Osudy miestnych obyvateľov z prelomu 19. a 20. storočia boli veľakrát úsmevné i vážne. 19. marca pokrstili knihu Príbehy starých Spišiakov perom Alfréda Grosza pred jeho pamätníkom v Kežmarku. Pôvodný rukopis spracovala autorská dvojica Milan Choma a Gabriela Fülöppová.
História Kežmarku sa po druhej svetovej vojne písala podobne ako v iných mestách a obciach na Slovensku a v Poľsku. To čo bolo nemecké, no i maďarské, sa považovalo za fašistické. Tak aj spísané šibalstvá Kežmarčanov upadli na niekoľko desaťročí do zabudnutia. Osobnosť spišského polyhistora a horolezca Alfréda Grosza prepája minulosť a súčasnosť. Ako zástanca názorného vyučovania organizoval pre svojich žiakov z kežmarského gymnázia exkurzie do Vysokých Tatier. Tam ich učil základy horolezectva, poznávali spolu prírodu. Známy je i kvôli vyše sto prvovýstupom. Pôsobil ako predseda Tatranského spolku a bol členom niekoľkých turistických spolkov v zahraničí. „Chodili ste po ulici, ruksak na chrbte a na nohe ste mali turistické topánky. Boli ste jedinečným človekom. Bolo veľkým šťastím, že váš rukopis o príhodách a trošku zlomyseľnostiach Spišiakov sa dostal do rúk Milana Chomu,“ spomína historička Nora Baráthová hľadiac na bustu Alfréda Grosza. Zamyslela sa nad tým, že mu bol autor knihy ako synom, ktorého nemal. Veľmi si ho vážil podobne ako starí obyvatelia mesta. Niet preto divu, že pokračoval v jeho diele a svoj život venoval podobným činnostiam a usilovnej práci.
Milan Choma v septembri minulého roku objavil školský zošit so zápiskami. Po prečítaní štítku oslovil Gabrielu Fülöppovú, ktorá dva príbehy preložila z nemčiny starej sto rokov. Oslovili ich natoľko, že sa rozhodli rukopis vydať knižne. Na detailné zábery originálneho textu bolo potrebné vynaložiť hodiny voľného času. Knihu spestrujú i dobové fotografie a pohľadnice zo zbierky Zděnka Baligu. „ Práve tieto príbehy ma veľmi nadchli, pretože niektoré pohľadnice som nevedel ani zatriediť. Napríklad Kežmarská kvapľová jaskyňa mi nič nehovorila. V jednom príbehu sa o nej píše a konečne som sa dozvedel, čo to je,“ hovorí o príbehu jednej pohľadnice zberateľ Zdeněk Baliga.
Okrem príbehov sa v knihe nachádzajú i zozbierané detské hádanky a poézia oslavujúca krásy Spiša a domoviny. Na jej stránkach ožíva história, ktorú si mnohí z nás už nepamätajú. Stáva sa preto mementom neľahkej doby. Dívame sa na ňu prostredníctvom huncútstiev a historiek, v ktorých sa nájdeme možno i my sami.
Patrícia Rozgonyiová