Zatiaľ čo Levoča ležala na hlavnej ceste vedúcej severným Uhorskom, Kežmarok mal výnimočné postavenie v komunikačnej sieti spájajúcej Spiš s Poľskom, a to jednak cestou vedúcou údolím Popradu až do Poľska, prípadne do Bardejova, jednak cestou spájajúcou Spiš s Poľskom cez Zamagurie. Možno povedať, že bol komunikačným kľúčom práve pre celé Zamagurie. Mesto využilo priaznivú situáciu v krajine, keď v období od polovice 19. storočia do začiatku I. svetovej vojny došlo k modernizácii a rozvoju obchodu, remesla a priemyslu aj na rozvoj cestnej infraštruktúry. Bolo to aj v súlade s vtedajšou politikou Uhorska. Začiatkom roku 1851 rozhodla vláda starať sa o hlavné obchodné cesty kvôli prípadnému rozvoju priemyslu a obchodu. V župách vznikli cestné komisie, ktoré mali po jednom zástupcovi z každého okresu. Kežmarský okres zastupoval Moritz von Wildburg. Kežmarku sa týkala prestavba alebo stavba cesty vedúca z Huncoviec cez mesto do Poľska. Bolo ju treba rozšíriť a upevniť. Mala ísť cez jeden most, v dôsledku čoho sa porušilo mýto spojené s jedným z troch mostov mesta. Mesto dostalo za mýto odškodné, aby z neho mohlo udržiavať ostatné mosty.
Výsledkom vyjednávaní o tomto úseku cesty je hrubý spis z rokov 1851 – 1860. Vypracovaním trasy cez Kežmarok bol poverený kráľovský inžinier Pöhr, ktorý z piatich návrhov prechodu cesty cez mesto vybral cestu cez Hradnú ulicu, okolo Tökölyho zámku do Spišskej Belej. Mal sa postaviť aj nový most. Napokon sa rozhodlo viesť cestu cez horné predmestie, pričom sa vykúpili pozemky od deviatich majiteľov. Okrem toho sa v roku 1852 budovala aj cesta Kežmarok – Rakúsy a mesta sa dotkla o rok neskôr aj výstavba diaľkovej cesty Kežmarok – Levoča – Gelnica – Smolník.
Napriek tomu so stavom ciest nebola spokojnosť. V roku 1882 vyšiel veľký článok v novinách Karpathen-Post o katastrofálnom stave ciest, najmä cesty z popradskej železničnej stanice do Kežmarku. Doprava je vždy hustejšia, najmä doprava tovaru a surovín, ale aj cestovný ruch sa zvyšuje a každý rok pribudne niekoľko drožiek z Popradu. Mesto ani župa na vybudovanie ciest nemajú prostriedky, preto by to mal prevziať štát a postaviť cestu z Rožňavy cez Levoču a Kežmarok do Pivničnej. Okrem toho začiatkom novembra 1882 venovali noviny veľkú pozornosť aj stavu mesta z hľadiska cestovného ruchu. Na jednej strane by bolo treba označiť ulice podľa ich názvu. Niektoré názvy už nesedia a autor článku uvažoval aj o tom, či by si nezaslúžila rodina Tököly aj názov ulice. Podobne aj traja kežmarskí mučeníci. Osvetlenie mesta je katastrofálne, treba ho podstatne zlepšiť. Strašný je aj stav chodníkov. Doteraz je každý majiteľ povinný urobiť pred svojím domom chodník. Autor článku navrhol, že by to malo prevziať mesto, aby boli chodníky skutočne dôstojné. Majitelia domov by dláždenie mohli mestu splácať 10 rokov. K výstavbe chodníkov a verejného osvetlenia došlo postupne podľa možností mestskej pokladne v nasledujúcich rokoch.
