Výroba sa koncom stredoveku a začiatkom novoveku sústreďovala do cechov. O bohatom živote kežmarských cechov sme podrobne informovaní. Avšak už od konca 18. storočia sa tento systém začína narušovať tým, že vznikali prvé malé továrne – manufaktúry. Vieme, že cechový život Kežmarku v 18. storočí bol ovplyvnený aj rivalitou s Levočou Ale v 18. storočí Kežmarok Levoču predstihol a stal sa najväčším centrom remesiel a cechov na Spiši. Stal sa dokonca jedným z najväčších remeselníckych stredísk na Slovensku, kde mu patrilo 2. miesto vzhľadom na počet obyvateľov. V roku 1795 pracovalo v meste napr. až 24 farbiarskych dielní.
V roku 1770 bolo napočítaných 366 remeselníckych dielní, v roku 1783 až 449. Napriek tomu, že sa v 18. storočí zvyšoval počet majstrov, využívali čoraz menej prácu tovarišov. V roku 1774 ich bolo len 142. V roku 1780 bolo 146 tovarišov a 71 učňov. Spomedzi remeselníkov bolo až 88 % evanjelikov. Monopol v remeselnej výrobe si stále udržali Nemci. Cechy totiž stále vyžadovali od svojich členov nemeckú národnosť.
K najbohatším remeselníkom patrili mäsiari, zlatníci, hodinári, zámočníci a farbiari. Ich domy sa nachádzali na námestí a na Hradnej ulici. Bohatší remeselníci vlastnili aj dva domy. Remeselnícki majstri boli často členmi mestskej rady, šlo najmä o zlatníkov, ale aj o mäsiarov, tkáčov a stolárov. Cechy dozerali na prácu majstrov. Napr. súkenníci mohli zhotovovať súkno len z ovčej vlny. Kto robil súkno natenko, bol potrestaný. Gombikári museli zachovať tajomstvá cechu pod pokutou 10 funtov vosku. Pokuta bola aj za prácu v nedeľu. V rokoch od vlády Jozefa II. do revolúcie 1848/49 sa však prejavila istá kríza vo vývoji remesla na Slovensku najmä v dvoch oblastiach: v rozklade a postupnom zanikaní niektorých textilných remesiel a v zániku starého cechového rovnostárstva.
Po smrti Jozefa II. bola snaha vrátiť všetko pred rok 1780. Roku 1813 vydal viedenský dvor Generálne cechové artikuly, ktoré platili pre všetky cechy a remeselníkov. V niečom vývoj zdemokratizovali (napr. už sa nežiadal manželský pôvod učňov), likvidovali výsady rodinných príslušníkov majstrov, legalizovali výrobu aj mimo cechov, tovarišom prikázali najmenej 3-ročnú vandrovku, zakázali cechy tovarišov, regulovali kreovanie majstrov. Napriek tomu bola l. polovica 19. storočia obdobím hlbokého úpadku cechovníctva. Roku 1828 boli v Kežmarku nasledujúce cechy a počet ich členov: čižmári 45, farbiari 15 – bolo tu stredisko farbiarstva na Slovensku, gombičkári 7, hodinári 3, hrebenári 3, hlavným strediskom ihliarstva na Slovensku bola Bratislava a Kežmarok – 6 ihliarov, kamenári 3, klobučníci 13, kníhviazači 3, kominár 1, kováči 2, kožušníci 27, puškár 1, sedlári 4, stolári 16, tokár 1, zlatníci 7.87 • Cisár František I. udelil občanom a obchodníkom Kežmarku 8. decembra 1829 cechové privilégium. Malo 33 článkov. Obsahovali podmienky pre prijatie a činnosť učňov a tovarišov, povinnosť a podmienky trojročnej vandrovky, podmienky prijatia za člena cechu a jeho činnosti, práva a povinnosti členov cechu. Podľa článku 22 boli z cechu vylúčení Židia, a to aj keby boli v meste usadení. Ďalej sa určili povinnosti mesta voči príslušníkom cechu, voľba cechmajstra a vedenia cechu a postavenie vdov po členoch cechu. Židia sa na obmedzovanie v obchode sťažovali.
