Správa mesta
Obdobie tzv. Bachovho absolutizmu, v ktorom bolo mesto obraté o samosprávu, sa skončilo tzv. Októbrovým diplomom z 20. októbra 1860, ktorý zaručil Uhorsku obnoviť samostatné postavenie v rámci ríše spolu s obnovou vlastného snemu a samosprávy.
Výrazom toho mali byť voľby do mestských orgánov podľa zákona z roku 1848. V rámci reorganizácie verejnej správy zanikol slúžnovský úrad a bola vymenované komisia, pozostávajúca z Teodora Sponera a Karola Schwartza, ktorá prevzala písomnosti slúžnovského úradu 1861 o tom podala podrobnú správu. Prevzali sa aj kancelárske miestnosti, väznica a príslušné byty, ktorých nájom sa vypovedal. Písomnosti pozemkovoknižného úradu boli odovzdané Sedrii v Levoči. Časť písomností prevzalo mesto, časť župa – rozdelili sa podľa kompetencie. Správa a súdnictvo sa opäť zjednotili podľa vzoru spred revolúcie, čo sa však čoskoro ukázalo ako nevyhovujúce pre modernú spoločnosť. Vy- konali sa aj voľby do mestských orgánov.
Po niečo vyše desiatich rokoch obnovenia samosprávy sa ukázalo, že táto už moderným podmienkam nevyhovuje. Nevyhovovalo predovšetkým spojenie správy a súdnictva, preto vznikli od začiatku roku 1872 samostatné súdy. V rámci prípravy na modernizáciu správy bol vymenovaný za hlavného župana miest Kežmarok, Levoča a Gelnica a za grófa Provincie XVI spišských miest dňa 7. septembra 1871 Alexandre Breuer. V tejto funkcii zložil prísahu v Spišskej Novej Vsi 18. septembra 1871. V roku 1874 ho vo funkcii nahradil Albín Csáky.
Zákonný článok 20/1876 zrušil samostatnú správu Kežmarku ako slobodného kráľovského mesta. Preto mesto zvolalo na 8. júla 1876 mimoriadne valné zhromaždenie, aby prerokovalo reorganizáciu správy podľa zák. čl. 18/1871 za prítomnosti hlavného župana. Mesto sa zmenilo na mesto so zriadeným magistrátom. Na valnom zhromaždení predložili upravený štatút a rozhodli, aby sa reorganizácia uskutočnia čím skôr. Nový štatút schválil ministerstvo 7. augusta 1876.
Voľby podľa nového zákona sa konali 28. novembra 1876. Volilo sa vhodením volebných lístkov do urny. Zvolení do mestského zastupiteľstva boli 24 členovia: Ján Steiner (180 hla- sov), Samuel Kottlar, Ladislav Cerva, Teodor Stenczel, Karol Lumczer, Dr. Ján Schwartz, Pavol Kasztner, Viliam Lindtner, Karol Stei- ner, Gustáv Kosztenszky, Ferdinand Cserépy, Gustáv Kasztner, Viktor Lazary, Ján Regitko, Karol Forberger, Michal Prokopy ml., Eduard Juraj Beck, Ladislav Toperczer, Herman Görgey, Karol Hayde, Herman Lám, Michal Stenczel, Teodor Genersich a Hermann Faigel. Za náhradníkov boli zvolení: Štefan Linberger, Da- niel Cornides, Kornel Bethlenfalvy, František Krivácsi, Augustín Gresch a Karol Klein. Volilo sa 215 lístkami.