Významným komunikačným prostriedkom v druhej polovici 19. storočia sa stala železnica. Je zaujímavé, že už v roku 1851 sa plánovala stavba železničnej trate: Košice – Spišská Nová Ves – Kežmarok – Stará Ľubovňa – Mušina. K stavbe hlavnej trate cez Spišskú Novú Ves a Poprad došlo len o dvadsať rokov neskôr. Z toho ohľadu je zaujímavé, že prípravné práce na stavbu železnice Poprad – Kežmarok – Plaveč boli povolené už v roku 1870, teda ešte pred postavením trate Košice – Bohumín. Na postavenie železnice cez Kežmarok však bolo treba počkať ešte takmer 20 rokov. Na požiadanie kežmarských občanov Dr. Gregora Tátrayho a Karola Kostenského bol určený dátum 18. február 1889 na úradnú pochôdzku železničnej trate Poprad – Kežmarok zvláštnou komisiou. Komisia rokovala 17. v Spišskej Sobote a 18. v Kežmarku. V nej boli zastúpení zástupcovia ministerstva dopravy, vojenstva, tzv. kultúrny inžinier Košicko-bohumínskej dráhy, Spišskej župy a za výkonný výbor Dr. Tátray, S. Kottlar a ministerský radca D. L. Tolnay. Rokovania prebehli k spokojnosti a vyslovila sa nádej, že čoskoro dá ministerstvo súhlas so stavbou trate a Kežmarok ešte tento rok môže mať železničné spojenie s Popradom.177 Došlo však ku komplikáciám. Vzhľadom na to, že staviteľ, ktorý mal pôvodne postaviť trať Poprad – Kežmarok od toho odstúpil, obrátili sa v marci 1889 Dr. Gregor Tátray a Karol Kostenský na Spišskú župu so žiadosťou o finančnú podporu tejto stavby. Chceli by stavbu vykonať vlastnými prostriedkami, kvôli čomu vypísali 130 000 základných akcií a 195 000 prednostných akcií. Stavbou chceli poveriť Ľudovíta Tolnaya. Doteraz majú základný kapitál 120 000 zl., čo je málo. Žiadali župu, aby prispela vypísaním akcií v hodnote 20 000 zl. rakúskej meny. Medzitým navštívila delegácia z Kežmarku ministra dopravy v Budapešti a on im sľúbil, že stavbu trate podporí aj vláda. Záležitosť prerokovalo aj mestské zastupiteľstvo. Vypočulo si správu 3 členov komisie pre stavbu železnice z Budapešti Gregora Tátraya, advokáta Pavla Kélera a S. Kottlára. Prijal ich minister dopravy Barosch a minister školstva Albin Csáky. Poukázali na to, že postaviť železnicu na vlastné náklady nie je dobý nápad, ako sa už inde preukázalo. Na vyrovnanie stavebných nákladov – 379 000 zl. – prispeje aj štát pevnou sumou a ročnými príspevkami, aj župa dá 20 000 zl. Svojpomocný spolok prispel sumou 120 000 zl. Rozhodnutím zo 17. mája 1889 prevzalo mesto tzv. prioritné akcie železnice Poprad – Kežmarok v hodnote 60 000 zl. Práce na trati medzi Huncovcami a Kežmarkom začali v júni 1889.
Zakladajúce valné zhromaždenie Spoločnosti železnice popradskej doliny bolo 30. júna 1889 za prítomnosti 103 akcionárov. Konštatovalo sa, že výkonný výbor určený 17. novembra 1888 splnil svoju úlohu. Práce na trati sa začali 17. júna 1889 a zaistený bol materiál na jej pokračovanie. Tiež sa získali všetky povolenia na stavbu. Zvolil sa správny a dozorný výbor. Za predsedu správneho výboru bol zvolený Dr. Tátray. Slávnostná úradná technicko-policajná pochôdzka trate bola 16. decembra 1889. Komisia zložená zo zástupcov ministerstva, železníc a iných úradov sa odviezla vlakom z Popradu do Kežmarku, prekontrolovala každú stanicu verejnosti 18. decembra 1889. Všade boli objekty vyzdobené, hrala hudba a na koniec sa uskutočnila slávnostná večera v Kežmarku pre 250 ľudí. V roku 1894 premávali na trati Poprad – Kežmarok denne tri vlaky: prvý odchádzal z Popradu o 7.10, druhý o 10.40 a tretí o 17.40. Cesta trvala 40 minút.
Pôvodná železničná stanica bola trochu ďalej od mesta. Preto sa vyhotovil plán na stavbu novej železničnej stanice na jej dnešnom mieste. Hotový bol už v októbri 1912. Vysoko sa hodnotili priestory na reštauráciu. Mestské zastupiteľstvo poverilo stavbou železničnej stanice firmu kežmarských staviteľov Schwartz a Prepeliczay, pretože v súbehu ponúkli najnižšiu cenu. Stanica bola postavená v rokoch 1913 – 1916 v secesnom slohu ako najmodernejšia stavba v Uhorsku. Jej architektúra si dodnes zasluhuje pozornosť.
V roku 1913 chcelo mesto zriadiť aj autobusovú dopravu na trati Kežmarok – Červený Kláštor (Smerdžonka). Ako garáž pre autobus ponúkla bývalé maštale – állás. V nasledujúcom roku vydal dokonca Dr. Tibor Kéler memorandum ohľadom zriadenia pravidelnej autobusovej dopravy Levoča – Kežmarok – Tatranská Lomnica. Namiesto toho vznikol však iný návrh. Namiesto autobusového spojenia zriadiť medzi Levočou, Kežmarkom a Tatranskou Lomnicou spojenie elektrickou železnicou. O tom návrhu sa rozpútala živá diskusia. Väčšina sa priklonila k autobusovej linke. Mestské zastupiteľstvo sa uznieslo podporiť plán elektrickej železnice. Dokonca aj ministerstvo dalo v tej dobe súhlas s predprácami na tejto železnici. Pravdepodobne v súvislosti s I. svetovou vojnou k uskutočneniu tohto plánu nedošlo.
