Kežmarok bol pomerne bohatým mestom. Jeho bohatstvo nespočívalo len v rozsahu vlastného chotára, ale aj v tom, že mal od stredoveku pomerne mnoho poddanských obcí alebo obcí, v ktorých malo majetok mesto, alebo jeho jednotliví občania. Tie obce sa ešte rozšírili v súvislosti so získaním hradu a jeho majetkov. O väčšinu týchto obcí prišiel v súvislosti s tým, že kvôli vyplateniu sumy za znovunadobudnutie postavenie slobodného kráľovského mesta v polovici 17. storočia ich musel predať. Boli to majetky v obciach: Vlková, Stráne pod Tatra- mi (Foľvarky), Fridman, Zálesie (Gibeľ), Spišské Hanušovce, Veľká Lomnica, vinice v Máde, Majerka, Podhorany (Maldur), Matiašovce, Vrbov, Stará Lesná, Pikovce, Rakúsy, Tribš, Výborná, Lučivná a majetky v Erdöbénye.
Niektoré z nich spravoval priamo, mnohé však dával aj do zálohy, v dôsledku čoho často dochádzalo k sporom so susedmi. Napr. v rokoch 1732 – 1748 došlo k sporu medzi Kežmarkom a rodinou Berzeviczy ohľadom zálohovaných majetkov v Stotinciach, Starej Lesnej, Huncovciach, Veľkej Lomnici, Výbornej a Krempachoch. Spor sa začal pred Kráľovskou tabuľou v roku 1732. Potom čo sa spor naťahoval, bola ustanovená delegovaná kráľovská komisia na jeho vyriešenie, ktorá vec riešila v roku 1744. Za mesto boli do Budína vyslaní Ján Petanzi a Žigmund Moesz. V dôsledku rokovaní uzavrela uvedená komisia v roku 1745 s rodinou Berzeviczy dohodu, na základe ktorej rodine ostali thökölyovské majetky v obciach Stotince a Stará Lesná a okrem toho museli zaplatiť Antonovi Sponerovi nim danú zálohu 9 400 zl. za porcie v Huncovciach a vo Veľkej Lomnici. Kežmarku pripadli majetky v obciach Výborná a Krompachy. To všetko bolo kráľom potvrdené v roku 1748. Podobných sporov bolo mnoho, v dôsledku čoho ostali mestu v druhej polovici 18. storočia len tri poddanské dediny. Malý Slavkov, Stráne pod Tatrami a čiastočne Rakúsy.
Jozefínske vymeriavanie pozemkov Kežmarku, ktoré sa vykonalo v roku 1799, ukázalo, že jeho pozemkový majetok tvorili: orné pole 3 461 jutár, lúky 2 303 jutár, lesy 2 767 jutár, celkove teda 8 531 jutár, pričom sa počítalo jutro po 1 600 siah. Zistili sa aj iné majetky, ktoré však mesto predalo za 4 000 zl. Na základe toho sa vymerali aj dane. Boli však vysoké, pretože mešťania platili mnoho robotníkom, budovy majerov udržiavali s vysokými nákladmi, roľníkov veľmi zaťažovali, vznikali škody spôsobené zlomyseľnými ľuďmi a poveternostnými podmienkami. Ceny bol také, že niekedy bolo lacnejšie tovary kúpiť na trhu, ako ich dorobiť. Časť majetkov mesto obrábalo samo, časť však prenajímalo na dobu 3 alebo 12 rokov. Napr. v roku 1841 šlo konkrétne o nasledujúci majetok: 1. panské hospodárstvo v Malom Slavkove; 2. desiatok Malého Slavkova; 3. desiatok mesta; 4. vyšný mlyn; 5. nižný mlyn; 6. právo výčapu liehu v celom meste; 7. veľká pivnica v hrade; 8. dve malé pivnice v hrade; 9. pivnica pod radnicou.
Všimnime si hospodárenie mesta v súvislosti s jeho poddanskými dedinami. Aj to bolo často komplikované, čím vznikali aj spory.
Stráne pod Tatrami (Forberg)
Mesto tu malo po urbárskej regulácii v roku 1771 40 poddaných, z ktorých mali traja štatút poddaných s voľným sťahovaním. Dvaja spravovali väčší majetok, mali po 1 ½ poddanských usadlostí. Dvadsiati mali po ¾ usadlosti, jeden mal ¼ a ostatní po 1/8 usadlosti. Želiarov, ktorí mali dom, ale nemali pozemky, bolo v obci 6. Poddaní museli za pozemky odpracovať do roka 19 ½ dní s poťahom alebo 39 dní peši, Okrem toho miesto desiatku mali odpracovať po 4 ½ dní s poťahom alebo 9 dní peši. Ďalej platili daň (cins) po 1 zl. a dávali mestu určené množstvo dreva, masla, kapúňov, kurčiat a vajec. Želiari platili len daň 1 zlatku.
