Po znovuzískaní štatútu slobodného kráľovského mesta v roku 1655 sa správa mesta musela reorganizovať podľa vzoru ostatných slobodných kráľovských miest. Zdá sa, že k tomu stačilo v podstate vynechať jej dovtedajšie povinnosti voči majiteľom hradu. Tomu by nasvedčovala aj okolnosť, že keď v roku 1667 mestská rada spoločne s vonkajšou radou a s mestskou pospolitosťou vydala nový štatút, nie sú v ňom žiadne úpravy ohľadom administratívy mesta. Obsahuje mnoho záležitostí mravného charakteru alebo pravidiel pre konkrétne vykonávanie správy. Z jeho potvrdenia v roku 1695 však vieme, že tzv. vonkajšiu radu vtedy tvorilo 50 členov. Správa teda v podstate vyzerala takto: Mesto, ktoré bolo rozdelené do dvanástich dvanástin, tvorilo mestskú pospolitosť – Gemein. Tá tvorila akiste spomenutú 50-člennú radu. Kvôli prehľadnosti boli tieto dvanástiny rozdelené do štyroch štvrtín. Na čele každej bol jeden tribún – Vormund. Tribún – starejší 1. štvrtiny však mal v Kežmarku zvláštne postavenie. Bol postavený prakticky na úroveň richtára a mal poruke zvolenú 12-člennú vonkajšiu radu, po jednom členovi z každej dvanástiny. Na čele mesta bol richtár a 12-členná mestská rada. Na vedení mesta sa podieľal aj mestský notár, podnotár, pokladník, mestský právnik – fiškál a iní funkcionári. O tom, ako to v praxi vyzeralo, si môžeme urobiť predstavu napr. na výsledkoch volieb z roku 1751.
Voľby do vedenia mesta sa konali každé tri roky. V roku 1751 boli 4. marca. Je zvláštne, že najsamprv sa zvolila tzv. vonkajšia rada. Na funkciu jej hlavného tribúna kandidovali traja občania. Z nich bol zvolený bývalý tribún Wenceslaus Matthaei. Za členov rady boli zvolení: Martinus Schwartner, David Kopnik, Joanna Martinus Nehrer. Až potom bola voľba richtára a mestskej rady. Za richtára bol spomedzi troch kandidátov zvolený Georgius Grim. Jeho assessormi, teda členmi mestskej rady sa stali: Antonius Sponer, Josephus Antonius Müller, Michael Vitalis, Joannes Petanczy, Nicolaus Korponay, Joannes Lerch, Martinus Cornides, Joannes Georgius Gocs – riadny notár, Melchior Josephus Tychy, Jacobus Kray, Jacobus Engelmayer, Jacobus Loy, Joannes Scherdter – hlavný pokladník, Sigismundus Möes – podnotár a Daniel Lany – mestský fiškál. Je zaujímavé, že na čele mesta sa okrem richtára vždy uvádzal aj tribún vonkajšej rady, a tá rada prerokovávala a schvaľovala významnejšie uznesenia mestskej rady. Nasledujúci deň, 5. marca, sa konalo prvé zasadnutie novozvolenej rady. V jej rámci doterajší funkcionári odovzdali svoju agendu a kľúče, ako aj správu o svojej činnosti a boli úradu zbavení. Daniel Lany bol potvrdený ako fiškál, podobne boli potvrdení aj notári. Okrem toho traja tribúni mestských častí (Vormunde) sa vzdali funkcie a uskutočnili sa ich voľby pri troch stoloch. Pri prvom stole bol potvrdený Donathus W. Szakmary, pri druhom stole bol zvolený Franciscus Arnoldt miesto Michaela Schmidta, pri treťom stole bol potvrdený Samuel Devay. Museli sľúbiť, že odprevadia richtára spolu do kostola a nebudú zavádzať novoty. Potom podľa starého zvyku celé zhromaždenie odprevadilo nového richtára do kostola a z kostola domov. Tribúni zložili príslušnú prísahu.
Na zasadnutí mestskej rady, ktoré sa potom konalo, sa riešil nejaký spor medzi podnotárom a Donatom Szakmárym. Zasadnutie potvrdilo aj hospodárskych úradníkov, ktorí sa pred voľbou tiež zriekli svojho miesta: Potvrdili ako tridsiatkárov Michaela Fischera a Joannesa Bezeka, ako stavebného inšpektora Sigismunda Szókeho, ako inšpektora sirôt senátorov Joannesa Georgiusa Göcza a Jacobusa Engelmayera, k nim bol zvolený z troch kandidátov aj Martin Schwartner. Keďže nové predpisy vyžadujú dvoch členov rady na potvrdzovanie testamentov, prenechalo sa richtárovi, aby takýchto vymenoval.
