Ján Jiskra sa narodil v Brandýse nad Labem v Čechách a zomrel v roku 1469 alebo 1470 na neznámom mieste.
Od roku 1440 pôsobil na území Uhorska v službách kráľovnej Alžbety, vdovy po kráľovi Albertovi. Tá ho poverila brániť nástupnícke práva svojho maloletého syna Ladislava proti časti šľachty, ktorá chcela na uprázdnený trón dosadiť poľského kráľa Vladislava Jagelovského. J. Jiskra so svojím žoldnierskym vojskom, zloženým najmä z bývalých husitských vojakov, obsadil Zvolen, stredoslovenské banské mestá, hrad Richnavu, časť východného Slovenska. Ovládnutím Spiša sťažil V. Jagelonskému spojenie s Poľskom.
Kežmarok sa pridal na stranu poľského kráľa Vladislava Jagelovského, ktorý kežmarských kupcov na oplátku v roku 1440 oslobodil od platenia mýta a cla na celom území Poľska. Na jeseň roku 1441 sa J. Jiskra zmocnil Kežmarku – údajne ľsťou (otvoril mu niekto mestské brány?) a v meste zanechal posádku s kapitánom Mikulášom Brcalom.
Jiskra však Kežmarok viackrát osobne navštívil – r. 1447 a r. 1448 si od mesta požičal najprv 200, potom 400 a napokon 28 fl orénov. Potvrdil mestu všetky dovtedajšie práva, pričom ho nazval „štítom Uhorska“. Ktovie, či husitské myšlienky a názory neprevzali aj Kežmarčania, pretože r. 1450 nezaplatili ročnú dávku 100 florénov Kapitule, za čo im hrozila exkomunikácia z cirkvi…
Po smrti kráľovnej Alžbety pokračoval v bránení nástupníckych práv Ladislava Pohrobka z poverenia nemeckého cisára Fridricha III. Od roku 1444 sa Jiskra stal jedným zo siedmich kapitánov spravujúcich Uhorsko, sídlil prevažne vo Zvolene a v Košiciach.
V roku 1446 bol za gubernátora krajiny zvolený J. Huňady, ktorý spočiatku nebol dosť silný na to, aby Jiskru vyhnal. Viedol boje s jiskrovcami. V roku 1451 vybojoval Jiskra svoje najväčšie víťazstvo v bitke pri Lučenci. Neskôr však nastala v jeho vojsku demoralizácia. Z nespokojnosti bojovníkov sa začalo rodiť bratrícke hnutie. Po tom, čo Jiskru pozbavil uhorský snem funkcie kapitána Uhorska v roku 1453, Jiskra odišiel z Uhorska a jeho vojská sa pridali k bratríkom. Preto ho povolali naspäť, aby potlačil bratrícke hnutie.
Po smrti kráľovnej Alžbety v roku 1458 a neskôr aj jej syna sa uhorským panovníkom stal Matej Huňady, ktorý v roku 1462 uzavrel s Jiskrom vo Vacove dohodu, na základe ktorej bol Kežmarok vyslobodený z rúk jiskrovských kapitánov.
V roku 1462 Matej Korvín prijal Jiskru do svojich služieb, povýšil ho na baróna a daroval mu hrad Solymos s majetkami v Aradskej a Temešskej stolici na území dnešného Rumunska. Jiskra sa zúčastnil na bojoch proti Osmanom a ich spojencom. V roku 1467 viedol mierové rokovania v Istanbule.
Literatúra:
BARÁTHOVÁ, Nora: Kežmarský hrad. Martin: Osveta 1989. SBS II. Martin: Matica slovenská 1987, s. 562 – 563.