Hyacinth Bittner bol jednoducho úžasný. Teda aspoň v roku 1803, keď sa zúčastnil na kráľovských streľbách v Kežmarku a dokázal niečo, pre čo by ho dnes rozvláčili noviny na stránkach určených celebritám. Trafil do terča vzdialeného okolo päťsto metrov. Čo je na tom také úžasné? V prvom rade to, že doň vôbec trafil. Potom to, že jedna z jeho striel doletela najbližšie k stredu terča. A napokon to, že v ten deň sa mu naozaj darilo a do toho nešťastného terča trafil až trikrát! A tak sa aj dnes, po dvestopätnástich rokoch, jeho meno skvie pri každej dierke. Hyacinth Bittner, Hyacinth Bittner, Hyacinth Bittner! Absolútny víťaz.
Z obrany zábava
Nuž a ten terč sa stal logom expozície na Kežmarskom hrade o najstaršej strelnici na Spiši. V strede, samozrejme, Hyacinth, po bokoch terča dve maďarské zástavy, nad ním skrížené dve pušky a ešte vyššie dva nápisy – Késmárker bürgerlicher Schützenverein a Késmarki polgári lövészegyület. Kežmarský strelecký spolok. Slovenčina sa vtedy na území obývanom prevažne Nemcami veľmi nenosila, aj záľuba v streľbe prišla z Nemecka.
„Spočiatku, v 16. storočí, to určite nebola záľuba. Takýchto spolkov bolo na Spiši veľa a všetky mali jediný cieľ, obranný. Kežmarok síce mal svojich vojakov, ale nebolo ich veľa, pretože túto profesiu pokladali za podradnú. Hrobár, pastier či kat sa v tom čase veľkej popularite netešili, dokonca ich potomkovia nesmeli ani vstúpiť do cechu. Mesto preto potrebovalo naučiť chlapov strieľať, aby v prípade potreby vedel vziať pušku do ruky každý. Nebolo to jednoduché, lebo vtedy sa používali hákovnice, malé delá, volali ich aj bradáče, lebo dole mali akúsi kovovú ‚bradu‘, tou sa pri streľbe opierali o drevo,“ rozpráva historička Nora Baráthová. Pušky a revolvery sa dostali k slovu až oveľa neskôr, ale príležitostí mali tiež dosť. „Cez kežmarský chotár sa prehnalo dokopy trinásť vojen, z toho dve svetové, ale najviac sa strelecký spolok osvedčil počas storočnej vojny Kežmarku s Levočou. Zatrúbila trúbka alebo zazvonil zvon a už sa všetci hnali na hradby. Bratstvo strelcov mesto brániť muselo, malo to aj vo svojich artikulách,“ dodáva.
Ibaže to bolo v rokoch 1435 až 1535 a v polovici 18. storočia sa začali hradby rozpadávať. Už ich nikto nepotreboval, na svete boli nové zbrane. Ako sa menila situácia, tak sa menil aj charakter spolku. Z obranného sa stal – zábavný. Chlapi pálili pre radosť. Schádzali sa každú nedeľu ako dnes na golfe. Kto prišiel, prišiel. Komu sa nechcelo, nemusel. Ale kto by si nechal utiecť vyberanú spoločnosť? Pozrime sa, kto boli členovia spolku na prelome 19. a 20. storočia a pochopíme, že absencia by nikomu neprospela. Vojtech Alexander, lekár. Pavel Schwing, hodinár. Otto Pechár, zlatník. Victor Lazary, architekt. Šándor Kertscher, riaditeľ dievčenského gymnázia. Paul Csaplovics, fotograf… A strelnica bola luxusne zariadeným miestom, kde sa dalo posedieť, pozhovárať, vypiť pohár piva. Slovom, pánsky klub, klub pre uzatvorenú vyberanú spoločnosť. Nemáte pocit, že dejiny sa predsa len opakujú?