Z hospodárskych funkcií sa vymenoval ako vínny inšpektor Daniel Lany, ale s podmienkou, že urobí poriadok s prenájmom mlyna, za inšpektora trhu a tehelne potvrdili Joannesa Quistschwatzera a Tobiáša Maukscha, za taxátora mäsa Davida Kopnika a ustanovili Georgiusa Stanko staršieho za inšpektora pálenky, potvrdili Jacobusa W. Szakmaryho a Michaela Kolbenheyera v ich doterajších funkciách, za účtovníkov (perceptor) domácej pokladne zas potvrdili Martina Schwartnera a Jacobusa W. Szakmaryho, za inšpektora nočných strážnikov Joannesa Scherdlera a Davida Kopnika, za vyberačov riadnych daní Davida Kopnika a Martina Cornidesa. Prvých zasadnutí sa zúčastnili: richtár, mestská rada, tribúni a volená obec. Osobitne sa konali súdne zasadnutia.
Tým sa však voľby ešte neskončili. Na zasadnutia rady 6. marca riešili hospodárskych úradníkov zriadených podľa nových kráľovských predpisov. Potvrdili inšpektorov vodných kašní (Wasser Kasten Inspektoren): na hornom rínku Martinus Fuhrmann a Martinus Cornides junior, v Zámockej (Hradnej) ulici Michael Fischer senior, v Prollovej ulici (in der Proll Gassen) Joannes Langsfeldt, pri kúpeľnej izbe Christphorus Palmann. Za inšpektora dvierok vpúšťajúcich v noci dnu a von (Nächtlicher ein und auslass Thürel Inspektor) potvrdili Joannesa Krapicsa. Inšpektori kašní dostávali za svoju prácu v januári odmeny celkove 44 zl.
Dňa 10. marca zložil novozvolený hlavný tribún (Zwölftel Herr) Johannes Roth prísahu za vonkajšiu radu 50. Na zasadnutia generálnych kongregácií Spišskej župy mesto delegovalo jedného člena rady a notára. Napriek tomu však ešte ostali ďalšie odborné a platené funkcie, ktoré bolo treba schváliť. Týchto potvrdila rada na svojom zasadnutí 12. marca. Šlo o dozorcu váhy (Andreas Lindertaub), mestského tesára (Jakob Marcelli), richtárovho drába (Michael Gürtler), mestského hospodára (Michael Pletz), kantora rímskokatolíckeho kostola (Joanness Geogius Sztanko), prísažných vrátnikov (Thorsteher – Joannes Greczner, Martinus Lenhardt, Jacobus Thomasy a Martinus Schwarcz) a hospodárov brán (Joannes Grečner a Georgius Janisch). Všetci museli zložiť pred radou prísahu „expressis verbis“.5 Mestská rada tiež určovala 4 deputátov na uhorský snem.
Niektorí funkcionári sa každý rok museli zrieknuť svojho úradu a boli potom potvrdení zasadnutím des Herrn Stadtrichters, eines edlen Raths, Herrn Eltesten, Herrn Vormündern und Löbl. erwählten Gemeine (richtára, vzácnej rady, tribúna, tribúnov – Vormundov a ctenej volenej obce). Napr. 8. februára 1752 potvrdili starejšieho a richtára, 9. februára potvrdili v úradoch notára, podnotára a fiškála. Všetci museli nanovo zložiť prísahu. Nasledovali tribúni. Neskôr to urobili aj s ostatnými funkcionármi.
