Význam Kežmarku spočíval nielen v remeslách, ale aj – a najmä – v obchode. Kežmarkom prechádzalo mnoho medzinárodných obchodných ciest a preto nie je div, že medzi Levočou a Kežmarkom došlo k storočnej vojne o právo skladu, teda o právo, ktoré sa týkalo bezprostredne obchodu. V Uhorsku bolo len málo miest, ktoré mali tri týždenné trhy, ako ich mal Kežmarok. Okrem toho tu boli až štyri výročné trhy, ktoré prakticky trvali celý mesiac a na ktorých sa stretli kupci a obchodníci zo značnej časti juhovýchodnej Európy. V polovici 18. storočia patrili kežmarské jarmoky medzi 7 najvýznamnejších na Slovensku.
Nie je náhodou, že Kežmarok mal veľmi početnú židovskú komunitu, ktorá sa na obchode živo zúčastňovala. Keďže do začiatku 40. rokov 19. storočia mali Židia v Uhorsku zakázané bývať a mať nehnuteľnosti v slobodných kráľovských mestách, kežmarskí Židia bývali prakticky v susednej dedine – v Huncovciach. O ich aktivite v oblasti obchodu svedčia mnohé dokumenty, ktoré riešili ich činnosť v tejto oblasti a ich snahu obísť alebo odstrániť tieto obmedzenia. Všimnime si najsamprv problémy spojené s trhmi a s jarmokmi.
Príslušníci viacerých cechov Kežmarku i Levoče sa v januári 1749 sťažovali Spišskej župe, že sa im odopiera účasť na týždenných i výročných trhoch v 13 spišských mestách, najmä v Spišskej Sobote, Spišskom Podhradí a v Spišskej Novej Vsi, hoci to povoľujú štátne zákony. Ich členom sa zakazovala účasť, dokonca im konfiškovali tovar.
Do obchodného života našich miest hlboko zasiahlo nariadenie Márie Terézie zo 4. januára 1755, ktorým uvalila 30 percentné clo na všetky tovary dovážané do Uhorska. V tejto súvislosti sa Spišská župa na základe sťažností miest Levoča a Kežmarok obrátila na Miestodržiteľskú radu so sťažnosťou, že na základe nejakých nových nariadení tridsiatkári (colnící) vyberajú plný tridsiatok (clo) aj od občanov Levoče a Kežmarku, hoci tie sú na základe starých privilégií od platenia tridsiatku oslobodené. Kežmarok predložil aj odpis privilégia Ferdinanda III. z roku 1655. Aby sa vec dala do poriadku, prijala Kráľovská komora 26. augusta 1755 úpravu, ktorá obmedzila doterajšie privilégiá miest.
V roku 1760 sa Židia z Huncoviec sťažovali na Miestodržiteľskej rade na mestá Levoču a Kežmarok, že im robia prekážky pri obchodovaní a vyberajú od nich vysoké poplatky. Počas trhov od ich vyberajú po 49 zlatých okrem miestnych poplatkov, ktoré platia na mieste trhov, za obchodovanie mimo trhov sa od nich žiada 30 alebo 40 zl. ročne, pričom keď štyria Židia zaplatili po 12 zl., boli od ostatných poplatkov oslobodení. Kežmarok záležitosť vysvetlil tým, že Židia v meste obchodujú každý deň aj mimo výročných trhov. Za to od nich vyberali poplatok 1 zl., 39 grajciarov, ktorý im odsúhlasila istá komisia už v roku 1719. Okrem huncovských Židov tu však obchodovali aj Židia z Moravy, Poľska, Sliezska a iní, od ktorých vyberali vyššiu taxu. Dôvody boli tiež v tom, že oni neplatili miestne dane a poplatky, ako to robili domáci kupci. Okrem toho obchodovali s obilím, s husami a sliepkami, ale aj s meďou, ktorú nakupovali v Smolníku. Pri tom žiadali vyššie ceny, čím podporovali drahotu. Pri obchodovaní nebrali len domácu menu, ale aj inflačné meny cudzie, najmä moravské a sliezske, čím vnášali chaos do menovej politiky. Obchodovali aj s vojakmi. Preto Kežmarok protestoval proti uneseniu Miestodržiteľskej rady v tejto záležitosti, ktoré sa postavilo na stranu Židov. K mestu sa pridali aj miestni kupci, ktorí zdôraznili, že oni musia platiť aj miestne dane a poplatky, ktoré Židia neplatili. Okrem toho títo dochádzali do mesta denne, čím ich poškodzovali. Predávali aj pri cestách, čím obchádzali miestne zákony. Na výročných trhoch však mohli pôsobiť podľa všeobecne prijatých zásad. Miestodržiteľská rada napokon rozhodla, že keďže trhy sú verejné a uvedené poplatky nemajú oporu ani v zákonoch, mestá ich od nich nesmú vyberať.
