Múzeum v Kežmarku si tento rok pripomína okrúhle výročie. Presne pred 90 rokmi, 31. mája 1931, si jeho expozície prezreli prví návštevníci.
Prípravné práce, zhromažďovanie exponátov i stavebné úpravy v priestoroch hradnej veže však začali skôr a trvali dlhšie, než si iniciátori pôvodne predstavovali. Čo je najdôležitejšie, ušľachtilú myšlienku sa napokon podarilo šťastne pretaviť do reality.
Prvýkrát sa o založení múzea hovorilo v druhej polovici 19. storočia, no nič z toho nebolo. Ďalšie pokusy prišli koncom prvej svetovej vojny, ale zmena politického režimu zhatila i túto snahu. Kežmarčania si museli na stánok histórie počkať. Koncom roka 1926 uverejnil Oskar Szelényi v tunajšom týždenníku Karpathen-Post výzvu na vytvorenie múzea. On sám poskytol zoznam 40 predmetov, ktoré bol ochotný darovať. Návrh platil rok – od Vianoc 1926 do nasledujúcich. „Ak dovtedy múzeum nevznikne, stiahnem ponuku späť.“ Išlo napríklad o olejomaľby, akvarely, litografie i trojrozmerné predmety.
Mestské múzeum našlo domov vo vstupnej veži hradu, plány jej obnovy pripravil architekt Georg C. Schwartz. Do budúcich expozícií sa malo vchádzať z hradného nádvoria točitým schodiskom valcovitej vežičky. Na prvom poschodí, kde sa kedysi vraj nachádzala jedáleň Thökölyovcov, sa počítalo s vytvorením múzea dejín mesta. Základom mali byť exponáty z radnice: portrét kniežaťa Thökölyho, zbrane, zástavy, obrazy, medirytiny, pohľady na mesto či spomienky na oslobodzovacie boje z revolúcie 1848/49. Tieto predmety dovtedy viseli na radničnom schodisku a pomaly ich ničil zub času. Na druhom poschodí sa plánovalo zriadiť Katonovo múzeum, kde by návštevníci obdivovali diela tohto autora aj iných.
Práce na otvorení múzea nabrali rýchly spád. Koncom roka 1926 zložila Komisia na zriadenie múzea (ustanovená ešte v roku 1918) kompetencie do rúk mestského zastupiteľstva. To následne ustanovilo Muzeálny výbor, ktorý tvorili Jozef Alexander, Bruno Bene, Karl Bruckner, Otto Bruckner, Alfréd Grosz, Julius Andreas Hefty, Eduard Kehler, Tibor Kéler, Alfons Kiss, Josef Kovács, Elemér Kößeghy-Winkler, Julius Kubovcsik, Johann Lipták, Johann Palencsár, Rudolf Palencsár, Rudolf Schlosser, Georg C. Schwartz, Paul Schwing, Michael Stenczel, Paul Stenczel, Johann Strobl, Oskar Szelényi, Leopold Teichner, Johann Warhol, Karel Zoubek a Oskar Zuber. Neskôr sa členovia rozdelili do Oddelenia stavebnej premeny hradnej veže a Oddelenia budovania zbierok. Predsedom výboru sa stal Alexander Belóczy. Začiatkom januára 1927 sa rokovalo o návrhu Štátneho referátu pre ochranu pamiatok, aby sa zamýšľané múzeum spojilo s levočským, čím by sa vytvorilo veľké Spišské múzeum so sídlom v Levoči. Výbor túto myšlienku jednoznačne zavrhol. V marci 1927 rozhodol, že pre prichádzajúce predmety sa upraví miestnosť v hrade, konkrétne tá vedľa kaplnky v severovýchodnom trakte.
Všetko nešlo tak ľahko, ako spočiatku vyzeralo. Chýbali najmä financie, keďže vyššie miesta škrtli 30 000 Kč určených na prestavbu veže. Ťažkosti robili i predstavitelia Štátneho referátu pre ochranu pamiatok, bez posudku ktorých sa práce nemohli začať. Po niekoľkých odkladoch sa 4. júla 1927 v meste objavil profesor Hofmann a architekt Rajmann. Prestavbu povolili za podmienky, že priestor poslúži na zhromažďovanie historických a umeleckých pamiatok týkajúcich sa mesta. Zamietli však úpravu vežičku so schodiskom. Na porade výboru v júli 1927 sa rozhodlo o personálnom obsadení múzea. Za kustóda bol zvolený kežmarský zámočnícky majster Karl Herzog; za riaditeľa mestským zastupiteľstvom navrhnutý Elemér Kößeghy-Winkler; Paula Schwinga poverili vedením zoznamu darcov.
