V dejinách Európy zohrala mimoriadnu úlohu v rokoch 1848/49 revolúcia, ktorá sa rozšírila takmer vo všetkých štátoch. V jej dôsledku stratila šľachta, ale aj slobodné kráľovské mestá, všetky svoje výsady v politike a ekonomike. Nahradila ich demokracia, ktorá postupne umožnila aj doteraz bezprávnym občanom zúčastňovať sa na politickom živote. To umožnilo aj mestám nepredstaviteľný slobodný vývoj, ktorý sa ukázal nielen v oblasti správy, ale aj v slobodnom rozmachu priemyslu, obchodu i spoločenských aktivít. Zmeny sa však u nás začali prejavovať už v roku 1840, keď uhorský snem prijal zákony, ktoré nielen že umožnili Židom usadzovať sa v mestách, ale podporovali v nich aj slobodné podnikanie. Predovšetkým však aj do dejín Kežmarku hlboko zasiahol zákon o zavedení maďarčiny ako úradného jazyka i do škôl. V oblasti školstva to podporil aj generálny konvent evanjelickej cirkvi, ktorý sa konal v Pešti v septembri 1840. Zvolený generálny inšpektor cirkvi Karol Zay začal presadzovať zavádzanie maďarčiny do škôl už v roku 1841 na základe nového učebného plánu. Podriadilo sa mu aj kežmarské lýceum, v ktorom sa začala učiť maďarská gramatika a niektoré predmety sa učili po maďarsky. O situácii na lýceu – ktorého mnohí študenti ešte po maďarsky nevedeli – svedčí skutočnosť, že keď v roku 1845 Kežmarok navštívil básnik Petőfi, mládež mu usporiadala fakľový sprievod a oslavovala ho najmä v medzičasom založenom maďarskom samovzdelávacom krúžku. Vieme, že proti tomu sa postavili slovenskí národovci, ale veľa toho nedosiahli, čo ich napokon zaviedlo do cisárskeho tábora.
Správy o revolučných udalostiach v Pešti, o tzv. marcových zákonoch z roku 1848 a o ustanovení novej maďarskej vlády, sa občania mesta dozvedeli z tlače, ale aj zo správ Kežmarčanov, ktorí sa v tej dobe vrátili z Pešti. Vzbudili rozruch aj vo vtedy prevažne nemeckom meste. Z nových zákonov mali pre Kežmarok význam najmä zák. článok 23/1848 o slobodných kráľovských mestách a zák. čl. 5/1848 o voľbách poslancov do snemu. Prikázali čo najskôr usporiadať voľby a zaviedli nový volebný poriadok. Volebné právo sa rozšírilo. Mal ho každý muž, ktorý nebol za isté zločiny trestaný, býval aspoň rok v meste a mal na jeho území nehnuteľný majetok v hodnote 300 zl. Okrem toho aj ten,
kto bol remeselníkom alebo továrnikom a mal vlastnú dielňu či továreň, v ktorých zamestná- val aspoň jedného pomocníka. Ďalej vedci, lekári, učitelia, advokáti a pod., ktorí platili aspoň 40 zl. nájomného ročne, ako aj ostatné osoby, ktoré mali ročný dôchodok aspoň 2 000 zl. Do- konca doterajší občania aj vtedy, ak uvedeným podmienkam nevyhovovali. Zvoliť mohli každého občana staršieho ako 24 rokov a ovládajúceho maďarský jazyk. Bolo to síce podstatne širšie, ale predsa len obmedzené volebné právo, na základe ktorého nadobudlo volebné právo asi 6 – 7 % obyvateľov Spiša.
Môžeme predpokladať, že potom, čo sa obyvatelia dozvedeli o udalostiach v Pešti, aj tu, podobne ako v Levoči, sa v meste na domoch ukázali červeno-bielo-zelené zástavy, možno bol tiež postavený „Strom slobody“ – vysoký sťažeň na vrchu s maďarskou zástavou – a mešťania pri vzájomnom styku upustili od doterajšieho oslovovania rôznymi titulmi a oslovovali sa „spoluobčan“ (Mitbürger, polgártárs). Udalosti rozvírili hladinu mesta najmä od druhej polovice marca. Dňa 20. marca sa obrátili 68 podpísaní občania na magistrát. Poukázali na udalosti vo Viedni a v Bratislave a požiadali ho, aby:
1. Na udržanie poriadku zriadil v Kežmarku národnú milíciu (gardu) zo všetkých vrstiev obyvateľstva.
2. Dal možnosť zúčastňovať sa na zasadnutiach mestskej rady a zastupiteľstva všetkým občanom. Podpísaní sú na prvých miestach Pavol Hunfalvy, G. D. Forberger, Hugo Pay- er, Gustáv Sponer, Karol Lám a iní. Mesto na ich požiadavku hneď nereagovalo, pretože problémov sa nakopilo viac.