Mesto sa roku 1771 sťažovalo Spišskej župe, že do Huncoviec, Veľkej Lomnice a okolia dochádzajú Židia z Trenčianskej župy a vykupujú vlnu za vyššie ceny, ako sú župou limitované, vyvážajú ich, a tým poškodzujú miestnych súkenníkov. Prosí o pomoc pri predkupnom práve vlny, prípadne o povolenie vyššej ceny.
Huncovskí Židia často sprostredkovali obchody aj iným kupcom. Ukázalo sa to napr. roku 1772, keď na podnet kežmarského farbiara Jána Roxera skonfiškovali židovskému kupcovi v Kežmarku súkno. V tej záležitosti sa na podžupana obrátili dvaja občania Bielska (Bialsko, Poľsko) s tým, že zo skonfiškovaného súkna zaplatili Židovi 34 kusov a okrem toho sa dojednali ohľadom ďalších 50 kusov, že on ich dopraví do Spišskej Novej Vsi a do Prešova. V Spišskej Novej Vsi mu za polovicu zaplatia medom a medovinou, za druhú polovicu v Prešove peniazmi. Teraz im všetko odopiera na základe toho, že mu bol tovar zhabaný. Nazývajú ho poľským Židom.
Kežmarskí kupci obchodovali aj s uhorským vínom, ktoré vyvážali do Haliče, Pruska i Ruska. Keď v roku 1796 mesto Osvienčim začalo vyberať za víno taxu 30 zl. za každý sud, znemožnili tak prebiehajúci obchod. Preto sa kežmarskí kupci Juraj Lasszy, Matúš Badányi, Daniel Cornides, Michal Badányi, Anton Sponer, Tobiáš Jony, Tomáš Cornides a Dávid Goldberger obrátili na župu s prosbou, aby na Miestodržiteľskej rade vymohli nariadenie, ktoré by tie prekážky odstránilo. Poukázali na to, že tým trpia aj zamagurskí povozníci, čím vzniká ročne škoda vo výške 800 zl. Župa žiadosť predložila na príslušný orgán.
Roku 1800 dostal Kežmarok privilégium, ktorým sa termín jarmoku preniesol z obdobia po Najsvätejšej Trojici na sviatok sv. Žofie. Podľa privilégia kráľa Leopolda z roku 1690 majú výročné trhy trvať 2 – 3 dni, a aj počas týždenných trhov v období od sviatku Očisťovania Panny Márie do sviatku sv. Filipa a Jakuba každý pondelok, stredu a piatok sa môžu predávať aj kone, voly a iný dobytok. V poslednej dobe sa im to zakazovalo. O novom privilégiu rokovala volená obec 11. novembra 1800. Rozhodla, že privilégium sa slávnostne prečíta pri najbližšom jarmoku za zvuku bubnov a trúb. Prečíta ho notár za prítomnosti viacerých funkcionárov mesta. Mesto ho dá vytlačiť v 960 exemplároch, ktoré sa budú rozdávať. Obrátilo sa aj na mestá Košice, Prešov a Levoča ohľadom vyberania poplatku za zvieratá pri dobytčom trhu. V decembri sa uzniesli, že budú vyberať od dobytka, koní a pod. po 1 grajciari, za ošípané tiež, ale za poľské ošípané len ½ gr., podobne aj za ovce a kozy, za ovečky ½ gr. za 10 kusov.
Roku 1822 sa mestá Levoča, Kežmarok a Provincia XVI spišských miest dohodli na spoločných trhových pravidlách. Schválila ich aj Miestodržiteľská rada. V Kežmarku vychádzali z privilégia Ferdinada III. z roku 1655, podľa ktorého sa môžu konať týždenné trhy každý pondelok, stredu a piatok, výročné trhy boli stanovené na: nedeľu Invocavit, v sviatok Pozdvihnutia sv. Kríža (14. septembra), na sv. Luciu (13. decembra) a nový sa zaviedol na prvú nedeľu po Najsvätejšej Trojici. Trh trval aj 14 dní pred a 14 dní po uvedených sviatkoch a mohol sa predávať všetok tovar vrátane dobytka. Na týždenných trhoch si len kežmarskí kupci mohli určovať ceny. Teraz sa rokovalo o tom, či majú domáci kupci prednosť pred cudzími. Miestodržiteľská rada poukázala na to, že to nemá oporu v žiadnom zákone. Každý kupec je po zaplatení trhových poplatkov rovnocenný. Pri tej príležitosti si uvedené mestá zjednotili aj poplatky a miery a váhy. Proti tomu pravde- podobne protestovali Židia. Preto roku 1823 si Miestodržiteľská rada vyžiadala správu o postavení židovských obchodníkov z Huncoviec na trhoch v Kežmarku. Zdá sa, že Kežmarčania robili huncovským Židom na výročných trhoch stále problémy, pretože Miestodržiteľská rada mesto roku 1824 napomenula, aby s nimi jednali rovnako ako s ostatnými kupcami. Keď roku 1827 požiadali Huncovce a Veľká Lomnica o právo trhu, protestoval Kežmarok s poukázaním na to, že on je v blízkej vzdialenosti od tých obcí a má 4 výročné a tri týždenné trhy. Tie boli povolené roku 1420 a privilégium bolo obnovené v roku 1800.
