Po niekoľkých desaťročiach sa do parku pred červeným evanjelickým kostolom vrátila socha tzv. Svetlonosky (2016). Do Kežmarku sa dostala už pred 122 rokmi, aby skrášľovala tunajšiu promenádu. Potom na čas zmizla z očí ľudí a potichu čakala na svoje znovuzrodenie. Presný význam jej osadenia i termín dočasného odchodu do úkrytu ostávajú naďalej zahalené rúškom tajomstva, no postupne sa vynárajú nové skutočnosti. Čo všetko o nej vieme?
S myšlienkou vytvorenia promenády prišiel Paul Kolbenheyer, ktorý sa snažil oživiť mesto aktívnym vysádzaním zelene v úzkej spolupráci s Okrášľujúcim spolkom. Plány sa naďalej rozvíjali, čoskoro sa pridali presbyteri evanjelickej cirkevnej obce Johann Steiner a Eduard Beck. Po skončení stavebných prác na novovysvätenom kostole zamýšľali skrášliť jeho okolie stromami. Úpravy prebiehali rýchlo, promenáda i park boli dokončené v priebehu roka 1895. Avšak Kežmarčania obdivovali ženskú sochu prvýkrát už v decembri 1894. Bola umiestnená do stredu promenády medzi novým evanjelickým kostolom a pozdĺž Liguschovho domu. Podľa dobovej tlače išlo o prvú sochu na verejnom priestranstve mesta. Pomenovanie Svetlonoska získala až neskôr.
Bronzová socha stála na vysokom podstavci a zobrazovala ženskú bytosť – Rimanku, darkyňu svetla. “Táto socha tu stojí vo forme, ktorá vyjadruje to, čo máme vo zvyku nazývať poddajnosť. Táto poddajnosť vyjadruje v sebe pokoj už len tým, že postava stojí so vztýčenou hlavou a pravicou zdvihnutou k nebu. Tým je takmer narušený pokoj a k tomu pristupuje nepokojné očakávanie niečoho zvláštneho, prekvapujúceho. Zvláštne a prekvapujúce je to, čo dostala zhora: svetlo, ktoré má osvetľovať, oživovať a potešovať. Prijala ho zhora a darúva ho z piedestálu dole medzi okoloidúcich. Zdrojom je elektrické svetlo a svieti z pochodne, ktorú drží v pravici smerujúcej k nebu. Kto prechádza malou promenádou s Rimankou, ten nech sa teší z jej darovaného svetla. Ale i cez deň, keď jej svetlo nebude svietiť, sa bude pôvabne vynímať na slnku. A ak by bol piedestál menší a štíhlejší, vynímala by sa ešte viac…” Takto opisuje novú ozdobu promenády dobový prameň. Pochodeň napájal elektrický kábel, vedený vnútrom sochy až do vzpriamenej ruky. Ak sa pozorne zadívame na historické fotografie, zistíme, že existovali minimálne dva druhy svietiacej pochodne i kamenného podstavca. Časom sa okolie sochy upravilo tak, aby v duchu predošlého citátu viac vynikla.
Dokedy bola Rimanka ozdobou kežmarského parku, nevedno. Odstránili ju niekedy v priebehu 60.-70. rokov minulého storočia potom, ako ju údajne opití vandali zhodili a vážne poškodili. Pri páde sa zlomila nielen vystretá ruka, ale aj miesto spoja podstavca a nôh. Našťastie, táto pamiatka neskončila v zberných surovinách, ale v rukách pracovníkov Múzea v Kežmarku. Napriek značnému znehodnoteniu bola prijatá do muzeálnych zbierok a stala sa exponátom. V tomto roku bola poskytnutá na výrobu kópie a pri tejto príležitosti aj opravená. Spolu s pôvodným podstavcom je od decembra najnovšou súčasťou hradných expozícií. Originál sa do parku nevrátil, keďže ide o evidovaný zbierkový predmet; a taktiež je potrebné vyhnúť sa jej prípadnému poškodeniu.
Sochu vyrobila firma Schlick-féle vasöntöde és gépgyár R.T. Budapesten (v preklade Schlickova zlievareň železa a strojáreň, akciová spoločnosť Budapešť), zaoberajúca sa spracovaním kovov a strojárstvom. Závod založil v roku 1860 Ignác Schlick a jeho sídlo umiestnil do hlavného mesta Uhorskej monarchie. Vyrábal železné konštrukcie (napr. pre mosty), železničné osobné i nákladné vagóny, či iné kovové výrobky. Podnik v roku 1916 zamestnával 6000 ľudí, svoju činnosť ukončil v roku 1927.
Svetlonoska teda zobrazuje ženu, Rimanku v antickom oblečení. Stojí na kruhovom kovovom podstavci a spolu tvoria jeden neoddeliteľný celok. Celková výška sochy je 201 cm, maximálna šírka 50 cm. Spomínaný podstavec, s vyrazeným štítkom firmy Schlick, má výšku 11 cm a obvod 156 cm. Celá socha sa nachádza na kamennom podstavci, ktorý tvoria dva samostatné, opracované travertínové bloky. Spodný má rozmery 50x50x35 cm; vrchný 60x60x19 cm. Rimanka je do kameňa ukotvená štyrmi skrutkami.
Otázku, či Svetlonoska zosobňuje niekoho konkrétneho, nie je možné s určitosťou zodpovedať. Námet môžeme nájsť v rímskej bohyni Diane, v gréckej mytológii nazývanej Artemis. Tá bola spočiatku bohyňou svetla a života, neskôr sa stala bohyňou prírody a lovu; preto sa zobrazuje s lukom, šípmi a divou zverou. Ak si kežmarskú Svetlonosku porovnáme s Leocharesovou sochou Diany z múzea Louvre, zbadáme jednu zvláštnosť. Okrem typického antického výrazu tváre sa obe diela pozerajú na vystretú pravú ruku. Rozdiel je iba v tom, že naša hľadí na pochodeň a francúzska na ruku vyťahujúcu šíp. Náhoda? Ktovie…
Poslednou nerozlúštenou hádankou ostáva, či Svetlonoska predstavuje pamiatku na elektrifikáciu mesta, alebo na dostavbu a posviacku evanjelického kostola. Z dobového citátu to nie je celkom zrejmé. Dokonca je možné, že nesúvisí ani s jednou z nich, hoci sa obe odohrali na konci roka 1894: elektrická energia nahradila petrolejové svietenie 1. októbra; evanjelický kostol bol posvätený 2. decembra. Jednoznačnú odpoveď na túto záhadu sa asi nedozvieme, keďže historické pramene (zatiaľ) zaryto mlčia a pamätníci jej prvotného osadenia už dávno nie sú medzi nami. No obidva historické medzníky sú pre kežmarské dejiny dôležité. Znamenali príchod svetla – či už umelého alebo duchovného.
Nech je to už akokoľvek, je potešujúce, že Darkyňa svetla sa vrátila späť na miesto, kde ju postavili naši predkovia. Odráža ich odvahu, pokrok, snahu zveľaďovať mesto i úctu k prírode (dnes tak veľmi chýbajúcu). Ovocie ich úsilia čerpáme v mnohých podobách dodnes. Preto sa snažme, aby generácie, ktoré prídu po nás, našli rovnako hodnotné poklady.