Počet predmetov rástol, ale stále ich nebolo toľko, aby sa pristúpilo k ich triedeniu a klasifikácii: „Usporiadanie predmetov sa môže realizovať až vtedy, keď prídu všetky, keďže neskoršie pripojenie jednotlivých vecí môže mimoriadne narušiť celkový obraz… Dobre zariadiť múzeum potrebuje dlhoročnú prácu. Čo je raz zostavené, to ostane mnoho rokov nezmenené, kým zas nepríde rad na kompletne nový poriadok príslušných oddelení. Medzitým prijaté dary musia vždy čakať.“ Z júla 1928 poznáme nové rozdelenie múzea, navrhnuté O. Szelényim. Historické oddelenie malo pozostávať z dejín mesta; Spišská výstavná sieň zo zbierky portrétov spišských vojvodcov, básnikov či spisovateľov; Galéria mala prezentovať zbierku obrazov a kresieb domácich aj cudzích umelcov. Iniciátor založenia múzea tiež vyjadril vlastnú víziu: „Thökölyho zámok je pre múzeum ako stvorený; pre historické oddelenie stará veža s bránou, pre obrazovú galériu ženský trakt zámku, časom bude možno celý zámok múzeom.“ To sa stalo skutočnosťou o polstoročie neskôr.
Keďže otvorenie múzea sa z rôznych príčin odďaľovalo, 15. októbra 1930 vznikol podporný Kežmarský muzeálny spolok v zložení Alexander Belóczy (predseda), Oskar Prepeliczay (správca múzea), Paul Schwing a Karl Herzog (vedúci oddelení), Emil Klein (tajomník), Karl Bruckner ml. (pokladník), Paul Stenczel a Viktor Kastner (audítori kasy). Okrem nich bol zvolený 20-členný výbor. Správca Prepeliczay vykonával prácu svedomito. V novembri 1930 navštívil múzeum vo Veľkej i Poprade, kde si prezrel priestory a inštalačné prvky. Okrem toho počas zimy 1930/31 triedil, čistil a konzervoval budúce exponáty.
Žiaľ, najaktívnejší pracovníci sa otvorenia múzea nedožili. Oskar Szelényi skonal 5. marca 1930, Oskar Prepeliczay ho nasledoval 10. marca 1931 a Alexander Belóczy 13. marca 1931. Slávnostné sprístupnenie kežmarského múzea sa uskutočnilo v nedeľu 31. mája 1931 za účasti asi 80 osôb. Príhovor predniesli Johann Gotsch, Paul Schwing a mešťanosta Rudolf Palencsár. Okrem iného povedal: „Toto múzeum má byť vonkajším znakom úcty, s ktorou sa pozeráme späť na našich predkov, na našu vlasť a zároveň má byť miestom všetkých spomienok, ktoré umožňujú spätný pohľad na dnes už v celom svete uznávané dejiny Spiša.“ Pri príležitosti otvorenia bola O. Szelényimu odhalená pamätná tabuľa.
Rozmanití darcovia
Mestské múzeum by nevzniklo bez finančnej a najmä hmotnej pomoci občanov. Peniaze poskytli miestni jednotlivci (Karl Wein, Johann Markovich, Oskar Zuber, Rudolf Palencsár), tiež podporovatelia z USA (F. Kail), Užhorodu (pani Ignáczy), Bratislavy (Johann Palencsar) či Prahy (pán Kumpán). Nechýbali ani väčšie organizácie. Spišská banka alebo kežmarská filiálka Tatra banky prispeli po 500 Kč, pričom nešlo len o jednorazový dar. Podobnú sumu venoval Okresný výbor Kežmarok.
Ak sa pozrieme na exponáty, ohliadnuc od O. Szelényiho, prvou darkyňou sa stala Wilhelmine Kolbenheyer. Tá priniesla okolo 70 rozmanitých vecí. V starej cechovej pokladnici sa nachádzali pištole, rohy na pušný prach, palcát, strmene, ostrohy, maľovaná poľná fľaša, lovecká fajka, tašky na pušný prach, puzdrá na pištole, lesný roh, kožená náprsná peňaženka s revolučnými bankovkami, meče, zubadlá, staré fotky Kežmarku či cínový tanier s ihlovou dekoráciou. Obchodník s textilom Johann Markovich prispel vandrovnou knižkou súkenníckeho tovariša Johanna Schmiedta z Ľubice z rokov 1841 – 1844 či kráľovským privilégiom o právach obchodníkov z roku 1830. Rodina po zosnulom Georgovi Stenczelovi darovala plán Kežmarku z roku 1814, plátenný obraz na pamiatku kežmarskej výstavy plátna z roku 1881, drevený kufor, zrkadlo, staré odevy. K prestížnym darcom sa zaradila Margarete Czobel, rod. Mednyánszky s dcérou z kaštieľa v Strážkach a rodinnou väzbou na významného maliara Ladislava Mednyánszkého – dve jeho olejomaľby prešli do majetku kežmarského múzea. Vlastný obraz so starou turbínou a mlynom zabezpečil maliar Karl Šovánka.