Cisár František I. udelil občanom a obchodníkom Kežmarku 8. decembra 1829 cechové privilégium. Obsahovalo podmienky pre prijatie a činnosť učňov a tovarišov, povinnosť a podmienky trojročnej vandrovky, podmienky prijatia za člena cechu a jeho činnosti, práva a povinnosti členov cechu. Podľa článku 22 boli z cechu vylúčení Židia, aj keby boli v meste usadení. Židia sa na obmedzovanie v obchode sťažovali.
Týždenné trhy boli v 40. rokoch 19. storočia na istý čas zastavené. V roku 1847 žiadali miestni obchodníci a cechy, aby sa obnovili. Koncom júna 1847 sa trhy opäť zaviedli. Kežmarskí obchodníci boli aj mimo trhov nesmierne aktívni a vyvážali často aj do zahraničia najrôznejšie tovary. O ich aktivite svedčia aj nasledujúce príhody:
V roku 1785 dostali od Miestodržiteľskej rady huncovskí Židia Abrahám Haasz, Izák Polacsek a Marek Palczan súhlas, aby sa v Kežmarku usadili a vykonávali tam obchod. Bolo to na tú dobu neobvyklé privilégium a svedčí o tom, že uvedení v Kežmarku aj dovtedy obchodovali. Odvolávajúc sa na to navrhol v roku 1787 budínsky výrobca fajansového tovaru Dominik Kuny, aby jeho tovar mohol v Kežmarku predávať Žid Sámuel Bilitzer. Mesto Kežmarok to odoprelo s tým, že uvedený z obchodu s fajansovým tovarom aj tak nebude môcť vyžiť a bude obchodovať aj s inými vecami. To vyplýva aj z nariadenia Miestodržiteľskej rady, že v meste bývajúci Židia nesmú obchodovať okrem trhov, aj tam len počas 3 dní. Zdá sa, že k otvoreniu tohto obchodu nedošlo, hoci majiteľ továrne Kuny potom odstúpil od zmluvy s Bilitzerom a ponúkol ju ostatným obchodníkom. Huncovský Žid Samuel Pinkas sa roku 1789 chcel v Kežmarku usadiť a kúpiť si dom. Napriek viacerým urgenciám mu to nedovolila ani Miestodržiteľská rada s odôvodnením, že Židia síce majú rôzne práva obchodovať v mestách, ale nemajú právu nadobudnúť si v nich dom a meštianske právo.
V roku 1800 bol v Kežmarku Pulver-Traffikant, ktorý predával pušný prach a salitru. Na to musel dostať licenciu od Miestodržiteľskej rady. V tej dobe predávali tie veci aj obchodníci Martin Meltzel a Johann Adam Spinner. Ukázalo sa však, že s tým dovtedy obchodovali aj ostatní obchodníci. Niektorí občania vyvážali do za- hraničia aj veci, ktoré podliehali miestnym predpisom. Tak napr. meštianka vdova Genersichová vyvážala do Sliezska loj. Miestny tridsiatkár jej ho viackrát skonfiškoval. Podobne aj vývoz obilia často narazil na záujmy veľkostatkárov. Tak sa napr. stalo, že roku 1808 skonfiškovali správcovia majetkov v Spišskom Hrhove obilie meštianke z Kežmarku. Roku 1819 viezol cez Kežmarok tovar obchodník z Miškolca Naum Pompery. V Kežmarku mal zaplatiť za tovar tridsiatok – clo. Pretože ho nezaplatil, zadržali mu tovar. Šlo o asi 9 centov cukru, 2 centy pepru a takmer 2 centy brazílskeho dreva. Keďže tridsiatok nezaplatil ani po ugencii, bol tovar roku 1821 predaný na základe rozhodnutia Miestodržiteľskej rady na verejnej dražbe v Kežmarku. Počas dražby však o tovar nebol záujem, preto ho napokon predali magurským furmanom, ktorí ho akiste viezli, a to Andrejovi Kovalčíkovi, Pavlovi Kostovi a Jánovi Virostekovi za dohodnutú cenu, pričom si tridsiatok z nej stiahli. Cez kežmarských kupcov sa do Poľska vyvážalo aj železo. Napr. roku 1829 sa pokúsil vyviezť 250 centov erárneho železa levočský kupec Johan