Občania Strání a iných obcí používali aj polia v chotári Kežmarku, za ktoré platili ročne 1 zl. 20 gr. za erdtach, okrem toho museli platiť aj desiatok. Keďže šlo o vyššie poplatky za desiatok a kontribúciu ako platili mešťania, tí roku 1788 požiadali, aby im bol poplatok znížený na 24 gr. a desiatok odpustený v dôsledku veľkej neúrody posledných rokov. Vznikol spor, pri ktorom slúžny Vitalis roku 1788 rozhodol, že majú platiť tie isté poplatky ako mešťania. Proti tomu sa mesto v auguste odvolalo na župu. Dôvodilo to tým, že žiaden roľník v krajine nie je oslobodený od desiatku, že podľa zákonov požívajú v mestách slobodu len šľachtici a mešťania, ale nie roľníci. Kežmarčania odovzdávajú na základe osobitného privilégia štyridsiatok miesto desiatku ako jediné mesto v krajine. Oslobodenie roľníkov od desiatku škodí nielen občanom, ale aj mestu, lebo musí vydržiavať farára. Roľníci odjakživa dobrovoľne platili desiatok a aj doterajšie rozhodnutia vyšších úradov tento zvyk potvrdili. Čo sa týka kontribúcie, v Kežmarku sa rozdeľovanie porcií nerobí na základe tried, ale na základe rozlohy pôdy v jutrách (joch). Cudzím sa musí kontribúcia zvýšiť, lebo neznášajú iné záväzky, výdavky sa nemôžu rozložiť na iné základy ako u mešťanov, ak by sa roľníkom porcie nezvýšili, museli by náklady na správu mesta znášať občania a šľachtici. A napokon, doteraz roľníci uznávali a odvádzali všetky poplatky. Miestodržiteľská rada rozpočet mesta každoročne potvrdzuje. Župa odvolaniu nevyhovela a odvolala sa na to, že zníženie tiarch roľníkov medzitým Miestodržiteľská rada potvrdila. Preto sa mesto obrátilo roku 1789 na najvyššiu inštanciu, na cisársko-kráľovskú krajinskú vrchnosť, aby zrušila zníženie poplatkov.
V roku 1790 vznikol opäť spor o to, kto má brať desiatok od poddaných obce, ktorí mali nejaké pozemky v zálohe. Slúžny im zakázal, aby desiatok odviedli Kežmarku, hoci oni boli ochotní to urobiť. Miestodržiteľská rada to dala vyšetriť. Župa jej vysvetlila, na základe čoho poverila týmto úkonom slúžneho. Spor vznikol tak, že Jozef II. zrušil odvádzanie desiatku. Po jeho smrti boli zrušené aj všetky jeho nariadenia, z čoho Kežmarok usudzoval, že má opäť právo vyberať desiatok. Úradné vyšetrovanie mu dalo za pravdu. Pri desiatku šlo o odvedenie 15 snopov obilia za istý pozemok. Predtým to bolo 20 snopov a ešte skôr 40.
Malý Slavkov
V roku 1464 daroval Matej Korvín Kežmarku 6 poddanských usadlostí v Malom Slavkove. Mesto tam malo aj majer – allodium. Neskôr sa celá obec stala poddanskou dedinou Kežmarku. Urbárska regulácia bola vykonaná v roku 1771. Vtedy mala 22 poddaných a 9 želiarov. Poddaní mali po 3/8 usadlosti. Ich povinnosti boli tie isté ako v Stráňach pod Tatrami.65 Jednotlivé časti chotára si od mesta často prenajímali rôzne rody. Už v roku 1768 si obec prenajala kežmarské kuriálne pozemky a v roku 1775 sa dohodla s mestom, že si celý chotár prenajme sama a mestu bude za prenájom platiť peniazmi. Teraz zas obec prenajímala časti chotára najmä kežmarským mešťanom. Nie je div, že medzi obcou a Kežmarkom či nájomcami dochádzalo k početným sporom.