K darcom patrili i obyvatelia z okolia. Najaktívnejším bol Arpad Bene z Ľubice, ten medzi rokmi 1927 – 1933 v šiestich dodávkach priniesol vyše 100 exponátov. Napr. cechové vysvedčenia a znaky, tabuľku zámočníkov a hodinárov, cechový list staviteľského majstra Johanna Steinera, pištole, pečatidlá, nástenné hodiny, vykopávky z Michalského vrchu. Zaujímavým portrétom prispel Levočan Viktor Greschik, prírodovedec a bývalý pedagóg kežmarskej Katolíckej ľudovej školy. Múzeu daroval obraz s mladou podobizňou (údajne) Samuela Genersicha, kežmarského rodáka, lekára, botanika. Predseda Spišského zväzu v Amerike Gustav Adolf Weiss poskytol unikát – v starej Biblii našiel súpis majetku mesta Kežmarok z roku 1688, presnejšie jeho odpis z roku 1702. Zoznam zachytával na 36 rukou písaných stranách vtedajší mestský majetok.
Žiaľ, veľa predmetov prijatých pred i po otvorení múzea sa časom stratilo, resp. ich odcudzili koncom druhej svetovej vojny, keď z Kežmarku nenávratne odišlo mnoho vzácností. Zároveň bolo veľa vecí počas socializmu odovzdaných štátnemu archívu.
Kto sa pričinil o vznik múzea?
Dlhé roky sa za iniciátora a zakladateľa múzea pokladá Oskar Szelényi (1872 – 1930). Vyštudovaný lekár pôsobil v kúpeľoch Mlynčeky, neskôr odišiel do Bratislavy, kde sa venoval pediatrii. Časom si v tomto obore vybudoval veľkú vážnosť. Známy bol rovnako ako podporovateľ kultúry, umenia. Jeho významnú úlohu pri založení múzea mu nemožno uprieť, treba však spomenúť i ďalších, ktorí sa pričinili o otvorenie a bez ktorých by sa Oskarov sen nepodarilo uskutočniť.
Oskar Prepeliczay (1886 – 1931), syn kežmarského staviteľského majstra, učil dlhé roky na tunajšej Obchodnej akadémii. Obdobie prvej svetovej vojny strávil na fronte, kde bol ranený. Okrem pedagogickej činnosti sa venoval hudbe, keď založil mužský spevácky spolok.
Alexander Belóczy (1861 – 1931), rodák Banskej Bystrice prišiel pod Tatry v roku 1887 ako pedagóg chlapčenskej meštianskej školy. O rok neskôr už bol riaditeľ, na vedúcom poste ostal do zániku monarchie. Za jeho éry sa vystavili dve školské budovy, zvýšil sa počet študentov a učebne patrili k najmodernejším v krajine. Organizoval množstvo pokračovacích kurzov pre absolventov či ženy. V novej republike mal zákaz vyučovania, preto presedlal na politiku. V rokoch 1923 – 1927 pôsobil ako kežmarský mešťanosta.
Paul Schwing (1858 – 1941), známy hodinársky majster a zlatník prešiel počas vandrovných rokov aj kraje v Belgicku a Francúzsku. Významnú stopu zanechal v miestnom streleckom spolku. Od roku 1918 patril do skupiny podporujúcej vznik múzea, bol Szelényiho blízky spolupracovník. Po úmrtí Szelényiho, Prepeliczaya a Belóczyho sa stal horlivým tvorcom múzea.
Johann Gotsch (1880 – 1940) pôsobil v Kežmarku 15 rokov ako notár. Za jeho úradovania sa vybudovala nemocnica, vodovod, kasárne. Výrazne sa pričinil o vznik múzea, hlavne organizovaním finančných zbierok. O tých pravidelne informoval v novinách.
Kežmarské múzeum prešlo za 90 rokov svojej histórie dlhú cestu. Prežilo niekoľko štátnych režimov, opráv a rekonštrukcií, ale jeho úloha sa nezmenila. Naďalej zhromažďuje, uchováva a prezentuje zaujímavé exponáty z histórie našich predkov. Verme, že to tak ostane i v budúcnosti, aby o desať rokov mohlo osláviť okrúhlu storočnicu.
Vladimír Julián Ševc, foto: Múzeum v Kežmarku