Juraj Günther sa narodil okolo roku 1600 v meste Kežmarok a zomrel v roku 1653.
Prvý členom rodiny, podľa kežmarského historika Ch. Genersicha, bol Anton Günther z Lilienfeldu (Lilienfeld sa nachádza v dolnom Rakúsku), pôvodom z Lausnitzu (Durínsko). V roku 1475 prišiel z Nemecka v službách cisára, ako veliteľ asi 3 000 mužov, usadil sa v Kežmarku, kde sa aj oženil. Zomrel v roku 1550.
Rodina používala rôzne variácie mena: Gönther, Genther, Ginth, Gintter, Gunth. Andrej Günther sa spomína v r. 1577 až 1613, v r. 1599 – 1602 bol zástupcom richtára. V r. 1580 je spomínaný ako zástupca richtára Juraj (v r. roku 1595 bol členom mestskej rady, r. 1601 kapitán mestskej dvanástiny), v r. 1588, 1594 Dávid, v r. 1602 Jakub, v r. 1611 Adam. Menovec, iný Dávid Günther, žil v Kežmarku v r. 1666 – 1715, mal syna Dávida Teofi la (1693 – ?) a Jána (1702 – ?), od ktorého pokračoval rod ďalej. V čase, keď vrcholili spory medzi kežmarským hradom a mestom, r. 1634 Zachariáš Günther ubytoval u seba dvoch mimokežmarských hostí. Keďže návštevu neohlásil hradnému pánovi Tökölimu, ten poslal za ním svojich sluhov, ktorí Zachariáša zbili a uväznili v hrade. Hoci sa za neho richtár a rada mesta zaručili, slobodu si musel vykúpiť peniazmi.
V priebehu 16. – 18. storočia žilo v Kežmarku viacero rodín menom Günther a je problematické zistiť ich príbuzenské vzťahy. Najznámejší z celého rodu bol Juraj Günther – daňový kráľovský úradník – tridsiatkar v Starej Ľubovni, dvoran na dvore poľského kráľa Vladislava IV. Vazu. Podľa vlastníctva 12. domu v 5. dvanástine mesta Kežmarok možno hypoteticky zostaviť líniu „starý otec – otec – syn“: Juraj Günther (vlastník v rokoch 1603 – 1618) – Adam Günther (1619 – 1635) – Juraj Günther (1640 – 1653). V roku 1639 zdedil Juraj Günther po šľachtickej rodine Lomnických dva domy na námestí v Starej Ľubovni. Ich spojením a prestavbou vznikol veľký renesančný dom na prízemí s arkádami otvorenými na ulicu, dnes známy ako tzv. Provinčný dom. V chodbe domu je jeho mramorový erb v rolverkovej kartuši s iniciálkami a letopočtom G. G. S. C. Rx. M. A. F. et T. L. ANNo 1.6.3.9. (Juraj Günther, dvoran na dvore jeho kráľovskej výsosti a ľubovniansky tridsiatnik, roku 1639). Zrejme bol aj vlastníkom vedľajšieho menšieho domu, taktiež s arkádami.
Juraj Günther významne prispel k obrane Kežmarku pri jeho sporoch s rodinou Tököli. V r. 1647 spolu s Jánom Ollmützerom, grófom 13. zálohovaných spišských miest, podali na Spišskej Kapitule sťažnosť na svojvôľu a trápenie občanov Kežmarku Tökölim a jeho ľuďmi. V januári 1648 vystúpil spolu s ďalšími významnými obyvateľmi Spiša ako svedok v prospech mesta pred komisiou grófa Pálfyho. Podľa testamentu z r. 1651 Juraj Günther dal zhotoviť pre kežmarský Kostol sv. Kríža 9-registrový organový pozitív vo vrbovskej dielni organára Bartolomeja Fromma. Skriňa nástroja od neznámeho umelca je bohato zdobená vyskokvalitnou figurálnou (postavy hudobníčok a anjelov) a boltcovou rezbou s vegetatívnou ornamentikou. Na parapete chóru je Güntherovský erb a nápis, ktorý oznamuje, že nástroj zostrojený a osadený na náklady Günthera sa rozozvučal 29. júna 1651. Rovnaký rezbár „pre neho a jeho milú manželku“ zhotovil aj epitaf, dnes umiestnený v sakristii kostola. Nápisová časť chýba, erb vo vrchole epitafu však patrí rodu Günther. V dolnej časti epitafu je zobrazený kľačiaci donátor a manželka s dcérou. Epitaf bol umiestnený pod organovým chórom, nad Güntherovou lavicou. Tu bol z vďačnosti a s povolením mesta pochovaný, o čom svedčí dodnes zachovaný náhrobný kameň.
Ako je zrejmé z epitafu, Juraj Günther nemal mužského potomka, preto v r. 1653 armales získal jeho brat (?) Andrej pre synov Jakuba, Andreja a Dávida. Jakub, ktorý bol neskôr kežmarským senátorom a notárom, mal syna Andreja. Erb rodiny Günther bol kolmo delený – v pravom červenom poli čierna (strieborná?) polovica orlice, vľavo v modrom poli tri strieborné ľalie. V klenote bola helma s perami (?) medzi dvoma krídlami – červenostrieborným a zlatomodrým. V roku 1735 sa dostavilo na Spišskú Kapitulu pre overenie kópie opisu privilégia osem dedičov Juraja Günthera. Güntherovská rodina sa v polovici 18. stor. odsťahovala z Kežmarku. Ako dedič majetku vystupoval po polovici 18. storočia gróf Szirmayi.
Literatúra:
BARÁTHOVÁ, Nora: Majitelia rodových erbov v Kežmarku. In: Historica Carpatica 19. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo 1988.
BOHUS, G: Historisch-geographische Beschreibung des in Obernungarn berühmtesten Zipser Landes. Kežmarok: Sauter 1919.
GENERSICH, Chr.: Merkwürdigkeiten der Königlichen Freystadt Késmark I. – II. Košice – Levoča 1804.
LIPTÁK, J.: Geschichte des evangelischen Lyzeums A. B. in Kesmark. Kežmarok: Sauter 1933.
ŠTEVÍK, M. – TIMKOVÁ, M.: Dejiny hradu Ľubovňa. Stará Ľubovňa 2005. ŠA Le – pob. Poprad, MM-K, Daňová kniha mesta sign. IB-43 Hlavné námestie – reduta