Citlivou záležitosťou bolo najmä zrušenie poddanstva a z toho vyplývajúca nová úprava vzájomných vzťahov medzi mestom a poddanskými obcami. V tej záležitosti napísali 31. marca 1848 tabulárny sudca Teodor Spóner a župný tabulárny sudca Anton Engelmayer mestu (Tekintetes Városi Tanács, igen tisztelett polgárság), že v záležitosti zmien v poddanských záležitostiach a cirkevných desiatkoch hodlajú zvolať zhromaždenie občanov na 3. apríla do Rakús a pozývajú naň aj zástupcov mesta. Zhromaždenie sa uskutočnilo v Strážkach a zúčastnili sa ho radní Martin Dulovics a Jozef Klausz. Zúčastnili sa ho aj zástupcovia Strání pod Tatrami, Rakús a Malého Slavkova. Podľa správy zástupcov mesta tam boli publikované a v letákoch rozdané zákony o zániku desiatku a urbárskych povinností k 1. aprílu. Pobádali mesto, aby si s bývalými poddanskými obcami vyrovnalo ich poplatky do 1. apríla. V tej veci sa mesto obrátilo 4. apríla 1848 aj na poslanca snemu Eduarda Zsedényiho. Oznámilo mu, že na verejnom zhromaždení obyvateľstva sa dozvedelo o zmenách v správe majetku, najmä o odstránení rôznych poplatkov, desiatku a pod. podľa nových zákonov. Bolo by treba v tej veci uviesť veci na pravú mieru, aby sa napr. objasnil vzťah k štátnej byrokracii a pod.
Druhou revolučnou záležitosťou bolo zakladanie ozbrojených národných gárd. O tom rokovalo župné zastupiteľstvo v Levoči 28. – 30. marca. Na župné zastupiteľstvo bol vyslaný senátor Valent Schwartz. Podľa jeho správy sa dohodlo, že v tej veci sa počká na nové zákony. Rozhodlo sa tiež, že sa do Levoče zvolajú zástupcovia všetkých miest a obcí a s nimi sa bude rokovať o týchto veciach. Zhromaždenie zástupcov všetkých miest a obcí Spiša sa konalo v Levoči 2. mája 1848. Konalo sa pred župným domom, kde hrala aj hudba. Zastúpený bol aj Kežmarok. Predsedal mu druhý podžupan Arnold Görgey
Zhromaždenie vzalo na vedomie odstúpenie poslanca snemu Vincenta Jónyho od svojej funkcie. Zbavilo funkcie hlavného župana Teodora Csákyho a navrhlo vláde vymenovať za hlavného župana Ladislava Csákyho. Potom bola informácia o priebehu snemu a hlavný notár Mikuláš Kray sa tiež zriekol funkcie. Následne sa župa rozdelila na volebné okrsky pre voľbu poslancov do snemu a oznámili sa mená členov župného bezpečnostného výboru, ktorý začal svoju činnosť nasledujúceho dňa. Tzv. národná stráž sa začala v Kežmarku organizovať ešte v marci. Osobitný študentský oddiel národnej stráže – nemzeti tanodai őrcsapat zorganizovali aj študenti tunajšieho lýcea. Bol vzorom aj pre riaditeľa levočského lýcea Pavla Tomášeka, ktorý poslal 27. marca mestu žiadosť podpísanú 52 študentmi, aby si mohli zriadiť vlastný študentský oddiel národnej stráže podľa vzoru študentov z Kežmarku. Národná stráž sa zreorganizovala nariadením ministerského predsedu z 22. marca 1848 na národnú gardu, ktorá sa mala zriadiť z majetnejších vrstiev obyvateľov a ktorá by bola schopná udržať poriadok. Nariadil tiež zriadiť v mestách tzv. stály výbor, ktorého úlohou malo byť potlačenie nepokojov. Veliteľom národnej gardy bol Eugen Demiány. Dôstojníkom tzv. honvédov bol Imrich Gründel. Aj bývalý nadporučík Karol Flittner verboval do národnej gardy ľudí dokonca v Haliči a zbieral kovy na jej vyzbrojenie, pretože nemala dostatok zbraní. Správca štátnej poštovej zberne Karol Heyszl dokonca objednal v Javorine ako zbraň pre národnú gardu piky, ktoré však potom ukryl v studni. Dňa 2. mája 1848 adresovali „Patrioten und Gardisten“ výzvu starostovi Kežmarku Pavlovi Engelovi, v ktorej mu píšu, že sa snažili v zmysle zák. čl. XXII/1848 založiť gardu na udržanie poriadku a bezpečnosti, ale pri oficiálnom ustanovení gardy sa na nich nebral ohľad. Preto ho uistili, že sú ochotní dobrovoľne zložiť predpísanú prísahu a žiadali o to, aby mali právo v zmysle zákona voliť šarže počnúc veliteľom. Na prvom mieste je podpísaný Eugen Demiány, nasleduje ďalších 23 podpisov. Prvý úradný súpis Kežmarskej mestskej a národnej stráže – Késmárki városi és Nemzeti őrségnek – sa urobil 5. mája 1848. Boli v ňom zapísaní 212 obyvatelia. V ďalšom zozname bolo 251 občanov. Dňa 9. mája 1848 mesto urobilo ďalší súpis Kežmarskej mestskej a národnej