškodené aj domy č. 4 – 10, 70, 440, 646 a 665. Finančne poškodených bolo 615 osôb. Celková škoda bola odhadnutá na 235 059 zl. a na odpustených daniach a poplatkoch 5 023 zl. Škoda na domácej dani bola 172 zl., 06 gr., na kontribúcii 4 668 zl., 47 gr., na tzv. deperditách 515 zl., 31 gr. a na tzv. konkurenčnom fonde 129 zl., 07 gr.
Na vyšetrenie požiaru bol poverený prísažný Spišskej župy Ján Bárdossy. Správu podal 30. augusta 1787. Mal tiež navrhnúť opatrenia, aby sa v budúcnosti podobnému požiaru predišlo. Zistil, že požiar vznikol v strednej budove domu Martina Cornidesa a k jeho rozšíreniu prispelo aj to, že ho spočiatku zatajovali. Príčinou bola aj liknavosť richtára. Strážca na radnici sa o požiari dozvedel až potom, čo celé mesto horelo. Chcel dať výstrahu zvonom, ale po prvom zvuku sa roztrhlo lano. Ak by sa to nebolo stalo, radnica nemusela zhorieť. Málo chýbalo k tomu, žeby bolo zhorelo celé mesto. Príčinou bolo aj to, že v meste neboli protipožiarni inšpektori a zariadenia, ktoré boli v iných mestách bežné. Dozorom nad prácami poveril Tobiasa Fuhrmanna a Imricha Arnolda a navrhol, aby za to dostávali od 1. augusta plat 250 zl.
Keďže podrobné vyšetrovanie dokázalo, že požiar vznikol v strednej budove (asi maštali) domu Martina Cornidesa, občania obviňovali manželku Martina Cornidesa st. Sám sa župe 3. augusta 1787 sťažoval, že viacerí občania sa zhlukli pred jeho domom a ohrozovali jeho manželku a jeho. Nadávali mu. Preto požiadal župu, aby vyslala komisiu, ktorá by vec vyšetrila a zaistila bezpečnosť jeho rodine a majetku. Slúžny dal jeho dom strážiť a vyzval ho, aby určil slúžnych, ktorým dôveruje, aby jeho vec komisionálne vyšetrili. Medzitým kežmarský magistrát dal jeho manželku uväzniť a jej majetok zapečatiť. Župa to odmietla s poukazom na to, že aj na šľachticov sa vzťahujú zákony. Preto žiadal o jej prepustenie a odblokovanie jej majetku dovtedy, kým sa všetko riadne nevyšetrí. Magistrát má o tom poučiť občanov, aby ju neohrozovali. Zo založenia požiaru bola spočiatku obvinená vdova Rozina Janischin a bola za to uväznená. Vyšetrovanie však ukázalo, že v tej dobe v Kežmarku vôbec nebola, preto ju museli prepustiť. Cornides požiadal dokonca župu, aby ona vykonala vyšetrovanie, lebo mnohí členovia magistrátu stratili pri požiari domy a boli proti nemu predpojatí. V súvislosti so súdením pani Cornidesovej za spôsobenie požiaru mestská rada konštatovala, že ona síce nie je šľachtického pôvodu, ale on áno, a preto táto záležitosť nespadá pod právomoc mesta, ale Spišskej župy. Proces sa preťahoval, preto pohorelci Kežmarku sa v liste zo 7. marca 1790 sťažovali župe, že sa stále odďaľuje a prekladá z mesiaca na mesiac. Žiadali o čím skoršie vynesenie rozsudku. Podľa názoru fiškála Jozefa Kostaykovského z Vyšného Slavkova do procesu pre podpaľačstvo proti Zuzane Cornidesovej zasiahli nové zákony a na základe zákonného článku 44/1791 bol proces zrušený. Nový proces sa podľa najvyššieho nariadenia z 9. decembra 1790 nemôže začať, lebo obžalovaná je šľachtičná. Poškodeným neostáva nič iného, ako sa jednotlivo dožadovať spravodlivosti bežným procesom.