Dňa 30. novembra sa zišlo prvé zastupiteľstvo. Zástupca podžupana Dr. Andrej Sponer oznámil, že Kežmarok bol potvrdený ako slobodné kráľovské mesto, čo nezodpovedalo skutočnosti. Potom sa potvrdili voľby zastupiteľstva a potvrdili sa virilisti (najvyššie dane platiaci obyvatelia), ktorí sa tiež zúčastňovali na správe mesta spolu s volenými občanmi: farár Štefan Kostialik, advokát Karol Schwartz, Július Demiány, advokát Daniel Herczogh, lekár Alexander Stenczel, barón Herman Wildburg, Ján Humenszky, profesor Karol Koller, advokát Pavol Kéler, lekárnik Alexander Genersich, Gregor Raisz, advokát Jozef Engel, Viktor Koromzay, Hugo Stenczel, Vincent Meese, Imrich Szontagh, lekár Dr. Gregor Tátray, Eduard Kolbenhayer, advokát Ľudovít Götzel, Gustáv Szelényi, Gustáv Hensch, Andrej Lám, Karol Kosztenszky a Salamon Wolf Roth.
Voľba funkcionárov sa určila na 7. december. Zastupiteľstvo tiež schválilo nový mestský štatút. 7. decembra najsamprv mešťanosta Teodor Stenczel spolu s ostatnými funkcionármi zložili úrad. Zvolení na 6 rokov boli títo funkcionári: Daniel Herczogh – mešťanosta (polgármester) a predseda sirotskej stolice, Ignác Alexander – kapitán a prísediaci sirotskej stolice, Dr. Andrej Slivko – notár a účtovník, Alexander Werdonitsch – radný, Pavol Kéler – právnik, Dávid Blásy – pokladník, Ján Kupferschmidt – kontrolór, Herman Lám – stavebný dozorca, Dr. Eugen Ján Schwartz – hlavný lekár, Daniel Cornides – lesník, Viliam Lindtner – ubytovací dozorca, Dr. Herman Klein – podlekár, Adolf Weisz – učiteľ kreslenia, a pôrodné asistentky: Amália Kleinová a Mária Scholtzová. Zvolil sa aj zdravotnícky výbor.
Pri voľbách 14. decembra 1882 boli zvolení nasledujúci členovia mestskej rady: Samuel Kottlar, Teodor von Stenczel, Daniel von Cornides, Ladislaus von Cerva, Eduard Beck, The- odor Genersich, Johann Regitko, Jozef Weiss, Pavol Strompf, Eduard Roth, Viktor Lazary, Július Bergh a Dr. Vojtech Kastner.
V tejto dobe zaznamenalo mesto vzácne návštevy. Dňa 8. a 9. marca 1883 navštívil Kežmarok gróf Eugen Zichy, ktorý bol predsedom Uhorskej pamiatkovej komisie, ale aj predsedom národného priemyselného spolku a funkcionárom a propagátorom rozvoja priemyslu a priemyselného školstva. V ústrety mu šlo z Kežmarku 15 vozov s funkcionármi a občanmi až do Vrbova. Na jeho počesť vznikla osobitná maďarská báseň. Po príchode odohrali na jeho počesť dve divadelné predstavenia v nemčine a vo francúzštine, po ňom bola hostina v hoteli Huminski a napokon bola zábave v hoteli Kesmark (reduta). Druhý deň prijal mnoho deputácií priemyselníkov, zástupcov miestnych tovární, obchodníkov, a to nielen z Kežmarku, ale aj zo Spiša. Následne sa hovorilo o zriadení učňovskej školy, ktorú sa rozhodli založiť, potom si prezrel miestne fabriky. Odpoludnia ho odprevadili na železničnú stanicu Poprad. Pomerne často sa už ozývala maďarčina.
V roku 1883 navštívil Spiš arcivojvoda Johann. Do Kežmarku došiel 10. júla 1883 spolu s dôstojníkmi, ktorí tu mali ostať do 14. júla. Verejné prejavy si neželal a z Kežmarku chcel urobiť niekoľko výletov do Vysokých Tatier. Prijal richtára mesta. Sám odišiel do Starého Smokovca, kde sa zdržiaval. Jeho dôstojníci robili denné výlety do Tatier. Stravovali sa v hoteli Meese.