stráže. Bolo v ňom 284 občanov. Zdá sa, že neskôr počet členov znížili, pretože v zozname je zaškrtnutých len 50 mien. Medzi nimi je aj penzionovaný kapitán Móric Wildburg. Zákonný článok V/1848 umožnil aj obciam a mestám voliť svojich zástupcov do parlamentu. Na Spiši boli hlavnými volebnými mestami Levoča a Kežmarok a spolu s Provinciou XVI spišských miest volili 6 poslancov. Pri voľbách bol v Kežmarku zvolený za poslanca do snemu vtedajší riaditeľ kežmarského lýcea Pavol Hunfalvy. Na škole pôsobil aj jeho brat Ján. Obaja pochádzali z Veľkého Slavkova a pôvodne sa volali Hunsdorfer. Svoje priezvisko si pomaďarčili, hoci po maďarsky sa naučili len počas štúdia v Miškovci. Ján sa neskôr stal významným geografom a Pavol bol zakladateľom porovnávacej jazykovedy. Obaja boli univerzitnými profesormi a členmi Maďarskej akadémie vied. Do revolúcie sa plne zapojil aj evanjelický farár Rumann i mnohí študenti tunajšieho lýcea. Neskôr ich zato uväznili a súdili, a ich majetok dali pod závoru. Vykonali sa aj nové voľby do orgánov mesta. 19. mája pripravila poverená skupina 13 občanov návrh na nový spôsob administratívy mesta. Na čele mesta bol mešťanosta (Bürgermeister) a richtár (Stadtrichter), ďalej bol policajný kapitán (Stadthauptmann), 4 radcovia magistrátu (Magistratsrath), spomedzi ktorých posledný bol aj vrchným notárom, ďalej bol fiškál, kancelária a ostatné funkcie. Dňa 19. mája sa vyhotovil zoznam voličov podľa nových zákonov. V Kežmarku ich bolo 371. Podľa nových zákonov sa v meste vykonali voľby do mestských orgánov v dňoch 27. – 28. júna 1848. Počet členov mestskej rady sa znížil z 9 na 7, pričom ostal prvý mešťanosta (polgár- mester), 2. richtár, 3. mestský kapitán, 4. poklad- ník, ktorý bol súčasne aj účtovníkom, 5. radný, ktorý mal na starosti hospodárske a stavebné záležitosti, 6. radný pre archív a pozemkovú knihu, 7. hlavný notár. Mestské zastupiteľstvo malo 45 členov. Zvolení boli: mešťanosta Pavol Weszter, richtár: Anton Engelmayer, mestský kapitán František Roth, hlavný notár Karol Schwartz, 1. radný Alexander Mudrony, 2. radný Valent Scholtz, 3. radný Ignác Alexander, hlavný fiškál Teodor Stenczel, podnotár Mikuláš Mihálik, hlavný lekár Alexander Stenczel, chirurg Ján Werner, stavebný majster Ľudovít Kuszka, mestský trubač (?) Móricz Mathé a sirotský otec Martin Dulovitz. Zo starej správy vypadli: radní Martin Petrik, Ján Juraj Stenczel, Pavol Engel, Martin Dulovicz, hl. notár Imrich Szontagh, podnotár Ignác Hauptmann a chirurg Samuel Mudrony.
O revolučných zmenách vznikol samostatný spis, ktorý sa týka viacerých problémov. Je v ňom aj súpis Židov – bolo ich 32. Zaujímavá je správa o tom, že národná stráž je vyzbrojená len poľovníckymi puškami, správa o tom, že v meste niektorí kritizujú nové poriadky, ale väčšina obyvateľstva ich s radosťou prijíma. K 25. júlu 1848 bolo v Kežmarku 365 obyvateľov s volebným právom. V druhej polovici roku 1848 sa čoraz viac ukazovalo, že dôjde aj k ozbrojeným konfliktom. Miesto doterajších dobrovoľníkov, ktorí boli len veľmi zle vyzbrojení, sa začali organizovať národné gardy na vyššej úrovni. Dňa 8. augusta poslal mestu veliteľ národnej gardy Eugen Demiány zoznam národných gardistov, ktorí boli dobre vycvičení a aj patrične ozbrojení. Na jeho výzvu sa hlásili dobrovoľne. Zoznam obsahuje 106 mien. Medzi nimi napr. Móric Mudrony, Arpád Weszter, Anton Alexander, Jakub Csáky, Imrich Beck, Samuel Guhr, Samuel Szontág, Johan Kéler, Anton Sponer, Ignác Ale-xander, Anton Engelmayer, Hugo Payer a iní. Keďže sa medzitým organizovali aj celonárodné gardy, vyhotovil sa 16. augusta zoznam tých gardistov, ktorí sa rozhodli ako dobrovoľníci prejsť do maďarského tábora alebo tam, kam ich ministerstvo pošle. Bolo ich 13: Eugen Demiány, Móric Mudrony, Karol Szontágh, Jakub Csáky, Július Demiány, Oto Hanzély, Alexander Gyurkovics, Pavol Cornides, Oto Badányi, Ján Zemányi, Imrich Kristiány, Alexander Mudrony a Juraj Gergelyi. V auguste 1848 bolo totiž na Spiš umiestnené maďarské vojsko, a to ½ stotiny do Starej Ľubovne, ½ stotiny do Spišskej Starej Vsi a ostatní boli umiestnení v Kežmarku a Levoči. Pred nimi tam bol poľský pluk.