Po požiari magistrát požiadal vyššie miesta o udelenie oslobodenia od daní na istý čas, ďalej o povolenie verejnej zbierky, o povolenie dodávky dreva z erárnych lesov a o súhlas s tým, aby si mesto vzalo pôžičku na odstránenie škôd. Vrchnosti mali výhrady len k poslednej žiadosti. Miestodržiteľská rada udelila Kežmarku 50 000 rýn. zlatých pre občanov na výstavbu zhorených budov – peniaze sa mali zatiaľ vyplácať zálohovo, nie samotným mešťanom, ale tým, ktorí vy- konávali patričné práce. Domy sa mali stavať len murované. Okrem toho povolila vypísať zbierku pre pohorelcov aj v rakúskych zemiach a oslobodenie od daní pre majiteľov zhorených domov na 10 rokov. Ohľadom núteného výkupu pozemkov pre stodoly, navrhnutého Bárdossym, sa má rozhodnúť mestská rada.
V rámci správy o požiari navrhol Bárdossy o. i. nasledujúce protipožiarne opatrenia:
1. V meste nesmú byť stodoly a všetky komíny musia byť murované.
3. Stredné budovy musia byť od predných a zadných vzdialené najmenej 2 – 3 siahy.
6. Hradby a chodby na nich musia byť pokryté strieškou tak, aby z nich mohla voda odtekať.
7. Ceny priestranstiev, na ktorých občania nechcú stavať, sa majú znížiť, aby ich mesto alebo súkromníci mohli získať.
13. Stodoly postavené na vyznačených miestach sa majú stavať tak, že medzi 3 – 4 má byť prechod pre dva vozy.
27. Len mesto sa má starať o studne.
40. Mesto má ihneď vymenovať požiarnych inšpektorov, ktorí majú o svojej činnosti každý mesiac referovať.
44. Keď sa má cesta rozšíriť, majú k tomu pri- spieť obidve strany.
45. Stavební inšpektori menovaní Bárdossym majú vykonávať svoju povinnosť bez ohľadu na osoby a majú mu predkladať periodické správy a za to majú dostávať odmenu.
Pre novovýstavbu mesta určil zásadu, že v meste nesmú byť stodoly. Tie sa majú postaviť na pozemkoch určených mimo mesta. V prípade potreby sa majú nútene vykúpiť za určené ceny. Ako miesta pre stodoly sa určili časti chotára pri kameňolome, pri špitáli, pri starom hlinisku oproti Genersichovmu majeru, od pozemku majera až po kaplnku sv. Jána Nepomuckého, za murovanou mestskou stodolou. Ak si majiteľ pozemku chce postaviť stodolu na vlastnom, má prednosť. Ak nechce, musí ho za určenú cenu prepustiť inému. Stodoly – podľa veľkosti 3 druhy – musia mať murované stĺpy. Šlo o miesto pre asi o 60 stodôl. Je samozrejmé, že občania žiadali o výnimky, boli najmä proti murovaným stĺpom. Okrem toho sa na dvoch miestach mali urobiť opatrenia proti vyliatiu sa rieky Poprad. Mnohí občania sa proti tomu vzopreli a podali žiadosť, aby mohli postaviť svoje murované stodoly aj v meste. Dôvodili veľkými nákladmi na nové stodoly, veľkou vzdialenosťou od mesta, aj tým, že Poprad každoročne pri ľadochode zničí jeden most, cez ktorý sa treba dostať k stodolám, a pod. Mesto odporúčalo župe im vyhovieť s tými podmienkami, aby sa mohli postaviť stodoly len v tých domoch, ktoré zozadu susedia s mestským opevnením a nie v meste, alebo keď sú stodoly vzdialené od stredného domu, môžu sa postaviť len murované s plochými strechami. Župa to však nepovolila.
Trom občanom malých drevených domkov č. 76 – 78, ktoré síce nezhoreli, ale pred požiarom boli čiastočne zbúrané, sa zakázalo ich na pôvodnom mieste znovu postaviť, lebo zasahovali do ulice. Tí požiadali, aby buď mohli si tie domky kúpili preto, aby sa vyhli poddanským povinnostiam a stali sa mešťanmi.
