Alexander Petőfi (Petrovič) sa narodil 1. januára 1823 v Kiskörös v Maďarsku a zomrel 31. júla 1849 v Sighisoara v Rumunsku alebo v roku 1856 na Sibíri v Rusku.
Alexander Petőfi – najväčší maďarský revolučný básnik slovenského pôvodu, ku ktorému sa však nikdy nehlásil, navštívil Kežmarok 3. mája 1845 so svojím prešovským priateľom a básnikom Fridrichom Kerényim v rámci cestovania po Slovensku. Ich prvá cesta viedla na lýceum. Stretli sa tu s profesorom Pavlom Hunfalvym, ktorý ich sprevádzal v daždivom počasí po meste. Navštívili aj kežmarský hrad a básnika veľmi mrzelo, že pre zlé počasie nevidel Tatry. Hunfalvy potom šiel na schôdzku študentského maďarského samovzdelávacieho krúžku a za ním prišiel aj Petőfi , sadol si do poslednej lavice a počúval. Napokon povzbudil študentov do písania a daroval im s venovaním a datovaním dva zväzky svojej knihy A helység kalapácsa (Kladivo obce), ktorá vyšla r. 1844. Kniha sa stala majetkom krúžku, ktorý sa uzniesol, že ju dá zaviazať do honosného obalu. Neskôr sa kniha stala súčasťou lyceálnej knižnice.
Zhodou okolností s Petőfim a jeho priateľom cestoval aj Kežmarčan Eugen Demiány, strýko obchodníka Júliusa Demiányho a spolucestujúcich pozval k sebe poobede na šunku a víno. Bolo to v dome na Hlavnom námestí č. 52.
Večer hodujúcich prekvapili študenti s muzikou a fakľami, za čo obaja priatelia mládeži poďakovali. Noc z 3. na 4. mája strávili v hostinci Koruna, na ktorom sa mala tiež odhaliť pamätná tabuľa, avšak ak aj bola, rozbili ju po I. svetovej vojne. V Korune napísal Petőfi jednu básničku, ale netýkala sa Spiša, bola to spomienka na maďarské kraje. Na druhý deň svietilo slnko a Petőfi smerujúci k priateľom do Spišskej Novej Vsi konečne uvidel Tatry v plnej nádhere.
Literatúra:
BODOLAY, Géza: Cesta Sándora Petőfi ho z jari 1845 na Slovensko. In: Nové obzory 11, Košice: Východoslovenské vydavateľstvo 1969, s. 285 – 314.
ILLÉS, Gyula: Petőfi . Bratislava: Obzor 1990. Výročná správa lýcea z r. 1895/96.