V roku 1789 nastal spor medzi Kežmarkom a niektorými občanmi Malého Slavkova o prenájom kežmarských kuriálnych majetkov. Do prenájmu ich dostali od mesta pred 21 rokmi a teraz žiadali o zníženie nájomného, prípadne o to, aby tie majetky prešli do ich vlastníctva. Na druhej strane mesto vypísalo nový konkurz na prenájom týchto majetkov. Keďže sa na mieste o tom nemohli dohodnúť, zozbierali 60 zl. na vyslanie deputácie do Budína. Tú napokon nevyslali. Záležitosť dostal na prešetrenie župný prísediaci Ján Bárdossy. Ten zistil, že Slavkovčania udali mnoho vecí nepravdivo. Napriek tomu, že mali uzavretú zmluvu a dovtedy ju aj plnili, žiadali o zníženie nájomného alebo o prevod majetku. Dôvodom malo byť, že z výnosu vlastných majetkov nemôžu vyžiť. Na druhej stane ale ostatní občania vyžiť mohli. Zavážali lúky hnojom, čím poškodzovali pastviny a pod. Ich sťažnosť bola zamietnutá. Roku 1847 sa budoval v Malom Slavkove kostol. Staval ho popradský murársky majster Johann Kirner. Vzhľadom na stúpajúcu drahotu žiadal o zvýšenie peňazí na mzdy robotníkov o 500 zl.
Rakúsy (Roks)
Aj polovicu Rakús daroval Žigmund v roku 1429 mestu Kežmarok. Kežmarku stále patrila, ale nie celá obec. Okrem mesta boli zemepánmi Rakús aj viacerí mešťania Kežmarku. Urbárska regulácia tu bola vykonaná v roku 1771. Aj vte- dy väčšia časť obce patrila mestu. Malo tu 28 poddaných, z nich až 15 mali právo slobodného sťahovania. 23 z nich mali po polovici usadlosti, piati po štvrtine. Okrem nich tu mal Kežmarok dvoch želiarov. Ďalšími zemepánmi boli František Máriássy, Alexander Jóo, Tomáš Cornides, Matej Badányi, Štefan a Michal Podhorányi a Ján a Jozef Metyek.
Kežmarok mal dlhoročné spory aj s Rakúsami a ich občanmi. Ich obyvatelia často rúbali drevo v mestských lesoch. Pri tom šlo o vzťah medzi mestom, jeho poddanými z Rakús, obcou Rakúsy a komposesorátom Rakús. Pritom bolo v Rakúsoch v roku 1825 42 poddaných a želiarov mesta Kežmarok, 27 poddaných rodiny Cornides, 6 poddaných rodiny Lányi, 3 poddaní rodiny Vadnay, 15 poddaných Alojza Verbovského, 15 poddaných rodiny Szöke, 9 poddaných rodiny Máriássy. Okrem toho tu boli dvaja učitelia, 2 správcovia majetku katolíckej fary a 4 obecní pastieri. Neustále boli sťažnosti, že obyvatelia Rakús využívajú kežmarské lesy, že pasú dobytok na ich chotári. Šlo o to, že časť hraničného územia Rakúsy považovali za svoje. Záležitosť riešilo v rokoch 1815 – 1826 mnoho komisií, zložených so zástupcov oboch strán, prípadne aj Spišskou župou. Súčasne prebiehal aj spor pred župnou sedriou, ktorý sa čiastočne riešil na Uhorskej dvorskej komore, ale aj pred Miestodržiteľskou radou a sťažnosti boli dokonca adresované aj palatínovi. Pri tom už v roku 1811 panský súd prisúdil časť hraničného územia Rakúsom. Ďalšie oddelenie časti chotára v prospech Rakús bolo v roku 1822. Kežmarok to však ignoroval. Rakúsy sa odvolávali na katastrofálny nedostatok dreva, dokonca ho nemali ani na varenie. Sťažovalo sa mesto Kežmarok, ale aj samotná obec. Spory boli najmä v lokalitách Schtuffen Graben, Cseken- grund, Tannenwald, Hutsava, v tatranskej oblasti Mittelste Leim, Grossdürren Gründchen, Cseken Grund, Lind a i. Napr. v roku 1821 si obyvatelia Rakús so súhlasom kurátora pripravili niekoľko fúr palivového dreva, ktoré však mesto dalo odviezť poddanými zo Strání pod Tatrami. Roku 1826 došlo v tej záležitosti k dohode.
V roku 1812 i v neskorších rokoch dokonca došlo aj k sporu medzi Kežmarkom a Spišskou Belou o Rakúsy. Beľania tiež ničili kežmarské lesy. Spor so Spišskou Belou a Rakúsami o hranice prebiehal aj v roku 1833.
Vzťah Kežmarku a jeho poddanských obcí sa dostal na pretras ešte aj v dobe, keď ich poddanský stav už zanikal. V októbri 1848 sa v rámci novej urbárskej regulácie zisťoval aj stav desiatkov v Kežmarku. V tej dobe bol stav desiatkov po odpočítaní rôznych poplatkov nasledujúci: Kežmarok odvádzal 433 zl., 10 ½ kr.; Stráne pod Tatrami – ako majetok mesta 270 zl., 23 kr.; Malý Slavkov ako majetok mesta 73 zl., 42 kr. a Veľký Slavkov za obec 663 zl., 20 kr. Celkove teda činil desiatok 1 440 zl., 35 ½ kr. ročne.