O vykonaní jeho predpisov podal 8. februára 1789 správu aj Bárdossy. Konštatoval, že sa ukázalo správnym stavať domy podľa jeho pokynov z pevných materiálov a tiež sa ukázalo vhodným rozšírenie ulíc.
Keď v roku 1790 snem zvýšil dane pre Kežmarok na 10 palatinálnych port, obrátilo sa mesto listom z 27. apríla 1790 na župu, aby u snemu intervenovala v prospech toho, aby tie dane nemuseli platiť, pretože mesto v poslednej dobe trikrát vyhorelo a po požiaroch sa aj mnohé mešťania z mesta odsťahovali. Župa žiadosť prijala a 29. apríla sa obrátila v tejto záležitosti na snem. Poukázala na to, že pri požiari 6. apríla 1767 im vznikla škoda vo výške 50 000 zl., po požiari 20. februára 1779 bola škoda 128 107 zl. a po požiari z 30. júna 1787 činila 235 059 zl.
V svätodušný pondelok, t. j. 6. júna 1808, po polnoci, vypukol v dome Daniela Lanyho v maštali požiar, pri ktorom zhoreli na popol južná strana „Prollgase“ a východná strana rínku a katolícky kostol. Po ňom opravovali dom Tomáša Szent-Andrássyho.
Aj 28. apríla 1810 vypukol v meste požiar, ktorému padlo za obeť 30 domov. Obrovský požiar spustošil mesto aj 8. marca 1827. Zhorelo pri ňom 173 domov a celková škoda sa odhadovala na 300 000 zl. viedenskej meny. Mesto poprosilo župu, aby mu pomohla tým, že mu poskytne vozy na dopravu materiálu. 28. mája už bola časť budov zakrytá strechou. Župa poskytla celkove 404 povozov, čo poškodeným veľmi pomohlo.
Dňa 2. júla 1839 o 17.15 hod vznikol požiar v tzv. Prollgasse. Spočiatku zhorelo len 6 stodôl, ale kvôli vetru sa požiar rozšíril aj na domy okolo Vyšnej brány a domy v ulici proti nej a zhorelo 26 domov.
Požiar v Kežmarku bol aj 19. júna 1846. Ukázalo sa, že sa bez prekážok rozšíril na viac domov. V súvislosti s tým sa uvažovalo o protipožiarnych opatreniach. Mesto zriadilo deputáciu na vyšetrenie príčin šírenia požiaru a rozhodlo sa vypracovať nový protipožiarny poriadok. Obyvateľom, ktorým zhoreli predné domy, nariadilo, aby medzi svojimi strechami vybudovali protipožiarne múry (medzi Giebeldach). Proti tomu sa odvolali. Ukázalo sa tiež, že v meste je nedostatok pevnej krytiny na strechy.
Okrem požiarov trpelo často mesto aj povodňami. Najväčšie z nich boli v roku 1813 a 1840. Pri poslednej začalo pršať 20. augusta a nepretržite pršalo 3 dni. Celé chotáre obcí boli zaplavené a zničené. Vylial sa aj Poprad. Záplavy boli aj na jeho dolnom toku, iste aj v Kežmarku. 19. júla 1845 bola veľká povodeň spôsobená Ľubickým potokom. Pršalo nepretržite 9 dní. Povodeň bola aj 4. – 5. augusta toho roku a spôsobila po celom okolí veľké škody.
Dňa 15. októbra 1834 okolo 8.00 hod. bolo na Spiši až po Tisu silné zemetrasenie. Zopakovalo sa z slabej forme 1. novembra ráno.
Netreba ani spomínať, že poloha mesta pod Tatrami sa prejavovala aj mimoriadnymi zimami, mrazmi a pod., ktoré sa často opakovali a spôsobovali ľuďom veľké škody na úrode, ale aj na životoch. Cornides vo svojom denníku spomína napr., že 8. apríla 1812 napadol vysoký sneh a že v roku 1830 vymrzli v zime mnohé ovocné stromy.
Spomedzi ostatných mimoriadnych udalostí možno spomenúť napr. to, že keď sa v roku
1800 v Tatrách rozmnožili medvede, ktoré robili veľkú škodu, Spišská župa zorganizovala na ne poľovačku. Aj z Kežmarčanov boli poverení 6 občianski strelci. Za každý deň dostali zaplatené.