Samuel Schmidt prostredníctvom kežmarského kupca Samuela Metzla. Vývoz sa skomplikoval na hraniciach tým, že medzitým vypršalo levočskému kupcovi povolenie na jeho bezcolný vývoz. Do Haliče a Pruska vyvážali víno kežmarskí furmani ešte aj roku 1840. Niektorí miestni obchodníci sa zúčastňovali aj na pašovaní tovaru. Napr. roku 1787 chytili miestneho obchodníka pri pašovaní haringov z Poľska. Do oblasti podnikania a obchodu do istej miery patrí aj ubytovanie a stravovanie hostí, prípadne ich zábava. Aj v Kežmarku bolo viacero hostincov a kaviarní. Preto nie je div, že keď si v roku 1846 chcel Žid Rosenberg, ktorý v meste býval, otvoriť „Traitterie“ – nejaký hotel, mesto mu to zakázalo do tej doby, kým boli v platnosti zmluvy s doterajšími nájomcami hostincov a kaviarní. Lepšie sa darilo Viktorovi Lányimu, ktorý v polovici 40. rokov 18. storočia zriadil v prenajatom dome Samuela Becka kasíno, v ktorom čapoval pivo a pálenku, ubytoval hostí a zriadil dokonca veľkú sálu, ktorú dal vymaľovať.
Soľ v podstate nebola obchodným artiklom. Na jej predaj mal monopol štát. Zo soľných baní, v našom prípade najmä z Vieličky, sa vozila do soľných skladov, z ktorých jeden bol v Spišskej Starej Vsi, druhý v budove Soľného úradu v Kežmarku. Regiónu sa však dotýkal jej dovoz a rozvoz tým, že ho vykonávali domáci furmani. Vieme napr., že soľ zo Solivaru vozili do Kežmarku v rokoch 1797 – 1799 povozníci z Repáš, Závady, Letanoviec, Krížovej Vsi a z Pavľan. Celkove doviezli 126 kusov. Župnej samospráve však záležalo na tom, aby si do- vozom soli mohli zarobiť aj ľudia z chudobného Zamaguria. A tu narazili na odpor Kežmarku.
Stalo sa to napr. roku 1797, keď slúžny Magurského okresu navrhol, aby sa doprava soli zo Spišskej Starej Vsi do Kežmarku zverila povozníkom zo Zamaguria, pretože tí sú chudobní a hornatý terén im neumožňuje ani dobré poľnohospodárstvo, ani obchod. Kežmarský soľný úrad im to odopieral s odôvodnením, že soľ vozia na spiatočnej ceste povozníci, ktorí do Poľska vozia víno. Slúžneho návrh bol dokonca zaslaný Uhorskej komore. Komora v odpovedi požiadala oznámiť príčiny tohto odmietania zo strany soľného úradu a žiadala záležitosť s ním prerokovať, či nejde o závažné okolnosti. Župa tým poverila slúžneho. Tento spor trval už dlhšie. Od roku 1792 do 1799 vozili soľ z Vieličky do soľného skladu v Spišskej Starej Vsi na spiatočnej ceste povozníci, ktorí vozili do Poľska víno. Soľ zložili v Spišskej Starej Vsi. Keď sa slúžny Magurského okresu Štefan Spilenberg zasadzoval o to, aby soľ zo Spišskej Starej Vsi, ktorá mala ísť do Kežmarku, vozili povozníci zo Zamaguria, Kežmarok to čiastočne znemožňoval aj tým, že preberal soľ priamo z Vieličky. Ročný výnos z vozenia asi 7 500 centov soli bol 1 500 zl. Uhorská dvorská komora roku 1799 rozhodla v prospech Kežmarku. Určila, že v soľnom sklade v Spišskej Starej Vsi má byť do 3 000 centov soli. Do Kežmarku nemá nič posielať, lebo ten preberá soľ priamo z Vieličky. V januári 1800 Spišská župa podporila žiadosť slúžneho. Na druhej strane, Kežmarku záležalo na tom, aby soľ vozila hlavne zo Solivaru. Problémom však bolo, že cena tohto povozu bola pomerne vysoká. Vec mali vyriešiť tak, že sa cena dovozu mala premietnuť do ceny soli.
Zdroj: História Kežmarku od 2. polovice 18. storočia, strana 40 – 43.