Batthyánovo nariadenie z 27. augusta 1848 rozhodlo o vytvorení riadneho vojska a o rozmiestnení dobrovoľníkov – rodobrancov. Podľa neho v Zatiskej oblasti boli podriadení Jánovi Máriássymu, v Predtiskej oblasti Artúrovi Görgeymu.
Situácia nabrala na vážnosti po tom, čo 29. augusta 1848 minister vnútra Szemere vydal vyhlášku „A haza veszélyben van“ (Vlasť je v nebezpečenstve), v ktorej vyzval municípiá i mestá do 7 dní urobiť súpis honvédov. Hlavným veliteľom 3. oddielu spišskej národnej stráže bol František Máriássy. Artúr Görgey vyzval Kežmarok 29. augusta 1848, aby mu dodal okrem dobrovoľníkov aj kone potrebné pre ťahanie diel a stavanie mostov. Situácia však bola stále neprehľadnejšia. Preto 2. septembra 1848 odporúčal hlavný župan a kráľovský komisár Karol Szentiványi ministrovi vnútra Szemeremu odvolať zo Spiša Vilhelmov pluk, lebo pozostával z Poliakov a dôstojníci boli Česi a Chorváti. Vytvorený bol totiž aj z oblastí anektovaných Rakúsko-Uhorskom, napr. aj z Haliče. Sťažnosti sú najmä na strážmajstra grófa Brédu, pretože je príliš aristokratický. Nahradiť ho mali aspoň 2 stotiny maďarského vojska, z ktorých bolo treba poslať do Starej Ľubovne pol stotiny, do Spišskej Starej Vsi pol stotiny a zvyšok rozložiť do Levoče a do Kežmarku.
Vzťahy medzi Viedňou a Pešťou sa vyhrotili najmä koncom septembra, keď bol zavraždený cisársky vojenský veliteľ Lamberg. Panovník rozpustil uhorský snem a vyhlásil v Uhorsku vojnový stav. Hlavným veliteľom cisárskych vojsk sa stal chorvátsky bán Jelačič. Uhorský snem vyhlásil panovníkov manifest za nezákonný a vytvoril Výbor pre obranu vlasti, na čele ktorého stál Ľudovít Kossuth. Začali sa vojnové operácie. Spiš začal posielať svojich dobrovoľníkov aj do tých oblastí Uhorska, ktoré boli ohrození cisárskym vojskom, alebo vojskom bána Jelačiča či slovenskými dobrovoľníkmi. Na vyzvanie Artúra Görgeyho odišlo do Szolnoku zo Spišskej Novej Vsi 23. septembra 103 dobrovoľníkov zo Spiša, medzi nimi 12 z Kežmarku.
Na zasadnutí výboru pre pokoj (Csendbizottmány) Spišskej župy 28. septembra vyzval kráľovský komisár Karol Szent-Iványi, aby Spiš poslal do Liptova 400 dobrovoľníkov, ktorí by vyrazili na vozoch zo Spišskej Soboty 23. októbra. Pre Kežmarok určili 30 členov. Šlo o potlačenie tamojšieho slovenského povstania. Veliteľom tohto oddielu bol František Máriássy. Zachoval sa dokonca aj zoznam kežmarských gardistov.
O problémoch pri zakladaní takýchto bojových skupín svedčí jedna zaujímavá správa mesta ministrovi vnútra z 30. septembra. Píše sa v nej, že mesto malo celkove 70 nováčikov vo veku 19 – 22 a 23 – 25 rokov. Mnohí však neboli domáci a pochádzali odinakadiaľ, preto je problém poslať ich zoznam. Pripojili zoznam 10 dobrovoľníkov. Celkove ich vyslali do Pešti 23. Majú pripravených aj ďalších 29. Niektorých museli poslať na Liptov na potlačenie panslávskeho hnutia. Všetci sa prihlásili z lásky k vlasti a vlasteneckých pohnútok.
Na Spiši sa rozhodlo o vytvorení 3 obvodov pre pohyblivé dobrovoľnícke oddiely, ktoré mali spolu 1 200 členov: Levočský, Banský a Tatranský. Do posledného patril aj Kežmarok so 70 členmi.