V roku 1886 modifikoval zákonný článok 22/1886 správu miest a obcí. Mestská polícia bola poštátnená od 1. januára 1883. V januári 1884 navštívil mesto opozičný kandidát pre voľby do snemu za obvod Kežmarok Aurel Szilágyi. Zriekol sa kandidatúry. Miesto neho sa stal kandidátom Karol Hoffmann z Ľubice. Keď sa 17. januára 1884 konali voľby kandidáta do snemu za kežmarský obvod, zvíťazil vládny kandidát Dr. Ladislav Andaházy s 1 259 hlasmi oproti Hoffmannovi s 414 hlasmi.87 Pri samotných voľbách do parlamentu 18. júna 1884 bolo v Kežmarku odovzdaných 1 803 hlasov, u nich boli zvolení: Dr. Ladislav Andaházy za liberálnu stranu 1 188 hlasmi a Sámuel Mudrony za nezávislú stranu dostal 615 hlasov. Tým bol za kežmarský volebný obvod zvolený Andaházy.
V septembri 1889 prežil arcivojvoda Karol Ludvig s manželkou Máriou Teréziou a dvorom niekoľko dní v Tatrách. Keď sa 5. septembra vracali, zastavili sa aj v Kežmarku. Kežmarčania im šli oproti na 6 vozoch až k hraniciam Rakús. Privítali ich pred radnicou, kde bola postavená slávobrána. I celé mesto bolo vyzdobené. Hostia si prezreli Weinovu továreň, hradnú kaplnku, katolícky i evanjelický drevený kostol a pokračovali v ceste smerom na Poprad.
Keď v marci 1894 zomrel Ľudovít (Lajos) Kossuth, venovali mu miestne noviny veľkú pozornosť. Mestská rada rozhodla na svojom zasadnutí 24. marca, že po svojom zomrelom čestnom občanovu pomenuje doterajšiu Ulicu troch mostov na Ulicu Lajosa Kossutha, že dá 200 zl. na jeho národný pomník a pod.
V roku 1894 bol poslancom snemu za obvod Kežmarok Imrich Vester. 31. októbra 1894 navštívil Kežmarok a na zhromaždení voličov referoval o tom, prečo vystúpil z Aponyiho národnej strany. Dôvodom bol negatívny postoj tejto strany k zavedeniu povinných civilných sobášov.
Významnou politickou udalosťou v meste v tejto dobe bolo prevezenie pozostatkov Imricha Thökölyho do Kežmarku. Previezli ich v roku 1906 spolu s pozostatkami jeho matky a Františka Rákócziho s veľkou pompou, slávnostnými sprievodmi a oslavami. Zatiaľ čo pozostatky Rákócziho a jeho matky – manželky Tökölyho – uložili v zvláštnom mauzóleu v košickom dóme, Imrichove pozostatky previezli do Kežmarku a dočasne ich 30. októbra 1906 uložili v kežmarskom evanjelickom kostole. Medzitým vznikla iniciatíva a zbierka na výstavbu mauzólea v kostole, do ktorého boli jeho pozostatky slávnostne premiestnené 30. októbra 1909.
Je samozrejmé, že mesto malo aj svoj majetok, uložený čiastočne v samostatných fondoch. V roku 1912 malo mesto nasledujúce fondy (základiny): starobný fond, špitálsky fond, fond A. W. Szmitha, penzijný fond zamestnancov. Tie hospodárili väčšinou vyrovnane. Príjmy malo mesto z tehelne (2 869 K.), z lesného hospodárstva (21 000 K.). Okrem toho malo zisky aj zo spotrebnej dane.
Administratíva mesta bola pomerne nákladná. Preto vzniklo v roku 1913 hnutie za premenu mesta na tzv. veľkú obec. V dôsledku toho prijalo mestské zastupiteľstvo na svojom zasadnutí v dňoch 27. a 28. marca nový, jednoduchší organizačný štatút.
