Alexander Kowarik sa narodil 26. apríla 1909 v Bratislave a zomrel 30. októbra 1992 v Poprade, pochovaný je v Kežmarku.
Predkovia rodiny pochádzajú z Moravy a prišli na územie Slovenska po bitke na Bielej hore. Alexander sa narodil v rodine učiteľa, v prostredí, kde bolo samozrejmosťou hovoriť po nemecky, maďarsky i slovensky. Stredoškolské štúdiá absolvoval v rodisku, evanjelickú teológiu študoval v Bratislave, Lipsku a Marburgu nad Lahnom. Po ukončení štúdií sa stal r. 1931 kaplánom v nemecko-maďarskom evanjelickom cirkevnom zbore v Bratislave a potom kaplánom nemeckého bratislavského seniorátu. R. 1932 zložil farársku skúšku so spôsobilosťou pre cirkevné zbory s bohoslužobnom rečou slovenskou, nemeckou a maďarskou. R. 1933 bol zvolený za farára národnostne zmiešaného zboru vo Spišských Vlachoch. V tomto období v r. 1937 – 1938 vykonával aj funkciu šéfredaktora maďarského časopisu Evangélikus Lap (Evanjelický list). V r. 1941 prešiel do Prešova za farára nemeckomaďarského zboru a počas tamojšieho účinkovania redigoval v r. 1941 – 1944 aj maďarský evanjelický kalendár Evangélikus naptár. Po vojne ostal v Prešove, v r. 1947 – 1953 pôsobil ako farár vo Veľkom Krtíši a napokon 4. júla 1953 začal vykonávať svoj farársky úrad v Kežmarku.
V Kežmarku ostali zvyšky nemeckých a maďarských protestantov, ktorí počas vojny neodišli, resp. neboli po vojne odsunutí. Pre nich A. Kowarik odbavoval v nemčine a maďarčine aspoň spovede a biblické hodiny. Samostatné bohoslužby v týchto jazykoch boli zakázané. Podľa spomienok A. Kowarika, napr. „Nemci vo Vrbove spievali zo starého nemeckého spevníka, liturgia bola slovenská. Podľa svojej zásady som tu väčšinou po nemecky kázal, keď som však videl cudziu tvár, kázal som po slovensky, lebo hrozilo nebezpečenstvo, že budem udaný.”
Do histórie ev. a. v. cirkvi Kežmarku sa A. Kowarik zapísal svojimi zásluhami pri oprave nového kostola, ktorý prakticky od svojho postavenia r. 1894 nebol opravovaný. Bolo treba urobiť novú strechu a hlavne nové omietky – náklady predstavovali milióny korún, ktoré cirkevný zbor nemal. Zásluhou A. Kowarika, ktorý mal známosti v Nemecku, bol materiál na novú omietku, ktorá sa miešala priamo s farbou, zaslaný do Kežmarku zdarma. Oprava sa uskutočnila v r. 1969 – 1973. Vďační cirkevníci odhalili A. Kowarikovi po jeho odchode do výslužby r. 1976 pamätnú tabuľu. Na jeho žiadosť sa preniesla z interiéru chrámu do sakristie a potom na cintorín.
Zásluhou A. Kowarika nebola poštátnená ani lyceálna knižnica – najväčšia školská historická knižnica v strednej Európe. Ba istý čas on sám patril k pracovníkom, ktorí pod vedením Matice slovenskej katalogizovali 150 000-zväzkový knižničný fond.
A. Kowarik trávil dôchodok v Poprade. Osem dní pred smrťou mu konzul Spolkovej republiky Nemecko odovzdal Záslužný kríž 1. triedy, ktorý A. Kowarikovi udelil nemecký prezident Richard von Weiszäcker za zásluhy pri udržiavaní nemeckého kultúr neho dedičstva na Slovensku.
Alexander Kowarik odpočíva na kežmarskom historickom cintoríne.
Literatúra:
KOWARIK, Alexander: Vlastný životopis. Rukopis.