Na zasadnutí bezpečnostného výboru 7. októbra 1848 sa konštatovalo, že sa podarilo z Liptova a Oravy vyhnať slovenských gardistov z Nitry, ktorí sa utiahli na Moravu. Avšak dvaja svoju krajinu milujúci hraniční strelci a poverení viedenskou vládou podali 10. októbra 1848 v Kežmarku udanie, že strašné udalosti z Haliče z roku 1846 znova ožívajú a poburujú slovenský národ proti „pánom“, najmä proti šľachte, aby podporili mešťanov a Židov na povstanie proti pánom. Pridať sa k nim mali aj Slováci a Haličskí sedliaci. Mali podporovať bána Jelačiča, ktorého bolo treba viac poslúchať než maďarskú vládu.
Preto sa rozhodlo, že 11. októbra v noci sa zíde 600 domobrancov v okolí Spišskej Belej, a tí sa potom rozošlú smerom na Ždiar, Spišskú Stará Ves a Mníšek nad Popradom. Náklady mali znášať municípiá. V Kežmarku bol organizátorom gardy Ján Hunfalvy. On označil 10. októbra 1848 prívržencov Hurbana, Jelačiča a pod.: Niederträchtige Verräter, schäussliche Hjenen, Betrüger, Diebe, Mörder und Räber sind unse- re Feinde (opovrhnutí zradcovia, posrané hyeny, klamári, zlodeji, vrahovia a lúpežníci sú našimi nepriateľmi). V tej súvislosti sa robili prípravy na obranu severnej hranice. Vyhotovil sa zoznam domobrancov z Kežmarku k 2. októbru 1848. Podľa neho boli schopní 174, oslobodení od služieb 8, len pre miestne použitie 24 a s telesnými chybami 25. Kežmarok gardistov skutočne vyslal podľa zoznamu z 8. októbra 1848. Napokon sa ukázalo, že šlo o falošnú správu. Dňa 20. októbra rozhodol bezpečnostný výbor, že hranica s Haličou sa ukázala bez problémov, preto znížil počet vojakov zo 400 na 200. Do Kežmarku sa vrátili 15. októbra. Ešte 14. októbra 1848 uistil Kežmarok uhorský snem o jeho vernosti a vlastenectve. O neistých pomeroch tej doby svedčí, že neustále sa v meste vyskytovali nejakí gardisti. Napr. 30 cudzí gardisti prosili mesto o pomoc. Kežmarok im poskytol ubytovanie. Samotné mesto hlásilo župe 26. októbra, že denne sem prichádzajú Poliaci z Haliče, ktorí chcú pre Uhorsko bojovať. Oni im pomáhajú dostať sa do Pešti, ale už im nevládzu hradiť cestovné. Dajú im však ubytovanie, ale prosia župu, aby im uhradila povozy. V októbri 1848 došlo do Kežmarku 36 občanov Haliče z Poľska a prehlásili, že sa chcú zúčastniť na boji Maďarov proti Viedni. Mesto ich 19. októbra poslalo do Pešti a ministerstvu zaslalo ich zoznam. Na ňom bol napr. zo známych osobností August Tetmajer, Severín a Jozef Trembecki či Vincent Kolodziejski. Kežmarku sa dotkli aj vpády slovenských dobrovoľníkov do uhorských žúp. Napr. 12. októbra konštatoval bezpečnostný výbor, že slovenskí dobrovoľníci chceli vpadnúť do Trenčianskej a Oravskej župy. Žiadal o pomoc 200 dobrovoľníkov. V ich rámci vyslal Kežmarok 30. Na Magure ich stále ostávalo 200. Dobrovoľníkom pomáhali dokonca kežmarské ženy. Major Petróczy sa obrátil 6. novembra na ženský spolok v Kežmarku s prosbou, aby pomohol ošatiť regrútov z Gemera, ktorí boli veľmi zle oblečení. Zachoval sa dokonca zoznam oblečenia, ktoré ženy dodali. Je zaujímavé, že keď Maďari v novembri 1848 súdili v Košiciach Jonáša Záborského za rozširovanie Žiadostí slovenského národa, vypovedal, že jeden exemplár dostal od jedného študenta kežmarského lýcea, ktorého meno nepozná. Začiatkom januára 1849 začal cisársky generál Schlick obsadzovať Spiš. Po obsadení Levoče 12. januára zaujal 13. januára aj Kežmarok. Určite pred ním zutekali z mesta príslušníci Kossutha. Za kráľovského komisára Levoče, Kežmarku a 16 spišských miest vymenoval Imricha Péchyho. Ten vydal vyhlášku, ktorou rozpustil tzv. národnú stráž, nariadil evidenciu cudzincov, vyzval na odovzdanie zbraní a skonfiškoval Kossuthovu proklamáciu V mene Boha. Je samozrejmé, že sa začalo aj s vyšetrovaním prívržencov revolúcie. Mesto bolo obsadené cisárskym vojskom od 13. januára do 2. februára 1849 a od 10. februára do konca marca. Medzitým bolo podriadené spišskej gerile, ktorá sa vytvorila práve v Kežmarku. Súčasťou cisárskeho vojska boli vo februári a v marci aj slovenskí dobrovoľníci, vedení Mikšíčkom a Bloudkom. Obyvatelia mesta ich neuznávali a neskrývali svoj odpor proti nim. Sám Mikšíček konštatoval 19. februára 1849, že obyvatelia Kežmarku sú proti nim. Nie sú síce Maďari, ale pravoverní „Košútovci“, preto sú nepriateľskí voči Slovákom. V marci 1849 potrestal veliteľ slovenskej domobrany Bloudek Kežmarok tým, že mu uložil ako pokutu za nepriateľstvo voči Slovákom vojenskú daň 3 000 zl. Deputácia mesta sa ospravedlnila za excesy niektorých narušiteľov pokoja a sľúbila ich potrestanie, ako aj vernosť pravému cisárovi a kráľovi. Podľa správy Bloudka z 27. marca 1849 mali byť v Kežmarku mnohé domy popísané uhľom „Éljen Kossuth“.