Je prirodzené, že aj samospráva sa časom menila podľa potrieb alebo podľa celoštátnych predpisov. V roku 1788 malo mesto nasledujúcich funkcionárov a zamestnancov, ktorých platilo z vlastného rozpočtu: richtár, 12 členovia mestskej rady, notár, podnotár, fiškál, 2 kancelisti, tribún (Vormund), mestský účtovník, pokladničný sluha pri ňom, farár a 2 kapláni, mestský školský riaditeľ, mestský lekár, komisár pre vojenských dovolenkárov, 2 stavební inšpektori, 2 sirotskí otcovia, 2 inšpektori skladu, 2 vyberači daní, 2 špitálni inšpektori, inšpektor pre ubytovanie vojska, ubytovač vojska, inšpektor pre trh a tehelňu, mestský chirurg, 2 pôrodné babice, 3 učitelia ľudovej školy, regenschori, kantor, organista, zvonár, 4 požiarni dozorcovia a správca mestských hodín, vežiar, kominár, mestský strážnik, lesný správca (Stadt Reiter), 5 horári, mestský tesár, 12 predsedovia dvanástin, správca mestských maštalí s 2 sluhami, sluha pre opravu ciest, 4 poľníci, 4 noční strážcovia okolo hradieb, 9 hajdúsi, 2 denní strážcovia na vežiach kostola a radnice, 6 noční strážnici na vežiach, 4 noční strážnici v uliciach, 8 strážcovia brán, 2 kuričky mestského domu a školy, obecní správcovia v Rakúsoch a Stráňach pod Tatrami, opatrovateľ býkov, mestský vozár, kontrolór brán (Thorschreiber), dozorca opráv ciest, poštár, zvonári, 5 dozorcovia vodných kašní, 3 pastieri dobytka, 2 mlynári, mestský kat, mestský sluha. Výdavky na mzdy uvedených boli ročne 6 117 zl., pri čom plat richtára činil 350 zl. a členovia rady dostávali spolu 2 250 zl. Z ostatných výdavkov možno spomenúť kráľovskú daň 300 zl., poštové výdavky, starosť o obyvateľov špitálov, odmena za roboty v Rakúsoch a Malom Slavkove, stravovanie väzňov a i. Celkové výdavky včítanie hore uvedených miezd činili ročne 12 863 zl.
Koncom 18. storočia štát čoraz viac zasahoval do samospráv miest. V roku 1790 sa napr. snažil aj slúžny ako zamestnanec župy zasiahnuť do správy mesta, proti čomu mesto ostro protestovalo. 9 Na konkrétnej správe mesta sa podieľali aj viacerí členovia vonkajšej rady (Erwählte Gemeinde), ktorí za svoju prácu dostávali odmenu a mali aj hlasovacie právo. Toto im Miestodržiteľská rada intimátom z 3. novembra 1799 č. 25847 zakázala. Vec sa prerokovala na zasadnutí rady 10. januára 1800. Uvedení členovia na funkcie rezignovali a ich agendu muselo mesto prideliť iným (napr. starosť o mestské kone, o lúky, ich prenajímanie, mestské seno, zamestnávanie poľníkov a pod.).
Počas revolučných udalostí v auguste 1848 bola snaha, aby Spišská župa, spolu s Provinciou XVI spišských miest a mestami Kežmarok a Levoča spoločne určovali ceny potravín. Bola na to určená spoločná komisia. Zdá sa však, že k tomu už nedošlo.
Na rozhodovanie o významných záležitostiach sa schádzala okrem mestskej rady aj vonkajšia rada (Edle Gemein), za predsedníctva mestského tribúna – starejšieho (Stadtvormund). Bolo tomu tak napr. v roku 1831 i neskôr. Zo zasadnutí sa písali osobitné zápisnice. Okrem hlavného tribúna a 3 tribúnov štvrtín sa zasadnutí zúčastňovalo okolo 15 – 20 členov vonkajšej rady. Posledné zasadnutie tejto rady bolo 30. marca 1848.12
Mestská rada vykonávala nad občanmi mesta aj súdnictvo, a to ako trestné, tak aj občianske. V svojich poddanských obciach vykonávalo mesto súdnu právomoc v podobe Panského súdu. Ešte aj v dobe osvietenstva sa v Kežmarku ľudia prijímali za riadnych občanov – tým získali všetky mestské práva. Prijímal ich richtár, mestská rada a starejší (judex, magistratus et tribuni plebis primarius). Napr. 31. januára 1752 ich prijali 9. Pri tom zaznamenávali miesto narodenia, zamestnanie a náboženstvo. Nasledovala prísaha, v rámci ktorej evanjelici nemuseli spomenúť Pannu Máriu a pod. Mestské právo však dlho nemohli nadobudnúť Židia, ktorých bolo mnoho najmä v blízkych Huncovciach. Preto sa tohto práva dlho dožadovali. Neumožňovali im to však krajinské zákony. Usadiť sa tu mohli až po roku 1840, keď krajinský snem za vlády rakúskeho cisára Ferdinanda I. vydal zákonný článok XXIX „O Židoch“. Kežmarok to vzal na vedomie.