Pre ilustráciu vývoja v cechovníctve si všimnime niektoré ich problémy, ktoré sa v uvedenom období vyskytli.
V roku 1747 vznikol spor medzi kežmarskými čižmármi a obuvníkmi – šustrami. Čižmári obžalovali miestnych šustrov, že vyrábajú calcea Huszarka vocatum, čiže akési uhorské sáry, zvané husárka, a tiež podobné poľské, na výrobu ktorých by mali mať právo čižmári. Úrady
im to aj zakázali. Preto sa šustri obrátili na župu so žiadosťou, aby im to povolila.
Argumentovali tým, že nejde o čižmy, len o nižšiu obuv, ktorá sa stala módnou a nosia ju väčšinou chudobní ľudia. Hovorilo sa im aj korzické sáry. Keby im to zakázali, poškodili by práve chudobných ľudí. Ak by nepochodili, obrátia sa na Miestodržiteľskú radu. Takéto sáry môžu vyrábať aj šustri trinástich spišských miest. Župa ich žiadosť v stanovisku podanom Miestodržiteľskej rade podporila. Argumentovala tým, že počas moru dobytka bolo mnoho kože a využívala sa tak, že sa z nej vyrábali sáry až nad kolená. Šustri však od výšky upustili a robia ich pod kolená, čím si zaistili príjem.
Mäsiari patrili medzi málo cechov, do činnosti ktorých bežne zasahovali vrchnosti. Župa im určovala pravidelne najvyššie ceny, za ktoré mohli mäso predávať. Volalo sa to limitácia ceny mäsa. V tejto záležitosti sa spojili kežmarskí mäsiari s levočskými a počas celých desaťročí na prelome 18. a 19. storočia podávali spolu každoročne žiadosti o zvýšenie ceny mäsa.
V Huncovciach bola početná židovská náboženská obec, ktorá mala svoje predpisy aj pre „kóšer“ spracovanie mäsa. Kvôli tomu zamestnala jedného mäsiara – šachtera. Aby mal dostatok materiálu – šlo o hovädzí dobytok, teľatá a barany –, uzavrela l. apríla 1785 dohodu s kežmarským mäsiarskym cechom na tri roky o tom, že im bude dodávať za istých podmienok potrebné zvieratá pre šachtera. Mäsiari totiž mäso nielen spracovávali a predávali, ale aj často zďaleka nakupovali príslušné zvieratá, ktoré potom vykŕmili a porážali. Iste od šachtera potom cech odoberal aj časti mäsa, ktoré neboli „kóšer“. Zmluvu 7. júla 1788 obnovili a predĺžili na ďalšie tri roky. Vzhľadom na to, že kežmarskí mäsiari z toho nemali úžitok, ale stratu, dohodu prestali dodržiavať. Pritom sa vyhovárali na problémy s úradmi ohľadom limitácie ceny mäsa. Preto sa huncovská židovská náboženská obec obrátila v marci 1791 na župu, aby im v tom nerobila prekážky. Zo spisu nevyplýva, či zmluvu obnovili, alebo predĺžili.
Asi roku 1811 došlo k veľmi vážnemu sporu mäsiarov s mestom. Mesto i župa im vyčítali, že prekračujú limitovanú cenu mäsa a oni zas vyčítali vrchnostiam, že pri dodržiavaní predpísaných najvyšších cien mäsa nemôžu vyžiť. Ako mešťania totiž musia tiež odvádzať dane a poplatky a z výnosu remesla pri dodržiavaní limitácie im nezostáva dostatok prostriedkov k životu. Došlo až tak ďaleko, že mesto cech zrušilo, prevzalo ich výseky (Fleischbank) a ponúklo im ich na prenájom. Mesto vypracovalo nový poriadok a podmienky pre predaj mäsa a pod., čím zaviedlo do predaja mäsa systém konkurencie. V jeho prvom bode sľúbilo mestské právo a uznanie majstrovstva tým cudzím mäsiarom, ktorí prídu do mesta, avšak s výnimkou Židov.