I. Kežmarok – odvolával sa na výsady z rokov 1329 a 1688. Desiatok sa vyberal vo forme žita, pšenice, jačmeňa a ovsa, tiež slaniny. Z toho sa odvádzalo farárovi 750 zl., Spišskej kapitule 83 zl., 30 kr. v peniazoch, zvyšok v obilí, v celkovej hodnote 1007 zl., 04 kr. Mestu ostávalo 433 zl., 10 kr. V listine z roku 1688 sa hovorí o povinnosti mesta prispievať farárovi na jeho potreby a potreby jeho pomocníkov 15 uh. zl. týždenne, ako aj obilím podľa starých zvyklostí. Okrem toho patrí farárovi vinica Király hegy v Máde. Časť desiatku patrí funkcionárom Spišskej kapituly podľa dohody medzi ňou a mestom z roku 1329.
II. Stráne pod Tatrami – vyberá sa za celú obec z pšenice, žita, jačmeňa a ovsa. Pôvodne sa tento desiatok platil v rámci chotára mesta, terajší stav je od roku 1674.
III. Malý Slavkov – vyberá sa desiatok z polovi- ce chotára, a to z obilnín. Obec ležala v chotári Kežmarku, preto sa na ňu vzťahovali aj predpisy tohto mesta.
IV. Veľký Slavkov – obec bola v zálohu na 30 rokov. Desiatok sa platil zo pšenice, žita, jačme- ňa a ovsa, ich hodnota sa vypočítala priemerných cien v Kežmarku, Spišskom Podhradí a v Spišskej Novej Vsi. Hodnota desiatku bola 1 086 zl., po odpočítaní výdavkov ostalo 663 zl., 20 kr. V roku 1831 bola daná obec do zálohu na 32 rokov za 72 000 zl.
Kežmarok mal časté spory s okolitými mesta- mi alebo dedinami o hranice chotárov, alebo reambulácia chotára – medzi mestom a Krížovou Vsou sa konala v septembri 1807.73 Chotárny spor s Ľubicou ohľadom tzv. Rohrwiese riešila medzinárodná tzv. Barkóciho komisia v júli a auguste 1756. Mesto zastupovali Juraj Grimm a Jakub Engelmayer, odborne im pomáhal advokát Alexander Lány. Zo strany komisie rozhodovali komisár Okolicsány, saský komerčný rada Sala de Grossa a kanonik Richvaldsky. Po dlhých jednaniach sa dohodli na tom, že uvedená lúka pripadne Kežmarku. Koncom augusta na nej komisionálne vytýčili aj hraničné kamene – kopy.
Kežmarok mal aj v Huncovciach majerské a kuriálne pozemky, ktoré pred rokom 1718 od neho kúpil kežmarský mešťan Anton Sponer. V Huncovciach mali majetky aj viacerí Kežmarčania, napr. rodiny Szontágh, Abhortis, Melczer a iní.
Je prirodzené, že Kežmarok mal časté spory o hranice pozemkov aj s majiteľmi Strážok, s rodinou Horváth Stansith. V roku 1796 sa jeden z nich skončil. Šlo o používanie pastvín v lokalite Nehrer-Leit, na ktorej v roku 1781 mesto Kežmarok zajalo 83 kusov dobytka panstva a občanov Strážok, ktoré sa tam pásli. Podobne v roku 1777 zajali zas poddaní panstva Strážky dobytok Kežmarčanov, ktorý sa pásol v lokalite Goldberg. Podobných incidentov bolo mnoho aj v lokalitách Puther Grund, Mittelster Berg a Ziegenhals, najmä v rokoch 1782 a 1785. Žaloby padali z oboch strán. Už v roku 1781 dal župný súd za pravdu Horváthovcom v oblas- ti Nehrer Leit, ktorá mala časť vytvorenú me- androm rieky Poprad v prospech Strážok. Pri súdnych procesoch sa rozoberali donačné a re- ambulačné listiny pre rod Horváth Stansith či mesto Kežmarok z rokov 1298, 1543, 1579, 1583, 1630, 1656 a iné.
Písomnosti archívov sú plné dokumentov o sporoch Kežmarku s okolitými obcami či mestami. Šlo jednak o vzájomné vzťahy, jednak o hranice. Tak napr. boli spory medzi Kežmarkom a Stráňami pod Tatrami v rokoch 1786, 1788, 1789, 1792, 1832,77 s Huncovcami v roku 1815,78 so Spišskou Belou o Rakúsy a o hranice v rokoch 1812, 1814, 1819, 1823, 1833,79 s Rakúsami o lesy v rokoch 1821 – 1824 a 1825 o urbárske povinnosti a s Malým Slavkovom v roku 1829.
Zdroj: História Kežmarku od 2. polovice 18. storočia, strana 26-31.