Ladislav Hanus sa narodil 26. februára 1907 v Liptovskom Mikuláši a zomrel 7. marca 1994 v Ružomberku.
Ladislav Hanus v Liptovskom Mikuláši nadobudol základné vzdelanie a vychodil aj gymnázium (1917 – 1925). Potom nastúpil na štúdium teológie v Spišskej Kapitule. Po skončení dvoch semestrov ho spišský biskup Ján Vojtaššák poslal študovať na teologickú fakultu univerzity v Innsbrucku, kde strávil nasledujúcich šesť rokov. V roku 1928 získal na univerzite doktorá fi lozofi e, o štyri roky neskôr aj teológie. V roku 1930 sa stretol s Romanom Guardinim, čo ovplyvnilo aj jeho ďalší intelektuálny rozvoj. Kňazskú vysviacku mal 24. júla 1932. V apríli 1934 bol promovaný na teologickej fakulte v Innsbrucku. Ako kaplán pôsobil v Spišských Vlachoch, v Spišskej Novej Vsi, roku 1935 v Ružomberku pri Andrejovi Hlinkovi. V roku 1937 účinkoval ako katechéta na kežmarskom gymnáziu. Na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule prednášal morálku, sociológiu a cirkevné umenie.
V júli 1950 násilne uzavreli kňazský seminár, odvtedy sa Hanus skrýval na Kysuciach. V roku 1952 ho bez právneho podkladu zatkli. Väznili a vyšetrovali ho v Čadci, Ružomberku, Levoči a Košiciach, odtiaľ ho previezli do Prahy. Takmer dva roky strávil vo väzenskej samotke. V dňoch 12. – 15. októbra 1954 ho vo vykonštruovanom politickom procese so skupinou katolíckych intelektuálov Najvyšší súd v Prahe odsúdil na 16 rokov väzenia. Odsúdili ho za „vlastizradu“ v najplodnejšej literárnej sile medzi mlčiace múry. Krátko po procese ho previezli do uránových baní v Jáchymove.
Počas 13 rokov bol vo viacerých väzniciach – od Pankráca po Leopoldov, z toho vyše 10 rokov strávil vo Valdiciach. Vo väzení bol fyzicky aj psychicky týraný. Jeho spoluväzňami boli okrem iných napr. teológ a historik umenia – kňaz Josef Zvěřina či biskup Ján Chryzostom Korec. V roku 1965 ho na podmienku prepustili na slobodu, následne 3 roky pracoval ako kurič v Dúbravke. V tomto čase sa spoznal aj s mladým kňazom Jánom Magom, s ktorým ho v ďalšom živote spájalo hlboké priateľstvo. V roku 1968 sa stal správcom farnosti v Kvačanoch a v roku 1974 v Hybiach. 1. júla 1984 odišiel zo zdravotných dôvodov do dôchodku. Žil v Ružomberku až do smrti.
Ladislav Hanus spolu s Jánom Magom stáli za samizdatovým časopisom Orientácie. Tento samizdatový časopis bol desať rokov počas totality prostriedkom kontaktu slovenskej katolíckej inteligencie s európskou pokoncilovou teológiou a fi lozofi ou. Ladislav Hanus bol jej duchovným otcom a jeho diela boli prvýkrát publikované práve na stranách Orientácií. 10. marca 1987 ho Okresný súd v Liptovskom Mikuláši za trestný čin marenia štátneho dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami odsúdil na jeden rok podmienečne. Dôvodom bolo, že bez štátneho súhlasu spovedal a slúžil omšu v Batizovciach za chorého Jána Magu.
Keď sa Ján Maga stal správcom farnosti v Kežmarku, Hanus často trávil čas na tunajšej fare, kde mal aj svoju izbu. Aj v Kežmarku sa venoval tvorbe. Spolu s Jánom Magom po nežnej revolúcii, keď sa vytvorili podmienky pre slobodné náboženské vyznanie, založili diecézny časopis Domov, do ktorého Hanus aktívne prispieval svojimi úvodníkmi, v ktorých sa venoval aktuálnym témam. Bol to prvý náboženský časopis vydávaný v tomto období. Tiež písal medailóny o rôznych kňazských osobnostiach. 5. marca 1992 mu Univerzita Komenského v Bratislave udelila veľký čestný doktorát z fi lozofi e. Dňa 4. januára 1994 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za pápežského preláta – apoštolského protonotára. Ladislav Hanus zomrel v Ružomberku. Za účasti vrcholných predstaviteľov cirkevného a verejného života, množstva umelcov, bohoslovcov, priateľov a známych ho pochovali na ružomberskom cintoríne.
Ladislav Hanus je považovaný za historika umenia, slovenského fi lozofa, predstaviteľa novotomizmu. Interpretoval svoje rozpravy o kultúrnych rozmeroch ľudského ducha v priamom prepojení kultúry na Božiu prítomnosť v nás. Na jeho kňazské a intelektuálne formovanie mal dôležitý vplyv František Skyčák, Jozef Kútnik Šmálov a Andrej Hlinka. Štúdium v Innsbrucku mu otvorilo bránu do európskej a svetovej kultúry, do víru európskych duchovných prúdov. Bol obdivovateľom Romana Guardiniho, ktorý rozvíjal zásady kresťanského humanizmu a modernej spirituality. Táto generácia presadila na Slovensku novú duchovnú líniu, v rámci ktorej sa formovala vízia vzťahu kultúrnosti a náboženstva. Prispieval do mnohých časopisov – Rozvoj, Svoradov, Kultúra, Svetlo, Slovenské pohľady, Obroda, Verbum. V rokoch 1941 – 1943 redigoval Kultúru a po rozchode so Spolkom sv. Vojtecha Obrodu.
Do slovenských dejín sa zapísal ako filozof, teológ, pedagóg, publicista, prekladateľ. Rád sa stretával s mladými kňazmi a intelektuálmi, u ktorých podporoval rozvoj vzťahu ku kultúre a umeniu v náboženskom horizonte. Na základe iniciatívy Literárneho informačného centra bol teológ a filozof Ladislav Hanus zaradený do kalendára kultúrnych výročí UNESCO na roky 2006 – 2007. Pri Katolíckej univerzite v Ružomberku vzniklo vzdelávacie občianske združenie Spoločenstvo Ladislava Hanusa, ktoré rozvíja rôzne vzdelávacie aktivity v duchu myšlienok tohto teológa a filozofa.
Jeho diela sú: Rozprava o kultúrnosti, Rozhľadenie, Všeobecné kresťanstvo, Spomienky na Ferka Skyčáka, Romano Guardini, mysliteľ a pedagóg storočia, Jozef Kútnik Šmálov, život, činnosť, tvorba. Princíp pluralizmu, Kostol ako symbol, Princípy kresťanskej morálky.
Literatúra:
Kolektív: Ladislav Hanus 1907 – 1994. Symbol slovenskej kultúrnosti. Prešov: Vaško 2007.
PAŠTEKA, J. a kolektív: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: Lúč 2000.
VARGOVÁ, Mariana, Literárno-kultúrny profi l Ladislava Hanusa. In: Kresťanstvo a kultúra na Slovensku I. Nitra 2002. Očami viery, vedy a kultúry: Ladislav Hanus – velikán svojej doby, Vatikánsky rozhlas 20. novembra 2007. Archívne materiály Jany Víznerovej z Kežmarku a osobné spomienky.