Každé mesto potrebuje pre svoj život aj dostatok financií. Kežmarok ich získaval jednak z výnosov svojich mestských podnikov, ale najmä z daní, ktoré museli obyvatelia odvádzať. Výšku daní na každý hospodársky rok určovala zvlášť poverená deputácia určená spomedzi členov mestskej obce, teda vonkajšej rady. Taká sa zišla napr. 15. decembra 1751 a určila výšku daní a poplatkov na rok 1751/52. Určovala ich podľa jednotlivých daňových subjektov: domy – ktoré sa klasifikovali podľa istých častí zvaných oddávna v Kežmarku Gens. Nebrali sa do úvahy drevené vedľajšie stavby. Určila sa daň za každý Gens 18 krajciarov. U pozemkov sa zohľadňovalo, že sú pod Tatrami, teda nie veľmi úrodné. Ďalej sa určovali dane za jednotlivé remeslá, pričom každé remeslo bolo rozdelené do 5 kategórií. Najvyššia platila najvyššiu daň, piata najnižšiu. Tak napr. najvyššie dane platili mäsiari. Prvá kategória 10 rýnskych zlatých., piata len 1,30 r. zl. Uvádzajú sa tieto cechy: mäsiari, kožušníci, šustri, krajčíri, čižmári, farbiari, debnári, súkenníci, ševci, sedlári, hodinári, zámočníci, remenári, klobučníci, gombikári, povrazníci, stolári, pekári, ihliari, plátenníci, murári, hrnčiari, meditepci, zlatníci, kováči, tesári, tehliari (tegularius), medovnikári, kolári, kníhviazači a mlynári. Osobitne sa určovala daň za med, slad, pivo, tabak, rôzne druhy obilia a pod. Taktiež za jednotlivé hospodárske zvieratá: kone, voly, kravy, ovce. Osobitné taxy boli pre kupcov. Určili sa povinnosti majiteľov malých domčekov postavených k hradbám, zvaných Geldterhäuser, občanov, ktorí nemali majetok, majiteľov bývalých hradných majetkov. Na konci je zoznam všetkých domov Kežmarku podľa dvanástin s určením ich veľkosti i dane podľa jednotlivých druhov (dom, polia, dobytok, remeslo). Celkove sa vyrubila daň vo výške 4 679 r. zl. 11 kr. Najvyššiu daň platili obyvatelia 7. dvanástiny.
Ako vyzeralo hospodárenie mesta? V roku 1788 to bolo: príjmy celkovo 54 413 zl., výdavky 23 300 zl., ostal aktívny kapitál vo výške 31 113 zl. Príjmy boli napr. za: urbárske poplatky z obce Stráne pod Tatrami, za 78 robotných dní so záprahom, prenájom mlynov a krčiem, prenájom panských pozemkov v Malom Slavkove, príjmy z Rakús, ďalej rôzne dane, príjmy z trhov, prenájom 3 mestských mlynov, úroky, príjmy z kapitálu, prenájom priestorov na radnici a v hrade, prenájom po 3 izbách vo Vyšnej a Nižnej bráne, peniaze za pokuty, za prenájom vody, váhové poplatky, za pasienky, príjmy z úrokov mestského kapitálu a iné.
