Svojská osobnosť Ladislava Mednyászkeho žijúca v rokoch 1852 až 1919 je nevyčerpateľným zdrojom skúmania tohto významného predstaviteľa stredoeurópskeho maliarstva prelomu 19. a 20. storočia. V tomto texte by som chcel priblížiť ako filozofia budhizmu ovplyvnila jeho osobný i umelecký život.
Ladislavova sestra barónka Miri Czóbelová spomína na brata ako na komplikovanú osobnosť, nenáročného takmer svätca s milosrdnosťou hraničiacou so slabosťou. Opisuje ho ako budhistického filozofa, ktorý má vo svojej hĺbke ukryté čosi oceľové, bojovné.
U Ladislava ako pokrsteného rímskokatolíka dominoval zásadný postoj k trpiacim a nutnosť prinášať úžitok. To dokazuje i maľovanie oltárnych obrazov a to napríklad maľby s témou Krista v Getsemanskej záhrade.
- februára 1912 si do svojich denníkov uviedol: „Vlastný osud ma už ani trochu netrápi, je jedno, čo sa so mnou stane, len aby som iným nespôsobil škodu, starosti a aby som ešte mohol pomôcť niekoľkým mojim trpiacim priateľom.“
O dobrote Ladislava svedčí aj príhoda, kedy svoj kabát daroval túlavému psovi. Chcel dobre každej živej bytosti a o seba príliš nedbal.
Ladislav sa svojím životom nomáda začal viac prikláňať k učeniu východných filozofií a jeho sestra opisuje toto zoznamovanie sa s budhizmom, teozofiou a kabalou takto: „Prvotný Ladislavov záujem predstavovali teozofické špekulácie a budhistické učenia. Táto záľuba ho neopustila nikdy, dostala sa mu takpovediac do krvi. Z tohto uhla pohľadu sa začal pozerať na celú svoju existenciu, chápať ju, čoraz viac sa rozšíril jeho obzor.“
V týchto učeniach našiel idey, z ktorých mohol vyberať isté momenty a zabudovať ich do svojho obrazu sveta. V tomto období v jeho tvorbe prevláda silná túžba po mystike a celofigurálne kompozície s tematikou chudoby a úžery. Ladislav v budhizme hľadal vnútorný pokoj a tým chcel dosiahnuť vlastný rozvoj. Prišiel na to, že sa musí chopiť hlavnej úlohy a to znovuzrodeniu. Znovuzrodeniu vlastnému, ale dobre chápal, že svet sa vyvíja a smeruje do bodu, akéhosi konca, konca modelu medziľudských vzťahov, spoločenského poriadku. A nastane nový poriadok.
„Už zajtra zažínam žiť podľa celkom nového životného poriadku.“
„Nepotrebujem žiadne mimoriadne prostriedky. Vo všetkých veciach si treba urobiť poriadok, tak sa tieto veci môžu stať dostatočným východiskom mojich ďalších cieľov.“
Myšlienky budhistického učenia ako cesty od utrpenia po oslobodenie častokrát nachádzame v jeho denníkoch po smrti Bálinta Kurdiho, umelcovho dôverného priateľa, lodníka z maďarského mesta Vác.
- novembra 1912 venoval Bálintovi tieto slová: „Ale nech sa nespočetnekrát znovuzrodíme a na prach obrátime, chcem patriť tebe, navždy tebe, ktorého mi priviedol do cesty milostivý osud. Moja duša je unavená, ale zmocnie, moje srdce ešte nie je očistené od všetkých pozemských túžob, ale očistí sa, aby som ti mohol byť dobrým služobníkom, ty čistá, dobrá duša.“
Maroš Bafia