Počet obyvateľstva postupne rástol. V roku 1880 ich bolo 4 475. Z nich bolo 3 222 Nemcov, 347 Maďarov, 705 Slovákov, 2 Rusíni, 4 Cigáni a 53 iných. V roku 1890 sa počet obyvateľov zvýšil na 4 897 – z nich bolo podľa národnosti 574 Maďarov, 3 225 Nemcov, 1 005 Slovákov a 93 iných. V roku 1902 stúpol počet obyvateľov na 5 606 a v roku 1919 na 6 073, ktorí bývali v 873 domoch. Podľa národnosti bolo z nich 1 773 tzv. československej národnosti, 3 487 nemeckej národnosti, 604 maďarskej národnosti, 23 boli Rusíni a ostatných bolo 176. Podľa náboženstva bolo 3 358 rímskokatolíkov, 131 gréckokatolíkov, 1 363 evanjelikov, 54 reformovaných, až 1 154 židov a 22 iných.
Dlhoročný mierový vývoj prerušila I. svetová vojna. Všeobecnú mobilizáciu 30. júla 1914 prijala časť obyvateľstva s „vlasteneckým“ nadšením. O to väčšie bolo zdesenie, keď sa obyvatelia dozvedeli o vpáde ruských vojsk do okolia Bardejova, ktorý obsadili 1. decembra 1914. V marci sa situácia síce znormalizovala, ale začali prichádzať transporty s ranenými vojakmi.
Už v roku 1915 sa začali ťažkosti so zásobovaním obyvateľstva niektorými potravinami, čo sa umocnilo najmä v posledných rokoch vojny. Ako sa približoval koniec vojny, čoraz viac sa ukazovalo, že to bude vojna prehratá a že snaha slovenského a českého ľudu a Masarykovej skupiny v zahraničí o vytvorenie československého štátu na troskách Rakúsko-Uhorska sa stáva čo- raz reálnejšou. Vláda vedela o jednaniach v tej záležitosti, a preto vyzvala municípiá, aby sa proti tomu vyslovovali, i predstaviteľov cirkví, aby zvolávali ľudové zhromaždenia, ktoré by vydávali rezolúcie proti rozbitiu monarchie. Zo spišských miest ako prvý reagoval Kežmarok, ktorý vydal 23. októbra memorandum proti vytvoreniu Československa. Poslal ho jednak predsedníctvu snemu, jednak ostatným mestám a obciam so žiadosťou o podporu. Súčasne sa v mestách organizovali národné gardy, ktoré vypomáhali vojsku a žandárstvu pri výkone strážnej a poriadkovej služby. Na ich organizovanie bol na Spiš vyslaný Dr. Viliam Müller. Bol to človek demokratického zmýšľania. Prisľúbil ľudu parceláciu časti veľkostatku kniežaťa Hohenlohe a erárnych veľkostatkov, staral sa o zásobovanie obyvateľstva petrolejom, benzínom, topánkami, cukrom, poukázal kežmarskej chudobe 10 000 korún podpory, zasadil sa o zriadenie slovenských ľudových škôl v 27 obciach. Na Spiši od začiatku narážala jeho činnosť na odmietavý postoj nielen podžupana a konzervatívcov – vedených bývalým hlavným županom Máriássym, ale aj, a najmä, radikálov, vedených kežmarským mešťanostom Dr. Otom Vrchovským. Preto bol 29. novembra zbavený funkcie.
Väčšiu pozornosť Spišiakov však vzbudil plán Dr. Tibora Kélera z Kežmarku na založenie samostatnej republiky Scepusia. Svoj úmysel publikoval v tlači už v polovici novembra 1918. Odôvodnil ho tým, že v Európe je viac štátov oveľa menších ako Spiš. Predsedníctvo Hornouhorskej nemeckej národnej rady zvolalo 2. decembra na 9. december do Kežmarku verejné zhromaždenie spišských Nemcov, ktorého prvým bodom malo byť prerokovanie protestov proti úmyslu vradiť Spiš do „slovenského impéria“. Na tomto zhromaždení aj formálne proklamovali samostatnú „Spišskú republiku“.
Zdroj: História Kežmarku od 2. polovice 18. storočia, strana 70 – 79.