Mäsiari sa vzopreli a mnohí z nich predali svoje zariadenie. Pri tom sa napr. ukázalo, že mäsiar Daniel Maugsch kúpil v decembri v Jasove 90 polovykŕmených bravov, ktorých musel chovať niekoľko mesiacov na vlastné náklady. Alebo kúpil 60 volov in Leipsch na Orave, ktoré tiež musel istý čas pásť a pod. V meste vznikol problém s nedostatkom mäsa. Na predaji sa chceli zúčastniť aj Židia z Huncoviec pod podmienkou, že im uznajú meštianske práva. Župe sa tiež nepáčilo, že mesto v januári 1812 zvýšilo najvyššiu cenu hovädzieho mäsa mimo riadnej limitácie, na čo nemalo právo. Vo veci jednal aj Gregor Berzeviczy ako prostredník. Niektorí mäsiari boli ochotní podmienky prijať, iní si kládli vlastné podmienky. Samotné mesto malo z predaja mäsa deficit. Miestodržiteľská rada odporúčala mestu predaj mäsa uvoľniť. Vec riešila aj osobitná deputácia. Na strane mäsiarov organizovali odpor najmä Daniel Maugsch, Ján Cornides a Jakub Toperczer. Keď k nemu slúžny poslal svojho hajdúcha, aby mu doručil list v tejto záležitosti, on ho vyhodil a nadával aj na slúžneho. Došlo dokonca k tomu, že mesto niektorých občanov potrestalo telesným trestom. To Miestodržiteľská rada zakázala ešte roku 1799. V apríli 1812 župa vo veci rozhodla tým, že prikázala mestu v tejto záležitosti rešpektovať zák. článok 71 z roku 1659.
V roku 1794 sa na župe sťažoval osobný krajčír rodiny Görgey z Toporca Ján Kupčík, že kežmarskí krajčíri napadli najsamprv jeho pomocníka a potom aj jeho, keď si v Kežmarku kupovali potreby pre prácu. Okrem nadávok a trhania za vlasy ho aj chceli uväzniť, z čoho sa musel vykúpiť zložením 4 zl. hajdukovi. Župa postúpila vec slúžnemu na vybavenie.
V apríli 1789 uzavrel cech kežmarských súkenníkov zmluvu s Cisársko-kráľovským košickým skladom na uniformy – mondur-depotom, že mu dodajú ročne 20 000 viedenských lakťov bieleho súkna na haleny. Súkno sa však vyrábalo z vlny, ktorá sa vo veľkom z Kežmarku a okolia vyvážala aj miestnymi Židmi. Preto súkenníci požiadali župu, aby zakázala vývoz vlny z Plavča, Matejoviec, Nedece a z Lápš. Župa požiadala o pomoc kežmarský magistrát. Menšia súkenka bola v Kežmarku pred rokom 1817, ale čoskoro zanikla. Do známeho kežmarského cechu farbiarov patrili nielen Kežmarčania, ale aj majstri zo širokého okolia, napr. z Ľubice (1820), Vrbova (1822), Liptovského Sv. Mikuláša (1796), Námestova (1804), Revúcej (1817), Rimavskej Soboty (1860), Humenného (1812), Stropkova (1820), Bardejova (1802), ale aj z Nového Sandca (1800), Lanskronu (1829), Szikszóva (1798), Alsó Vadászu (1807), Debrecína (1807), Mezõberény (1821), Tarcalu (1829) a Tiszafüredu (1831).
Remeselníci museli po vyučení vandrovať. Vandrovka často trvala dlho a umožnila im po- znať mnoho miest vo viacerých štátoch. Napr. farbiarsky tovariš z Kežmarku Michal Stenczel strávil na vandrovke celkom 9 rokov a pochodil od roku 1832 až 470 obcí, medzi ktoré patrili aj tieto mestá: Viedenské Nové Mesto (tu strávil 2 roky), Košice, Budín, Pešť, Viedeň, Salzburg, Innsbruck, Bolzano, Villach, Klagenfurt, Graz, Szeinamanger, Szeged, Kecskemét, Augsburg, Luzern, Bazilej, Colmar, Strassburg, Frankfurt nad Mohanom, Kassel, Bremen, Hamburg, Lübeck, Štetín, Berlin, Lipsko, Dražďany, Zhorelec, Trutnov, Tešín, Ružomberok a Liptovský Mikuláš. Na konci 18. storočia bolo v meste 12 farbiarskych dielní, o štvrťstoročie neskôr 24. Ročne dodávali do Debrecína a Pešti 200 – 300 rífov plátna.