Dňa 7. marca 1849 panovník rozpustil snem a vyhlásil tzv. oktrojovanú ústavu. Minister obrany Uhorska Szemere začal okrem normál- nej armády organizovať aj zbor dobrovoľníkov – gerilu – na boj proti cisárskemu vojsku. Veliteľom gerily na Spiši sa stal Ľudovít Cornides. Ten vytvoril oddiel prokošútovsky naladených spišských Nemcov a Maďarov, ktorí začali obsadzovať Spiš. Jeho gerila pôsobila najmä v Kežmarku a v okolí. Z Kežmarku vyslal Cornides 2. mája oddiel gerily do Levoče, aby tam urobil po- riadok. Strhol z veže žlto-čiernu zástavu, skonfiškoval zbrane a začal vyšetrovať cisárskych spolupracovníkov. Potom sa vrátil do Kežmarku. Tam zvonili pri tom všetky zvony a viacerí občania sa ku gerile pridali.
Medzitým obsadilo Kežmarok cisárske vojsko, ktorého súčasťou boli aj slovenskí dobrovoľníci. Slovenské vojsko pod vedením Bloudka tiahlo 19. apríla z Prešova do Starej Ľubovne a Kežmarku a tiahlo ďalej na Liptov. V Kežmarku malo byť 22 apríla. V tej dobe bol v Kežmarku cisársky veliteľ Benedek s mužstvom.
Nová, cisárovi verná správa mesta, vznikla 15. júna 1849. Mešťanostom sa stal Martin Dulovicz. V roku 1821 bol lesným inšpektorom, v roku 1839 sa stal mestským radným, 1844 bol mestským kapitánom. Ako lesný inšpektor zaviedol moderné lesné hospodárstvo.46 Všimnime si aj ostatných funkcionárov mesta. Mestským kapitánom (Stadthauptmann) sa stal Ignác Alexander. V roku 1835 bol riaditeľom kancelárie a registrátorom. Po zložení advokátskej skúšky sa stal v roku 1839 čestným podnotárom, v januári 1843 podnotárom a v septembri hlavným notárom, roku 1844 bol volený za radného a v roku 1847 za mestského kapitána. Podľa nového práva bol v roku 1848 zvolený za radcu magistrátu a 30. augusta 1849 bol vymenovaný c. k. komisárom za magistrálneho radcu.
Imrich Beck po štúdiu práv na lýceu a na štiavnickej akadémii bol v roku 1830 menovaný za kancelistu a inšpektora ubytovania, roku 1832 sa stal riaditeľom kancelárie a 1835 kontrolórom daní a pokladne. Roku 1839 sa stal lesným inšpektorom a 30. augusta 1849 ho c. k. komisár vymenoval za magistrálneho radcu. Fiškál Teodor Stenczel bol po návrate z postavenia krajinského a zmenkového advokáta v roku 1844 vymenovaný za čestného podfiškála, roku 1847 povýšený za hlavného fiškála, za toho bol zvolený aj v roku 1848 a 30. augusta 1849 ho c. k. komisár vymenoval za mestského fiškála.
