Pavol Jozef Šafárik sa narodil 13. mája 1795 v Kobeliarove a zomrel 26. júna 1861 v Prahe v Čechách.
Študoval v Rožňave, Dobšinej a v r. 1810 – 1814na lýceu v Kežmarku. Študenti lýcea bývali na privátoch.Šafárik pravdepodobne od začiatku býval v dome šľachtica Dávida Goldbergera, prísediaceho súdnej stolice na dnešnom Hlavnom námestí č. 24,pretože bol vychovávateľom jeho syna Imricha. Neraz Šafárik sprevádzal Goldbergera na poľovačke,vystúpil na najvyšší koniec pásma lesov a tam odpočíval,kým ostatní lovili líšky a medvede.
Šafárik urobil v Kežmarku pokrok aj v spoločenskom živote, sám hovoril, že jednu zimu – len jednu zimu a potom už nikdy viac – tancoval „akokeď mladý medveď tančí!” Pravda, hlavné pre neho boli štúdiá. Z jeho vlastného životopisu sa dozvieme,že počúval filozofické, teologické a právnické prednášky „sokratovsky jemného” učeného Jána Genersicha, slobodomyseľného Daniela Mihálika,skúsenosťami bohatého Adama Podkonického a vynikajúceho právnika Štefana Aderjana. Hebrejčinu,ktorú učil Mihálik, Šafárik tak zvládol, že v školskom r. 1813/1814 bol poverený vyučovanímtohto jazyka u začiatočníkov.
Do samopašných akcií svojich spolužiakov sa Šafárik nikdy nezapájal; vo svojom Vlastnom životopise rozhorčene spomína na kúsky, ktoré vyviedli spolužiaci už trochu senilnému profesorovi Podkonickému:jeden mladý šľachtic kvôli stávke udrel Podkonickéhopo hlave, až mu prach z parochne vyletel.A predsa sa všetko ututlalo, lebo sám Podkonický povedal, že šlo o náhodu. Ďalším žartom bolo uviazanie parochne na motúz a po potiahnutí parochňa zletela z hlavy prednášajúceho profesora…
Na kežmarskom lýceu začal Šafárik aj písať. Dokoncasa preslávil latinskou básňou Ode festiva,ktorou vítal na lýceu vicežupana baróna Andreja Mariášiho. Mariáši sa vrátil práve z napoleonských vojen a mal z básne takú veľkú radosť, že sa údajne Šafárikovi skvele odmenil. Dlho nebolo známe, že táto báseň vyšla aj tlačou v Levoči v tlačiarni Jozefa Mayera. Jediný známy exemplár je v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti. Báseň je uvedená mottom Ovidia a cítiť z nej vplyv Horatia. Šafárik, ktorý sa podpísal ako „candidatus Academiarum”, velebí Mariášiho ako vynikajúce hohrdinu a zároveň aj priaznivca Múz a predpovedájeho menu nesmrteľnosť práve pre tú jeho druhú vlastnosť.
Hoci Šafárik pochádzal zo slovanských rodičov a vyrástol medzi Slovanmi, predsa vraj až do svojho 16. roku nepoznal a nevážil si ani svoj národ ani svoju materinskú reč, ale keď sa mu raz náhodou dostala do rúk česky písaná rozprava pražského profesora Jozefa Jungmanna o cene materinskej reči a národnej vzdelanosti, tá ho veľmi hlboko oslovila. Týmto smerom sa obrátili aj Šafárikove verše. R. 1814 v Levoči u Mayera vyšla Šafárikovi zbierka Tatranská múza s lýrou slovanskou.Do knihy bolo vložené venovanie pokrokovému národohospodárovi z Veľkej Lomnice Gregorovi Berzevicimu. Nie je vylúčené, že Berzevici Šafárika finančne podporil na štúdiách.
Nevieme s istotou, či Šafárik maturoval r. 1814a ďalší rok bol len vychovávateľom, alebo či maturoval až r. 1815. V tom istom roku odchádza z Kežmarku a v lete sa zapisuje na teológiu na univerzitu v Jene. Potom pôsobil ako profesora riaditeľ srbského gymnázia v Novom Sade, ako pracovník univerzitnej knižnice v Prahe, po revolúcii1848/49 sa utiahol. Z jeho diel sú najznámejšie Slovanský národopis, Slovanské starožitnosti a Písně světské lidu slovenského v Uhřích.
Na dome, kde v Kežmarku býval, bola r. 2004 odhalená pamätná tabuľa Šafárikovi i Ernestovi Betlenfalvymu.
Literatúra:
Šafárik o sebe. Vlastný životopis. In: Literatúra, jazyk,spoločnosť. Bratislava 1961.
ŠAFAŘÍK, Pavel Josef: Básnické spisy. Bratislava 1938.
ZÍBRT, Čeněk: Co vyprávěl P. J. Šafařík o svém mládía životě. Časopis Musea království českého, č. 2 a 3,1909.• 272