V Kežmarku bolo na slobodné kráľovské mestá pomerne mnoho šľachty. Boli to jednak šľachtici z okolia, ktorí si v meste nadobudli majetok, ďalej mešťania, ktorí získali armáles a boli povýšení do šľachtického stavu, ale napr. aj viacerí ľudia, ktorí pochádzali z okolitých kopijníckych obcí, a tým boli príslušníkmi šľachty. Šľachta často uplatňovala svoje výsady, ktoré sa často dostávali do protikladu s výsadami mesta. Preto bolo nutné regulovať ich vzájomný vzťah. Tento vyriešilo rozhodnutie Miestodržiteľskej rady v roku 1737. Tá, vychádzajúc z mnohých dovtedajších zákonov a predpisov, určila práva a povinnosti šľachty v Kežmarku nasledovne:
1. Šľachtici, ktorí mali domy a majetky v meste, musia platiť z nich daň – kontribúciu – ako všetci ostatní. Od ostatných mestských poplatkov a povinností sú oslobodení. Majú však právo dovážať a vyvážať vlastné víno, obilie, pivo bez akýchkoľvek poplatkov, zúčastňovať sa aktívne na týždenných a výročných trhoch podobne ako mešťania. 2. Majú podľa doterajších zvykov aj právo kupovať, dovážať a vyvážať cudzie víno v sudoch bez akýchkoľvek poplatkov, hoci to nie je v súlade so zákonmi regulujúcimi obchod vínom. 3. Oslobodenie od poplatkov s obchodom a vývozom cudzieho vína do zahraničia sa týka aj práva skladu. Ale netýka sa to obchodníkov s vínom, ktorí musia zaplatiť 40 denárov za každý sud. Okrem toho nemajú nárok na voľné používanie dreva na varenie piva. 4. V otázke povinnosti ubytovania vojska v domoch patriacich šľachticom nemajú žiadnu výnimku a mesto má právo to ubytovanie od nich vyžadovať okrem prípadu, že by boli členmi magistrátu. 5. Majitelia mýta sú povinní z jeho výnosu opravovať cesty a mosty. Ak by však výnos z mýta na to nestačil, sú aj šľachtici povinní prispievať k opravám komunikácií a mlynov materiálom a pod. Sú však oslobodení od príslušných prác. Ale ich poddaní na majeroch sú povinní zúčastňovať sa aj prácou. 6. V oblasti mestského súdnictva – z neho sú vyňaté majetky šľachty v civilných sporoch, podobne vymáhanie dlžôb spoluobčanmi. Mestské súdnictvo sa tiež netýka osobných záležitostí šľachty. V trestných záležitostiach sa má prihliadať na príslušné zákony. Podobne sa nemajú uväzniť ich sluhovia s výnimkou, ak sa zúčastňujú nepokojov v krčmách, na námestiach a najmä v noci. Ak sa pri tom prichytia, majú sa uväzniť pre zachovanie všeobecného pokoja. Ak nie, netreba ich uväzniť, ale ich majitelia musia urobiť patričnú satisfakciu. Rôzne pohľadávky a nedoplatky sa nesmú zapísať na ich domy a majetky. Majú sa vymáhať inou cestou. V záležitostiach nedoplatkov daní a úrokov z nich sa treba obrátiť s ich vymáhaním na Komorskú Sztárayovu komisiu a ak to nepomôže, môžu šľachtici požiadať o pomoc Miestodržiteľskú radu. 7. V oblasti civilného súdnictva týkajúceho sa repartícií a účtov nech sa koná podľa z. čl. 77/1715. Aj šľachtici podliehajú v záležitostiach účtovných príjmov a iných podobných povinností jurisdikcii mesta. 8. Podľa zákonov majú šľachtici nárok na kúpu domu alebo pozemkov v meste. Nesmie sa im v tom brániť a má sa postupovať vo všetkom ako u ostatných mešťanov. 9. Ostatné záležitosti týkajúce sa práv a povinností sa majú prerokovávať pred mestským magistrátom.
V Kežmarku bola aj colnica, v tej dobe nazývaná tridsiatkovou stanicou. V roku 1825 sa jej komisárom stal Pavol Cornides.Kežmarok, podobne ako aj ostatné mestá a dediny, bol povinný ubytovať vojsko. Vojaci bývali v súkromných domoch, s nimi aj ich prípadné kone. Mesto síce dostávalo isté prostriedky na jeho ubytovanie, ale napriek tomu táto povinnosť mesto i mešťanov stále zaťažovala. Preto mesto mnohokrát požiadalo župu o to, aby bolo od ubytovania vojska oslobodené. Stalo sa tak napr. v rokoch 1749 a 1750, ale najmä po tom, čo Mária Terézia v roku 1751 vydala nový vojenský poriadok o rozmiestnení a vydržiavaní vojska, ktorý obce a mestá v značnej miere zaťažoval. Žiadosti boli obyčajne zamietnuté. 