Farbiari používali na farbenie alebo indigo, alebo výťažky z rôznych drevín. Kežmarský farbiar Ján Roxer vymyslel nejaký stroj na rezanie a drvenie dreva. Najväčší úspech vo výrobe indiga mal kežmarský lekár Dr. Pfeiffer, ktorý bol za svoju činnosť aj odmenený. Dokázal však ročne vyrobiť len 10 – 12 centov farbiva.
V 18. storočí bol celý Spiš známy výrobou plátna a pestovaním ľanu. A bol to práve Kežmarok, ktorý sa stal centrom spišského plátenníctva. Ale práve tohto remesla sa najviac dotkli zmeny, vedúce k jeho prechod na manufaktúrnu výrobu. V rámci reforiem Jozefa II. navrhli v roku 1783 dvaja mešťania zo Spišskej Soboty, aby sa na zlepšenie techniky výroby plátna pozvali na Spiš odborníci zo Saska, z Čiech alebo z Moravy. Šlo totiž o to, že na Spiši sa síce všade tkalo plátno z ľanu, ale plátno bolo nekvalitné, hrubé a aj jeho rozmery nezodpovedali vtedajším štandardom. Ich plán schválil panovník a na jeho popud vypracovala Miestodržiteľská rada v roku 1785 plán na povznesenie priemyslu v Uhorsku, v rámci ktorého sa mali pozvať na Spiš na dobu 3 rokov dvaja súci tkáči a 4 pradiari z okolia Rumburku, ktorí mali učiť ľudí lepšie pripravovať ľan, priasť a tkať. Mali mať sídlo v Levoči, Kežmarku a jeden v niektorom z 13 spišských miest. Napokon sa plán zúžil, len do Levoče nastúpil začiatkom roku 1787 odborný tkáč Václav Weps ako učiteľ tkania pre celý Spiš, s ktorým Kežmarok odoprel spoluprácu. Okrem neho sa tu usadil aj pradiar Jozef Ulrich z okolia Rumburka. Oni tu otvorili školu pradenia i tkáčsku dielňu, v ktorej počas niekoľkých rokov vyučili mnoho desiatok pradiarov, a tým úroveň pradiarstva podstatne povzniesli. V roku 1789 vyslal aj Kežmarok do Levoče 4 dievčatá, aby sa naučili priasť a aby to po návrate naučili mestskú chudobu. V tej súvislosti sa mali mestá Levoča, Kežmarok a Debrecín vyhlásiť za privilegované trhy na plátno. Ani k tomu nedošlo. V tej dobe však vznikla v susednej Levoči aj prvá manufaktúra na tkanie plátna, ktorú v roku 1781 založil levočský tkáčsky majster Andrej Číž. Aj sem sa chodili Kežmarčania učiť a iste to bolo impulzom aj pre tunajších majstrov na založenie manufaktúry.
Iste v súvislosti s tým vznikla aj v Kežmarku myšlienka na založenie podobnej manufaktúry. V apríli 1789 sa obrátil na župu radný a komisár inštitútu pre chudobných z Kežmarku s návrhom, aby mesto podporilo zariadenie pradiarne, v ktorej by mohli nájsť zamestnanie mnohí chudobní z mesta. Po požiari roku 1787 totiž okolo 60 rodín čiastočne vymrelo a mnohí sa z mesta vysťahovali, alebo žijú v krajnej biede. Žiadal mesto, aby na tento účel uvoľnilo 100 zlatých. Záležitosťou navrhol poveriť matrónu Lerchovú, ktorá sa aj doteraz starala o chudobných. Ona by mala poslať niekoľko dievčat do Levoče, aby sa tam vyučili pradeniu. Župa sa obrátila na mesto, aby do Levoče poslalo 8 alebo 12 dievčat, aby sa naučili priasť. Zdá sa však, že k založeniu tejto manufaktúry nedošlo.