Pomerne často sa stávalo, že počas výročných trhov lúpežníci prepadli vracajúcich sa trhovníkov a orabovali ich. Taký príklad sa napr. stal 13. decembra 1837. Keď sa huncovský Žid Jakub Schulsinger s manželkou Elisch vracali večer z trhu, napadli ich dvaja lúpežníci asi v polovici cesty medzi Kežmarkom s Strážkami. Surovo ich zbili do krvi a olúpili ich o peniaze i šperky, ktoré mali pri sebe. Podozrenie zo zločinu padlo na dvoch bývalých juhásov na kežmarskom košiari, ktorí pochádzali z neďalekej Haliče, Jána Novobilského a Kubu Lukáčika. Zaistili ich a mali ich postaviť pred špeciálny štatariálny súd v Levoči. Keďže však prvý z nich žil v Kežmarku a druhý ešte nemal 20 rokov, postavili ich pred kežmarský mestský súd.
Medzi do istej miery mimoriadne udalosti patrili v minulosti aj bitky. Tie boli aj v Kežmarku časté. K jednej došlo 10. januára 1818 v krčme mýtnice. Boli tam občania Spišskej Belej Ján, Jakub a Valentín Mayer, ktorí kritizovali kežmarské miery na víno a dostali sa do sporu s opitými Kežmarčanmi a s občanmi Kežmarku Jonášom Rothom a Michalom Neubelerom. Pri bitke boli Kežmarčania silne doráňaní. Ranený bol aj kežmarský koželuh a šľachtic Ján Berendáš. Preto mesto zažalovalo občanov Spišskej Belej pred župným súdom v Levoči. Šlo najmä o zranenie kežmarského šľachtica. Napokon došlo k vzájomnej dohode a proces sa prerušil, pretože sa ukázalo, že iniciátorom tejto bitky bol práve opitý kežmarský šľachtic.
V Ľubici otvorili nový hostinec s tanečnou zábavou – bálom 25. novembra 1847. Zúčastnili sa jej obyvatelia mesta, učni, tovariši, ďalej študenti kežmarského lýcea a viacerí dôstojníci a vojaci. Zábava normálne pokračovala. Študenti dvakrát požiadali richtára o povolenie určitých tancov. Nakoniec ho požiadali o povolenie mazúrky, ktorú ostatní účastníci odmietali, pretože tancovali väčšinou valčíky a čardáše. Richtár im to povolil po úradnom skončení zábavy. Keď sa to stalo, postavili sa ostatní účastníci proti mazúrke. Niektorí študenti zašli do Kežmarku a priviedli si ďalších, ozbrojených palicami. Vošli do miestnosti a začala sa bitka. Bola podporená aj tým, že ľubickí tovariši už boli hodne opití. Následkom bolo, že 6 občanov Ľubice bolo zranených a jeden dôstojník prišiel o články dvoch prstov. Ťažko zranený bol aj jeden študent. V záležitosti začali vyšetrovanie ako občianske, tak aj vojenské orgány. Nakoniec to skončilo tým, že levočská sedria obvinila z výtržníctva 18 študentov. Boli to: František Halász, Ján Mayer, Sámuel Meško, Alexander Györy; Jenö Vaisz, Kaprányi, Povolny, Pavol Milec, Jozef Dinga, Tomáš Bobrovnický, Štefan Turanský, Gustav Gulden, Emil Münnich, Karol Ambrózy, Ľudovít Károlyi, Eduard Alitész, Sámuel Zorkóczy a Gedeon Bajcsi.
Študenti boli pomerne častými účastníkmi podobných bitiek. Dostalo sa to až na Miestodržiteľskú radu, ktorá v auguste 1800 upozornila mesto, žeby dbalo na to, aby študenti nenavštevovali krčmy, kaviarne a podobné miestnosti. Na splnenie tejto úlohy poverilo mesto senátora Martina Sklenára. Prípadné priestupky mal oznámiť riaditeľovi lýcea.
Zdroj: História Kežmarku od 2. polovice 18. storočia, strana 46 – 51.