19 V roku 1754 požiadali kežmarskí šľachtici – armalisti –, aby aspoň oni boli od toho oslobodení. Roku 1763 bol v meste dokonca vojenský lazaret. Aj proti tomu sa mesto postavilo. Mesto sa často vo svojej žiadosti spájalo s inými obcami alebo mestami. Tak tomu bolo napr. roku 1764, keď podalo žiadosť spolu s Bušovcami, alebo roku 1768 požiadalo o to spolu s Levočou. Situácia bola akútna najmä počas sedemročnej vojny Rakúska s Pruskom alebo počas vojny o bavorské dedičstvo (1778 – 1779), ale pokračovala aj v neskorších rokoch. Napr. v roku 1781 požiadal Kežmarok, aby bolo vojsko z mesta vysťahované a premiestnené niekam inam. Pri tom štát uhrádzal mestu náklady spojené s vojskom, pravda, často sa s nim museli o náhradu handrkovať. Obce často pomáhali tak, že pre vojsko vozili drevo. Záležitosť sa znova veľmi akútne vynorila počas napoleonských vojen, v súvislosti s ktorými vojsko často Kežmarkom prechádzalo, alebo tu bolo aj ubytované. Roku 1800 sa rozhodlo, že insurekčné vojsko v množstve 80 mužov kavalérie bude ubytované v Kežmarku. Vojaci sa mali rozdeliť do jednotlivých domov dovtedy, kým nebudú plne vystrojení. Palivové drevo a pod. mala poskytnúť župa.26 Vojsko vidíme v Kežmarku aj v rokoch 1805, 1807 – keď boli vojaci ubytovaní dokonca v domoch miestnej šľachty, a v rokoch 1808 o 1811. Na jar 1810 boli v Kežmarku ubytované dve stotiny z Čartoryského légie. Mesto sa proti tomu postavilo a požiadalo župu, aby mu pomohla, aby jedna stotina bola premiestnená do jedného zo 16 spišských miest. Ako dôvody udala, že: 1. v posledných rokoch Kežmarok utrpel viacerými požiarmi a občanov poškodil aj mor dobytka; 2. mesto nemôže ubytovať toľko vojska, pretože mnoho domov vlastnia šľachtici, ktorí sú od toho oslobodení; 3. mesto bolo v dôsledku nepokojov v Haliči nútené ubytovať viacero úradov a občanov z Haliče, ale aj veliteľov ulánov, volónov, moravikov i domáceho insurekčného vojska; 4. aj v súčasnosti je v meste výchovné zariadenie jednej légie, ktoré má asi 50 mužov. Župa to predostrela Miestodržiteľskej rade. Medzitým sa na Provinciu XVI spišských miest obrátil aj veliteľ jedného pešieho pluku Čartoryského légie s návrhom, aby jedna stotina bola umiestnená do Ľubice alebo do Spišského Podhradia. Provincia to odmietla s tým, že na to má právomoc len Uhorská miestodržiteľská rada. V roku 1812 sa sťažovali šľachtici bývajúci v meste, že mesto aj do ich domov ubytovalo vojsko, hoci oni sú od toho oslobodení. Župa ich sťažnosť poslala na rozhodnutie Miestodržiteľskej rade. Mestu sa podarilo dosiahnuť, že vojsko bolo dislokované do susednej Ľubice. Bol to však len čiastočný úspech. Napokon mesto docielilo, že roku 1812 bolo odtiaľ vojsko premiestnené do Huncoviec a do Veľkej Lomnice. Problémy s ubytovaním vojska však pokračovali aj v nasledujúcich rokoch. Povinnosťou každého mesta od stredoveku bolo postarať sa o invalidov a starých ľudí, prípadne o krajne chudobných, o ktorých sa nemal kto starať. Táto starostlivosť sa vykonávala v tzv. špitáloch, ktoré nemôžeme zamieňať za nemocnice. V Kežmarku boli pôvodne dva takéto špitály. Jeden väčší, v ktorom boli umiestnení najmä invalidi a nemocní, druhý menší, pre bežných chudobných. Tie pri požiari v roku 1810 zhoreli a potom boli umiestnené do jedného krídla hradu. Okrem toho zriadili panovníci na odporúčanie Jozefa II. aj tzv. chudobinský inštitút (Armen-Institut) v októbri 1787. Na jeho čele boli dvaja predstavení, katolícky a evanjelický farár, ďalej dvaja správcovia a dvaja otcovia chudobných. Komisárom bol Martin Sklenár, účtovníkom Jakub Rheinisch. Oni sa schádzali každý týždeň v sobotu a rozhodovali o tom, koho do inštitútu príjmu a kto dostane podporu. Šlo totiž o to, aby oddelili tých, ktorí pomoc skutočne potrebujú, od tých, ktorým sa nechcelo pracovať a preto žobrali. Peniaze sa získavali jednak zháňaním podporovateľov, jednak zbierkami, ktoré sa konali od domu k domu každý týždeň. Ďalej sem prichádzali peniaze zo školských akcií, zábav a pod. Zachoval sa zoznam dobrodincov, ktorý obsahuje 50 mien. Okolo roku 1800 mal inštitút kapitál vyše 1 000 zl.
Zdroj: História Kežmarku od 2. polovice 18. storočia, strana 9 – 19.