Kežmarskí farbiari podali 30. júla 1793 na župu návrh na odstránenie prekážok v ob- chode s plátnom. Poukázali na to, že obchod s plátnom je pre Spiš veľmi podstatným zdrojom príjmov. Preto žiadali o pomoc v týchto veciach:
1. Nevýhodou je, že od istého času sa šírka plátna stále zužuje. Aj preto ho vojsko prestalo kupovať a miesto neho kupuje plátno v Poľsku. Miesto 15 cólov má len 14, dokonca aj 12.
2. Tzv. Schauern plátna prispieva k jeho nižšej kvalite, pretože sa časom skracuje a jeden bal plátna má pri predaji menej ako predpísanú dĺžku. Tým vniká voči domácemu plátnu ne- dôvera.
3. Problémom je, že mnohí domáci výrobcovia plátna používajú ešte staré, už neplatné miery, čím vznikajú nedorozumenia.
4. Škodný je aj ten zvyk, že na bielenie sa dáva kus, ktorý nemá 25, ale len 24 alebo 23 lakťov v domnienke, že sa pri bielení pretiahne. Kupci kupujú denne aj niekoľko tisíc lakťov, čo nemôžu premerať. Tým im vznikajú nemalé straty.
5. Škodlivé je aj bielenie vápennou vodou, čím sa stráca na kvalite.
Kvôli tomu žiadali od župy, aby spolu s Provinciou XVI spišských miest vydala nariadenie, ktorým by zakázala pod trestom:
a) priasť plátno užšie ako 16 cólov,
b) pre strednú kvalitu pradenia vyhotovovať užšie ako 16-cólové hrebene,
c) používať staré lakte, alebo pri bielení rezať kusy kratšie ako 26 lakťov,
d) plátno zu schauern alebo ho bieliť vo vápennej vode,
e) nedodržať nariadenie týkajúce sa dĺžky na predaj ponúknutého pradiva, počtu zapfeln v jednom kuse, der Gebünde in einer Zapfel a nití v jednom Gebünd.
Žiadosť podpísali nielen farbiari z Kežmarku, ale aj obchodníci z Pešti, Budína, Nového Sandeca, Kečkemétu a iní. Generálna kongregácia Spišskej župy rozhodla vydať v tej veci obežník v rôznych jazykoch. K spisu je pripojený aj slovenský obežník v tej veci, vydaný župou v roku 1788.
Myšlienka založiť v Kežmarku továreň na spracovanie ľanu však v meste dlho žila. Za tým účelom vznikol Spolok pre továreň na ľan (Leinenfabrik Verein), ktorým sa vonkajšia rada zaoberala až v decembri 1846. Rozhodla, že treba zistiť, či:
a) mesto môže tomuto spolku poskytnúť zadarmo vodný tok pre bieliareň;
b) ak takýto tok pre bieliareň nebude, či mesto môže pre ten účel použiť vyšný mlyn a za akých podmienok;
c) či a za akých podmienok môže mesto dodať pre to stavebný materiál;
d) či mesto môže podporiť obstaranie súkromných pozemkov pre tento účel;
či možno udeliť továrni a jej zamestnancom na istý čas oslobodenie od daní.
Mesto uvedený projekt podporilo a rozhodlo, že výstavbu podporí, vodu pri vyšnom mlyne poskytne lacno a lacno poskytne aj budovu bývalého soľného úradu. Nasledujúce revolučné udalosti však založenie továrne oddialili.
Pre výchovu učňov bola zaujímavá ponuka miestneho maliara Ľudovíta Müllera vyučovať učňov rôznych remesiel počas nedieľ a sviatkov bez nároku na odmenu. Žiadal len súhlas a miestnosť v Normálnej (zrejme ľudovej (?)) škole. Mesto jeho ponuku v januári 1831 prijalo a požiadalo riaditeľa školy, aby mu vyčlenil miestnosť.