Hlavný notár Karol Schwartz zložil advokátsku skúšku v roku 1838, od 1840 pôsobil v meste ako advokát, roku 1841 sa stal aktuárom, roku 1843 podnotárom a roku 1848 magistratuálnym radcom a hlavným notárom. V tej funkcii ho potvrdil 30. augusta 1849 Adam Máriássy. Lekár Johann Eugen Schwartz po skončení školy roku 1834 pôsobil v Kežmarku ako praktický lekár do roku 1836, potom sa stal mestským lekárom v Poprade. Vrátil sa v roku 1845 a od toho času bol lekárom v Kežmarku. Pokladník Johann Imrich Raisz sa po advokátskej skúške stal 23. júna 1830 kontrolórom a kurátorom špitála, roku 1832 bol vymenovaný za čestného podnotára, roku 1836 sa stal výbercom daní a pokladníkom, v rokoch 1839 – 1842 a 1844 – 1847 bol zvolený za mestského poručníka a predsedu obce, 3. augusta 1849 bol vymenovaný za výbercu daní a pokladníka. Penzionovaný hlavný notár Emerich Szontagh sa stal roku 1835 aktuárom, roku 1839 čestným notárom a pokladníkom a v rokoch 1844 – 1848 bol hlavným notárom. Mestský lekár Alexander Stentzel bol od roku 1838 praktickým lekárom v meste, staral sa aj nemocnicu a od roku 1845 sa stal mestským le- károm – Stadtphysicus. Ludwig Makrotzy, chirurg podkarpatského okresu, pôsobil 19 rokov v Kežmarku a pomáhal aj opatrovať ranených v Spišskej Belej a v Slovenskej Vsi. Mestský chirurg Johann Werner bol rokoch 1837 – 1848 čestným chirurgom, od 1848 riadnym mestským chirurgom a často pomáhal aj v špitáli, preplnenom vojskom. Mikuláš Mihályik sa stal roku 1839 honorárnym vicefiškálom, roku 1844 bol povýšený za pokladníka a súčasne bol honorárnym vicenotárom, od 1848 bol vicenotárom a ako taký bol poverený vedením pozemkovej knihy. Katolíckym farárom bol Imrich Mihályik. Dlhší čas bol Daniel Augustiny poverený vedením tunajšej pošty. Podľa správy podolínskeho obyvateľa Michala Signaroviča bolo v Kežmarku 6. júla 1849 maďarské vojsko, cisárske odišlo smerom do Haliče. Dňa 20. júla došli nejakí „Jägeri“ zo Šariša do Kežmarku a v noci šli ďalej. 12. augusta prešlo Kežmarkom zas cisárske vojsko. Sotva bolo za mestom, prepadli dvaja príslušníci gerily a jeden dôstojník s pomocou Kežmarčanov soľný úrad a vyrabovali jeho pokladňu. Pomohli im Kežmarčania Genersich, Michalik a iní. Keď bol pred časom v Kežmarku a šiel okolo mäsiarskych stánkov, obkľúčili ho mäsiari a pýtali sa ho, či je čierno-žltý slúžny Ján Matavovský doma. Odpovedal, že nie.
Medzitým došli na pomoc Uhorsku proti revolúcii aj Rusi. V polovici júna vpadli na Spiš cez Maguru a v boji pri Slovenskej Vsi porazili gerilu. Postupne obsadzovali Spiš. Kežmarku sa priamo dotkol presun ruských vojsk zo Zamaguria do Haliče v dňoch od 9. do 13. septembra 1849. Kežmarok mal prikázané sa postarať o ich zásobovanie. Malo ísť o presun 3 600 mužov a 6 300 koní. Mali sa utáboriť na poliach pri moste cez Biely potok (Bielu vodu). Prikázalo sa, aby každý obyvateľ pre nich piekol chlieb a dodal aj iné potraviny. Múka a zemiaky sa mali odovzdať Teodorovi Stenczelovi a Samuelovi Beckovi do veľkej dvorany kaviarne. O slamu, seno a ovos sa mali postarať Ignác Alexander, Dávid Máday, Fridrich Marček a Dávid Kolbenhayer. Potraviny sa mali doniesť do mesta aj z okolitých obcí a miest a uskladniť v kasíne. Ďalej sa mesto malo postarať o drevo z lesov a o predzáprahy. Kežmarok mal dodať 4 000 chlebov, 7 volov, 4 sudy pálenky a 14 centov soli. Samozrejme, že sa všetko malo zúčtovať.
Do Kežmarku mali dôjsť: 8. septembra 2 batalióny, 9. septembra 1 peší pluk a 1,5 batérie,
10. septembra 2 batérie, 11. septembra 2 strelecké pluky a 4 batérie, 12. septembra 2 pešie pluky a 4 batérie a 13. septembra 2 strelecké pluky, 2 batérie a eskadróny jazdectva. Pritom mal mať peší pluk 4 400 mužov a 320 koní, 1 batéria 370 mužov a 290 koní a 1 eskadróna 160 mužov a 200 koní. Rusi napokon prechádzali Kežmarkom od 10. do 22. septembra. V každom prípade to bola pre mesto neobyčajná záťaž.
