Ján Blahoslav Benedikti sa narodil 11. augusta 1796 v Ľuboreči a zomrel 25. novembra 1847 v Kežmaroku.
Rod Benedikti získal armales r. 1646, erb mal v modrom štíte na zelenom poli strieborného jednorožca, na prilbe bola ruka v striebornom pancieri držiaca ohnutú šabľu. Rod sa rozvetvil do celého Uhorska.
Ján študoval na viacerých miestach, napr. v Banskej Bystrici, kde spoznal Jána Kollára. Na kežmarskom lýceu pobudol v r. 1812 – 1815 a spoznal sa so spolužiakom Šafárikom. Odtiaľ prešiel na prešporské lýceum a r. 1817 na univerzitu do Jeny. Profesor a rektor lýcea Ján Genersich ho ešte ako študenta v Jene zavolal do Kežmarku za profesora syntaktickej triedy. V pozvaní boli uvedené aj budúce príjmy – ročná mzda, poplatky žiakov pri príležitosti profesorových menín, sviatkov, trhov, za vysvedčenie. Bývanie a drevo na kúrenie malo byť zdarma. Benedikti pozvanie prijal (v liste Genersichovi dokonca tykal!) a prišiel do Kežmarku r. 1819.
Zo začiatku vyučoval v nižších triedach latinčinu, štylistické cvičenia, zemepis, históriu, ba aj aritmetiku, v r. 1824 začal učiť vo vyšších triedach – tu prednášal aj štatistiku, estetiku a pedagogiku. Učil na lýceu v r. 1819 – 1847 a z toho štyrikrát bol zvolený za rektora školy. Ovládal viacero jazykov. Vedel po slovensky, nemecky, maďarsky, latinsky, grécky a hebrejsky.
Na štúdiách v Jene sa znova stretol s Jánom Kollárom, ktorý ho pre študentskú potýčku vyzval na súboj, ale priatelia ich udobrili. Nakoniec Benedikti pomáhal Kollárovi zbierať ľudové piesne. Ako píše Kollár vo svojich Pamätiach: „Benedikti horlivým a pôsobivým Slovanom bol, u mňa so Šafárikom a Palackým pracoval na pláne o zbieraní a vydávaní národných piesní. I v Kežmarku on ešte pracoval na poli národnosti a literatúry našej a má tú zásluhu, že on bol prvý, ktorý riadnu slovenskú spoločnosť v Kežmarku založil a mládencom ducha národnosti vštepoval, odkiaľ potom tento duch i do iných škôl prešiel a podobné spoločnosti stvoril.”
Benedikti skutočne r. 1824 založil na lýceu slovenskú študentskú spoločnosť, prvú svojho druhu na území Slovenska. Sám napísal len jednu slovenskú báseň, ale podporoval v písaní mladých. Jeho iniciatíva upadla vtedy, keď si vzal za ženu Maďarku, dcéru niekdajšieho profesora Asbótha (bývali v dome na Hlavnom námestí č. 82). Ako spomínajú jeho vtedajší kolegovia, Benedikti údajne spyšnel a začal sa podpisovať Pán z Benedikti. Kollár to komentoval takto: „Bohužiaľ, že Benedikti zostal stáť uprostred tak chválitebne začatej cesty. Čo by mohol ten muž obzvlášť v týchto našich nešťastných časoch vykonať!”
Benedikti však celkom slovenských študentov neopustil. Keď slovenskú spoločnosť prevzal Kuzmány, ostal Benedikti ešte „ex off o” jej predsedom a ako rektor lýcea v školskom roku 1830/31 poskytol zvláštne štipendium nadaným slovenským žiakom Jonášovi Záborskému a Jozefovi Srnkovi, dokonca ich aj podnecoval do národnej práce. Popritom viedol slovenské cvičenia bohoslovcov – teda v bibličtine a mal na starosti aj lyceálnu knižnicu, v nej sa dodnes nachádzajú prednášky Benediktiho pre teológov písané v bibličtine. Zozbierané slovenské piesne, ktoré poslal Kollárovi, vyšli v dvojdielnej práci Písně svetské lidu slovenského v Uhřích, Pešť 1823 – 1827.
O Benediktim sa hovorilo, že jeho smrť urýchlil šok: jeden večer mu cez okno vletela do izby sova, sadla mu na prsia a tak sa doň zadrapila, že ju nemohli odtrhnúť, museli ju zabiť. Vzápätí ochorel na týfus a zomrel.
Literatúra:
BRTÁŇ, Rudolf: Jediná báseň J. Blahoslava – Benediktiho.
Slovenská literatúra, r. 12, 1965, č. 4.
HLEBA, Edmund: Pedagogický profi l Jána Blahoslava
Benediktiho. Jednotná škola, r. 21, 1969, s. 61 – 76.
KOLLÁR, Ján: Pamäti z mladších rokov života. Bratislava 1950.
SEDLÁK, Imrich: Strieborný vek I. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo 1970, s. 204 – 210.
III. vedecký seminár Ján Blahoslav Benedikti a kežmarské lýceum. In: Literárnomúzejný letopis 13. Martin:
Matica slovenská 1979.