Varenie piva patrilo od stredoveku k tzv. regálnym právam každého riadneho občana mesta, ktorý mal tzv. dom prvej triedy. Roku 1843 Miestodržiteľská rada rozhodla, že miesto do- terajšieho práva varenia piva občanmi sa má zriadiť meštiansky pivovar. Proti tomu sa viacerí mešťania ohradili. Mesto sa ich zastalo a dôvodilo, že majitelia domov I. triedy majú právo variť a čapovať lieh a pivo, ale právo výčapu prenajali jednotlivým krčmárom. To by spôsobilo problém. Roku 1845 sa jeden takýto nájomca práva výčapu sťažoval, že pribúda tých, ktorí načierno predávajú pálenku a pivo. Žiadal mesto, aby takú pálenku zdanilo. Vyslovil obavu, že čoraz viac sa pije pivo na úkor pálenky. Mesto vyslovilo svoju ľútosť nad tým, že v dôsledku nových predpisov je zásobovanie pálenkou čoraz voľnejšie na úkor starých privilégií. Každý mešťan má právo slobodne predávať pálenku v malom. Magistrát mu však odpovedal, že mu nemôže pomôcť v tejto veci ani proti móde pitia piva. O tejto veci sa rokovalo aj neskôr a mesto sa muselo prispôsobiť novým zákonom. Občania boli vyzvaní, aby ohlásili tých, čo na čierno obchodujú s pálenkou. Bezvýsledne.
V roku 1847 sa Miestodržiteľská rada vrátila k ponuke novej regulácie práva varenia piva a výčapu liehu. Mesto návrh opäť neprijalo, odvolávajúc sa na odmietavý postoj občanov. Povolilo v mestskom hostinci čapovať cudzie pivo len vtedy, keď domáce nebolo. Odvolalo sa na svoje uznesenie z roku 1845.
Už od začiatku 19. storočia boli v Kežmarku snahy o preklenutie cechového monopolu. Tak napr. roku 1815 tu vznikla kameninová manufaktúra, ktorá patrila Dávidovi Genersichovi. Vybudovali ju odborníci z Košíc. Ale už roku 1817 prestala pracovať.
Miestodržiteľská rada vypísala roku 1766 odmenu 24, resp. 100 zl. tým, ktorí objavia výskyt hnedého či kamenného uhlia. Pre Kežmarok sa tá ponuka opakovala roku 1782. V roku 1788 oznámil mestu jej občan Christoph Schild, že v júni 1787 objavil silné ložisko kamenného uhlia vo vzdialenosti 3 míľ od mesta, v Haliči. Malo byť vraj také výnosné, že mohlo zásobovať celú krajinu. Preto požiadal o odmenu. Nevieme, či ju dostal. Ale v súvislosti s tým bola istou kuriozitou zmluva, ktorú v roku 1810 urobilo mesto s Emerichom Sponerom a Cristiánom Schmidom, na základe ktorej im udelilo právo v chotári mesta hľadať a dobývať kamenné uhlie. V roku 1844 však konštatovalo, že uvedení s tým nič neurobili, preto ich vyzvalo, aby alebo s prácami začali, alebo im privilégium zrušia.
V župe fungoval Spišský hospodársky spolok, ktorého zámerom bolo pozdvihnúť poľnohospodárstvo. Na jeho popud sa začiatkom júna 1843 v Kežmarku konala na dvore hradu výstava hospodárskych zvierat, najmä koní. V tejto súvislosti spolok zvolal na 6. júna 1843 zhromaždenie svojich členov do Kežmarku, do menšej miestnosti tunajšej kaviarne. Na zhromaždení sa udeľovali ceny za výsledky výstavy. Určili aj ceny: boli tri kategórie koní: 3-ročné, dvojročné a ročné. Napr. v prvej kategórii bola cena za 1. miesto 20 zl, za 2. miesto 10 zl. a za tretie 5 zl. Župe záležalo na propagácii tejto akcie kvôli propagácii chovu medzi jednoduchým obyvateľstvom, a preto zapojila do jej propagácie všetky svoje zložky.
Zdroj: História Kežmarku od 2. polovice 18. storočia, strana 31-39.