Michal Marek sa narodil 27. augusta 1925 v Haligovciach a zomrel 27. februára 1996 v Poprade.
Narodil sa v zamagurskej dedine v roľníckej rodine, pochádzal zo 6 detí. Žili v skromných pomeroch, rodičia sa živili ťažkou a namáhavou prácou v poľnohospodárstve. Ľudovú školu skončil Michal v Haligovciach. Rodičia pri ďalšom rozhodovaní o jeho osude neboli jednotní, nakoniec sa pod vplyvom mamy rozhodli pre jeho ďalšie štúdiá. A tak v júni 1936 nastúpil na gymnázium v Kežmarku.
Spomedzi žiakov bol najnižší. Napriek tomu získal uznanie v telocviku, čo si všimol profesor František Pírek. V októbri 1936 sa chystala akadémia k štátnemu sviatku – vzniku Československa, na ktorú profesor Pírek so žiakmi pripravoval športový príspevok. Pri ňom mal byť Michal akoby „čiapkou“ na ľudskej pyramíde. Pri zoskakovaní však nešťastne skočil na hranolček, ktorý držal kulisy, z čoho vznikli pre Michala zdravotné komplikácie na ďalších 13 rokov. Kvôli opuchu a bolesti nohy musel odísť z gymnázia. Mama ho cestou domov priviedla do kežmarského Kostola sv. Kríža.
V rokoch 1941 – 1944 dokončil gymnaziálne štúdiá v Levoči, kde aj maturoval. Rozhodol sa pre kňazský seminár v Spišskej Kapitule. Po dovolení, súhlase a rodičovskom požehnaní vstúpil na jeseň, 7. septembra 1944, do seminára. Aj tam pokračovali ťažkosti s nohou, pričom nebola zrejmá príčina. Bolesti prestali až v januári 1949 po operácii v levočskej nemocnici.
Pred Vianocami roku 1944 seminár zatvorili, koncom januára 1945 sa však bohoslovci vrátili do školských lavíc. Posledný rok teologického štúdia Michala zaskočil, lekár mu stanovil diagnózu kostnej TBC a bola potrebná operácia. V máji 1949 sa vrátil do seminára, kde urobil niektoré skúšky, no otec biskup Vojtaššák ho nechcel vysvätiť, keďže jeho zdravotný stav nebol uspokojujúci. Prihovorili sa zaňho spolužiaci a profesori. Rozhodnutím otca biskupa bol nakoniec Michal vysvätený. 2. júla 1949 bola v Haligovciach skromná primičná omša spojená s odpustovou slávnosťou. O svojom primičnom dare povedal: „Dostal som len štyri páry ponožiek a dva doláre, ktoré mi priniesli veľa nepríjemností. Však najväčší dar, ktorý som dostal, bolo zdravie od Boha.“ 12. júla dostal dispozíciu za kaplána do Vysokých Tatier, kde začal pôsobiť od 17. júla 1949. Zdravotné ťažkosti tatranského farára Bujnu zapríčinili menovanie kaplána za dočasného správcu farnosti.
Rok 1949 bol nabitý ostrými zásahmi do katolíckej cirkvi. Dňa 26. augusta zaviedla Okresná prokuratúra v Poprade voči M. Marekovi trestné pokračovanie za „poburovanie proti republike“. Roku 1951 bol kaplánom v Nižných Ružbachoch, odtiaľ šiel do Spišskej Novej Vsi. V roku 1953 okrem kaplánskeho pôsobenia v Spišskej Novej Vsi spravoval aj farnosť Harichovce. Dňa 8. marca 1955 bol na ceste zo Spišskej Novej Vsi do Harichoviec zatknutý, následnej nespravodlivo odsúdený na 3,5 roka straty slobody a na 4 roky straty občianskych práv. 12. septembra 1955 bol prepustený na amnestiu. Nemohol sa vrátiť do pastorácie, preto pôsobil v roku 1956 najprv vo Výkupnom podniku v Kežmarku, neskôr ako robotník vo vojenských lesoch, potom v obchode s ovocím a zeleninou. 12. októbra 1958 sa mohol vrátiť do pastorácie, stal sa najprv kaplánom (od 1. 10. 1958) a v roku 1960 farárom v Trstenej. V jeho ďalšom kňazskom pôsobení sa zastávkou stala Slovenská Ves, kde bol farárom od 1. 10. 1969.
Od novembra 1973 do júla 1989 pôsobil ako správca farnosti Kežmarok. Počas svojho pôsobenia bol obetavým kňazom, ktorý mal pevný denný režim. Zavčas rána vstával, venoval sa modlitbám. Dlhé hodiny vysedel pri vysluhovaní sviatosti zmierenia. Venoval sa deťom, mládeži, rodinám aj starým. Kto za ním prišiel s nejakým problémom, vedel ho vypočuť a poradiť mu. Nezabudnuteľné boli jeho príhovory, napr. aj cyklické príhovory o manželstve a príprave naň. Inicioval obnovenie chrámového spevokolu pod vedením Mikuláša Oňu a jeho manželky. Tiež sa realizovali viaceré opravy v chráme. Vo svojom poslednom príhovore v Kežmarku 9. júla 1989 povedal: „Za tých 16 rokov som urobil toľko, koľko som vedel, mohol a vládal. Už nevládzem ako predtým, nestačím na túto farnosť. Čo mi ostáva? Aby som poďakoval všetkým veriacim za všetko… Chcem odprosiť, keď som niekoho zarmútil… Všetkých som sa snažil priviesť k viere v Krista, nie k sebe… Zostaňte vo viere v Krista, nie k sebe… Zostaňte vo viere pevní, neochvejní. Aby ste v láske ku Kristovi boli silní… Buďte pripravení aj niečo vytrpieť, ako zatratiť svoju dušu.“
Od roku 1989 do roku 1994 bol farárom v Batizovciach. Dlhé roky pracoval v cirkevnom súde, v roku 1990 bol menovaný za viceofi ciála Tribunálu Spišskej diecézy, v roku 1992 za ofi ciála súdneho vikára. Prednášal tiež kanonické právo v Kňazskom seminári biskupa Jána Vojtaššáka po jeho znovuotvorení, a to v rokoch 1990 až 1995. Od januára 1995 žil na dôchodku v Poprade, kde aj zomrel, pochovaný je v Haligovciach. Slová spišského biskupa Mons. F. Tondru pri poslednej rozlúčke vystihli osobnosť Michala Mareka: „Bol to vzácny kňaz pre diecézu.“
Literatúra:
OLEKŠÁK, P.: Spomíname na nášho duchovného otca. In: Cesta, r. 2, č. 1 – 2, 1996. OLEKŠÁK, P. – MAREKOVÁ, M.: Michal Marek, život a dielo. Spišská Kapitula: Vydavateľstvo Kňazského seminára J. Vojtaššáka 2001.
POTOČNÝ, Albín: Moje stretnutie s Mons. Michalom Marekom. In: Cesta, r. 2, č. 1 – 2, 1996.