Neuznané umelecké diela
„V roku 1872 otvárali v Kežmarku už tretiu strelnicu. Jediné, čo sa z tejto slávnosti zachovalo, je pamätný terč, ktorý získal víťaz strelieb,“ rozpráva Vladimír Julián Ševc, historik Múzea v Kežmarku. Bol to on, kto pred dvoma rokmi nanovo inštaloval túto výstavu a inšpiroval sa pritom dobovými fotografiami. Tri miestnosti plné terčov. Štrnásť veľkých, takzvaných kráľovských, spomienka na veľké akcie, ktoré bývali iba raz či dvakrát do roka. Poldruhametrové kruhy s čiernymi a bielymi pásmi. Také obyčajné, na rozdiel napríklad od husí. Taký terč získal Josef Horrak v roku 1873 ako pamätnú trofej, nie je v ňom teda žiadna diera. Ale ten vedľa, kde sa v strede tiež skvie hus, sa podobá na rešeto. Zastrieľal si do nej Carl Steiner v roku 1872. Radšej do husi než do živých kohútov! To bola zábavka v 17. storočí a hovorilo sa tomu – pohyblivé terče. A vylepšili to aj o hru – hádzanie palíc so zaviazanými očami do utekajúcich kohútov, kým sa im ich nepodarilo zahlušiť. Vtedy očividne neboli spolky na ochranu zvierat.
Ale môžete vidieť aj vtipné terče. Na jednom z nich je dátum 5. máj 1878. Poľovník postáva s puškou a zajačik mu nenápadne kradne zastreleného vtáčika z torby. Načo by už zajačikovi bol mŕtvy vtáčik, nevieme. Ako netušíme, čo by si s fľaškou tvrdého počala líška. To je výjav z ďalšieho terča, kde namaľovali potúženého spiaceho poľovníka. Aj pri ňom sa mihlo meno Vinzent Meese, pán pivovarník, ktorý očividne nemal hlboko do vrecka a dal si vyrábať luxusné terče. Chlapík na obraze sedí na stoličke a popíja pivo. Chlapec sedí na bicykli a vzadu za ním kôň ťahá koč. Zvláštne je len to, že onen kôň nemá predné nohy. Pán pivovarník by sa dnes všeličomu čudoval. Tam, kde stál jeho pivovar, je v súčasnosti kežmarská nemocnica.
Terč z roku 1884 – poľovník strieľa na medveďa a jeho kolega pre istotu lezie na strom, iný z roku 1881 – poľovník strieľa na jeleňa a druhý padá do vody… Sú to vlastne nikým neuznané umelecké diela. A klenotom je i truhlica z 18. storočia, kde spolok uchovával svoje insígnie, pečatidlo, zvolávaciu tabuľku. Keď sa to tak vezme, tento pánsky klub bol vo svojej podstate cechom.
Nič pre ženy
Ale predsa len celebritný klub so všetkým, čo k tomu patrí? Jedli, pili, hodovali… V Kežmarku sa povráva, že jeden z mužov sa raz strašne ožral, tak ho naložili na voz a viezli domov. Ibaže cestou zistili, že umrel. Nehýbal sa, nedýchal. Keď zastali pred domom, mŕtvy zrazu vstal a keďže sa mu k žene veľmi nechcelo, vyhlásil, že idú do ďalšej krčmy. „Muselo sa to stať niekedy na prelome 19. a 20. storočia, keď si to ešte niekto pamätal a rozpovedal to ostatným,“ domnieva sa Nora Baráthová. Možno niektorá z kežmarských žien, ktoré spomínať mohli, ale členkami streleckého klubu byť nemohli. „Pre ženy platili tri k – küchen, kirche, kinder, čiže kuchyňa, kostol a deti. Ťažko povedať, či sa vôbec smeli zúčastňovať na streľbách, určite však nesmeli byť členkami spolku ani strieľať. Napokon, ani by to nestihli, väčšinou sa starali o mnohodetné rodiny. Do histórie spolku sa v druhej polovici 19. storočia zapísala iba jediná – pani Kellerová, tá sa stala matkou zástavy, ktorú pravdepodobne aj sama vyšívala. Vďaka tomu mala právo pri nej sedieť na zasadnutiach spolku.“
Päťsto rokov slávy, rýchly koniec. Začiatok konca kežmarského streleckého spolku predznamenal nástup fašizmu v Nemecku. V 30. rokoch minulého storočia ho nakrátko zakázali, ale aj keď sa potom jeho činnosť obnovila, netrvalo to príliš dlho. „Posledný raz sa na strelnici strieľalo v roku 1942 a stratilo sa aj veľa písomností, pretože na Kežmarskom hrade cez vojnu sídlilo gestapo. Strelnicu z roku 1872 dostali po roku 1945 hasiči a kniha histórie Kežmarského streleckého spolku sa navždy zatvorila,“ dodáva Nora Baráthová.