Pohnutá doba prinášala so sebou aj častejšie zmeny v správe mesta. K 8. novembru 1849 bol zoznam zamestnancov mesta Kežmarok nasledovný: mešťanosta: Anton Engelmayer, richtár: Franz Roth, policajný veliteľ: Martin Dulovits, senátor: Paul Engel, senátor: Ignác Alexander, senátor: Emerich Beck, senátor a hlavný notár: Karl Schwartrz, fiškál: Teodor Stenczel, vyberač daní: Johann Emerich Raisz, kontrolór: Julian Petrik, pisár: Franz Raab, sirotský otec: Gregor Raisz, lesný inšpektor: Josef Lumczer, kancelisti: Johann Dönsz a Anton Alexander, ekonóm: Julius Bayer, ubytovač vojska: Samuel Kiraly, chirurg: Johann Werce (Werre) a stavebný inšpektor: Elias Klein. Spomedzi ostatných úradov boli v Kežmarku v roku 1850 c. k. soľný a tridsiatkový úrad a veliteľstvo 5. c. k. žandárskeho regimentu. Zberačom listov – poštárom (aerarial Briefsammler) bol Karl Heyszl a poštovým zberačom Daniel Augustini. V roku 1850 našli v studni domu č. 62 ukryté zbrane. Majiteľ domu Karol Heyszl vysvetlil, že v roku 1848 dal vyrobiť pre národnú gardu v Javorine nejaké piky, keď ich ale nepoužili, pohádzal ich do studne. Bolo ich 15 kusov.
Po potlačení povstania sa začalo vyšetrovanie osôb, ktoré sa na ňom zúčastnili. Vieme napr., že dôstojníkom honvédov v Kežmarku bol Imrich Gründel. V marci 1850 vyšetrovali bývalého nadporučíka Karola Flittnera za to, že pre revolucionárov zbieral kovy a okrem toho že v Haliči verboval ľudí do revolučných gárd. Za účasť na revolúcii bol Pavlovi a Jánovi Hunfalvymu skonfiškovaný majetok včítane kníh, nábytku a domu. O majetok sa im starala Jozefína Tátray. Eugen Demiány bol v roku 1848 poručíkom (Hauptmann) miestnej národnej gardy a v októbri 1848 nastúpil do služby insurgentov. Viacerí dostali po vyšetrovaní amnestiu. Napr. Pavol Hunfalvy neskôr požiadal o vydanie svojho nábytku vzhľadom na to, že bol amnestovaný. Na nariadenie, že majetok, ktorý bol zaistený tým, čo pred príchodom ruského vojska utiekli, sa má vrátiť, oznámilo mesto, že doteraz boli uvoľnené všetky zaistené majetky okrem majetkov Mórica Mathého, Mikuláša Mihalyika a Alexandra Maugscha. Tí však neboli trestne stíhaní. Správcami ich majetkov sa stali ich manželky. Majetky boli neskôr uvoľnené. V roku 1850 sa pripravovala aj reorganizácia verejnej správy. Na Spiši navrhol vládny komisár Adam Máriássy vytvoriť okresy podľa národností: 3 slovenské, 2 nemecké, 1 rusínsky a 1 slovensko-poľský na čele s okresnými komisármi. Kežmarok mal byť sídlom nemeckého okresného komisára. Napokon sa od usporiadania správy podľa národností upustilo. Napriek tomu sa Kežmarok prvýkrát v dejinách stal okresným mestom. V rámci reorganizácie verejnej správy tu vznikol roku 1850 Slúžnovský úrad v Kežmarku, ktorému bol podriadený celý okres a ktorý pôsobil do roku 1860, neskôr opäť v rokoch 1894 – 1922. Tiež vznikol od 1. júla 1850 Okresný súd I. triedy v Kežmarku, ktorý pôsobil v rokoch 1850 – 1854.
V rámci reformy verejnej správy mestá však stratili svoje postavenie. Boli od 1. decembra 1850 začlenené do župy – do Spišského vlád- neho komisariátu – a boli mu priamo podriadené v administratívnych a politických záležitostiach. Koncom roku 1850 bola zriadená v Kežmarku aj Expozitúra policajného riaditeľstva v Košiciach, zrejme pre celý Spiš. Je zaujímavé, že pri reforme školstva sa v roku 1850 počítalo s tým, že levočské gymnázium, spojené s kežmarským, bude nemecké. V decembri 1851 bola na vyššie nariadenie zrušená funkcia mestského kapitána, ktorej predstaveným bol Imrich Beck a polícia bola podriadená mestskej správe. Jej vedúci bol len obyčajným radcom magistrátu. Mešťanosta (Bürgermeister) Kežmarku František Roth vymenoval v roku 1854 bývalého vedúceho pozemkovej knihy Ignáca Alexandra za magistrátneho radcu a hlavného notára mesta. Medzi jeho povinnosti zaradil aj to, že spolu s notárom Imrichom Szontaghom majú písať protokoly a dať do poriadku archív a registratúru mesta z rokov 1853 a 1854. Prísahu zložili obaja dňa 25. februára 1854. Szontagh, bývalý hlavný notár spred roku 1848, ktorý bol dočasne penzionovaný, bol teraz rehabilitovaný. Hlavným notárom predtým bol Karol Schwarz, ktorý z funkcie odstúpil.
Zdroj: História Kežmarku od 2. polovice 18. storočia, strana 54 – 70.