Belo IV., uhorský kráľ, ktorý Kežmarku udelil mestské práva sa narodil 3. mája 1270 v Nyulak-szigete, dnes Margitsziget v Maďarsku.
Pochádzal z arpádovského rodu – za uhorského kráľa bol korunovaný v roku 1235. Svojím počínaním si nepriatelil vysokú šľachtu: jednak reštitučnými komisiami, ktoré skúmali donácie udelené predchádzajúcimi dvoma panovníkmi, ako aj tým, že v roku 1239 povolil skupine Kumánov utekajúcej pred Tatármi usadiť sa v Uhorsku. Šľachta sabotovala prípravy a opatrenia potrebné na obranu Uhorska pred vpádom Tatárov. V bitke pri rieke Slanej 11. 4. 1241 bolo uhorské vojsko porazené Tatármi a kráľ ušiel do Chorvátska na dalmátske ostrovy.
Po návrate sa venoval obnove krajiny zničenej Tatármi a zlepšeniu jej obranyschopnosti: sústredil sa na budovanie nových a obnovu starších kamenných hradov, podporoval znovuosídľovanie krajiny, podporoval rozvoj miest, mnohým mestám udeľoval mestské privilégiá. Napokon sa dostal do sporu so svojím synom Štefanom, ktorý vyústil až do ozbrojených zápasov – po vojenskom stretnutí pri Bratislave v roku 1262 sa krajina rozdelila na dve časti, vznikli dva kráľovské dvory s relatívne samostatnou vnútornou a zahraničnou politikou. Štefan dostal Zátisie a Sedmohradsko, Belo IV. vládol v Zadunajsku a v stoliciach na území Slovenska okrem Abova a Zemplína. Medzi inými mestami dostal od Belu IV. mestské práva aj Kežmarok.
Mestské právo z r. 1269 povoľovalo Kežmarčanom voliť si richtára, ktorý bol zároveň aj sudcom menších priestupkov (nie však vrážd). Mešťanom sa povolil slobodný týždenný trh, čo znamenalo, že jeden deň v týždni sa mohol v meste konať trh. Mešťania si sami mohli voliť aj farára, slobodne používať kostol s cintorínom, čo značí, že nepatrili pod právomoc farára iného mesta, resp. kláštora. Povinnosťou mešťanov bolo zaplatiť kráľovi pozemkovú
daň do roka na dve splátky, z čoho 2/3 sa museli platiť v jemnom striebre. Okrem toho museli za kostol platiť aj cirkevný desiatok z polí (hodnotu desatiny úrody). V mestskom privilégiu boli určené aj chotárne hranice: mesto susedilo s Ľubicou, Vrbovom, Malým Slavkovom, Strážkami a územím budúcich Huncoviec. Do chotára mesta patrila aj časť Vysokých Tatier. Hoci popis chotára bol veľmi podrobný, rázcestí, krovísk, stromov, ba i tŕstia bolo viacero. Preto sa mohli hraničné kamene ľahko posúvať. Kežmarok sa mnohokrát súdil o chotár so Spišskou Belou i Ľubicou a spor s Ľubicou o šašinové lúky – tzv. Rohrwiesen trvá od r. 1433 do súčasnosti.
Literatúra:
BARÁTHOVÁ, Nora: História kežmarského hradu. Kežmarok: Múzeum, 2004.
BARÁTHOVÁ, Nora – BARÁTHOVÁ, Ružena: Výklad privilégia Bélu IV. In: Kežmarok r. 1, č.2, 1969.
BÁRDOSSY, Joannes: Supplementum Analectorum
Terrae Scepusiensis… Levoča: Podhoránsky 1802, s. 223 – 226.
Hazai okmánytár VI., Budapešť 1876, s. 157.
SBS I. Martin: Matica slovenská 1986.
WAGNER, Carolus: Analecta Scepusii sacri et profani
I. Viedeň: Trattner 1774, s. 48 – 49, 196 – 200.