Prvý taxík v meste kúpil v roku 1914 obchodník Viliam Ambrózy a začal ho používať.
Jedeným zo znakov moderného mesta je aj jeho osvetlenie. V roku 1884 bolo mesto ešte osvetlené petrolejovými lampami, aj to len v nociach, keď nesvietil mesiac. Jedna takáto lampa bola na vyšnom predmestí a vzniesla sa kritika, že priestor nedostatočne osvetľuje. Medzitým sa začalo uvažovať o zavedení modernejšieho osvetlenia. Spočiatku prevládal názor, že je výhodnejšie používať plynové osvetlenie. Aj okolo zavedenia elektrického osvetlenia, ku ktorému sa mesta začalo prikláňať, ešte boli polemiky o jeho výhodnosti. Koncom marca 1894 vyšiel v novinách veľký článok o výhodách elektrického osvetlenia, v ktorom ho autor – Oe. V – vychvaľuje, ale poukazuje aj na to, že elektrika môže človeka aj zabiť. V tej dobe vyšiel v novinách Karpathen-Post aj článok od „znalca“ podpísaného J. D. s nadpisom Rovnomerný alebo striedavý prúd, v ktorom rozoberá výhody a nevýhody jedného alebo druhého. Dochádza k záveru, že pre Kežmarok je najvýhodnejší rovnomerný prúd. Po rozhodnutí magistrátu o zavedení elektrického osvetlenia do Kežmarku sa usilovali viaceré firmy o to, aby ho mohli inštalovať. Išlo najmä tri firmy: Ganz et comp, Siemens et Halke a B. Eggder et comp. Autor článku poukázal najmä na význam elektriny pre malých podnikateľov. Koncom apríla sa už začalo so stavbou budovy elektrárne. V čísle novín Karpathen-Post z 3. mája 1894 vyšiel veľký článok o požehnaní elektrického prúdu (Segen der Electrizität), v ktorom autor poukazuje na to, ako sa elektrický prúd osvedčil v Amerike, kde sa ním nielen svieti, ale poháňa aj vlaky a pod. Zmienil sa aj o výhodách podzemného vedenia, ako ho má Budapešť. Chváli aj rozšírenie telefónov v Amerike. Koncom júla sa už bolo možné prihlásiť na odber elektrického prúdu. Vedenia ešte neboli urobené. Cena za žiarovku 16 W bola pre kaviarne a pod. 18 zl. ročne, pre súkromné domy 14 zl. ročne, pre obchody 12 zl. ročne. Za žiarovku 10 W do kuchyne, predsiene, WC sa platilo 10 zl. ročne.
Na zavedenie elektrifikácie bola založená Kežmarská elektrifikačná akciová spoločnosť –Käsmarker Electrizitäts-Aktiengesellschaft. Na 30. septembra 1894 bolo zvolané jej valné zhromaždenie. Okrem bežného programu (voľby, správy) sa malo rozhodnúť aj o pôžičke 15 000 zl. Valné zhromaždenie potvrdilo pôžička do 20 000 zl, pretože doterajšie prostriedky na zavedenie elektriny nestačili. Akciový kapitál mal hodnotu 30 000 zl., štátny príspevok 10 000 zl., čo nestačilo, lebo len firma Ganz et Comp. z Budapešti predložila rozpočet 39 000 zl. Všetci záujemcovia o prúd museli prispieť na elektrické rozvody. Za predsedu bol zvolený barón von Wildburg a zapisovateľom bol Dr. Alexander. Elektrické osvetlenie mesta sa zaviedlo 1. októbra 1894. Nahradilo doterajšie osvetlenie mesta petrolejkami, ale zavedené bolo aj do domov. Elektrika sa však ešte nedala použiť pre pohon elektrických strojov. Ešte v roku 1912 sa kritizovala jednak vysoká cena elektriny v Kežmarku, jednak nedostatočné osvetlenie ulíc. Osvetlenie sa vypínalo už o 23. hodine.
Kežmarok už aj predtým zásoboval mesto vodou prostredníctvom jednoduchého vodovodu, ktorý dodával vodu do kašní na námestí. Začiatkom 20. storočia sa však ukázala potreba modernejšieho zásobovania mesta vodou.
V júni 1912 poverilo mesto Ing. Jozefa Vargu z Budapešti prípravou plánov pre vodovod. Mali postaviť na námestí nové vodovodné kašne namiesto starých. V júli 1912 sa prešetrila možnosť získať vodu okrem pôvodného zdroja pri kameňolome aj z Bielej vody. Odborníci sa vyjadrili za toto riešenie. Urobil sa aj prieskum vody. Napriek tomu zastupiteľstvo 31. júla rozhodlo, že vodovod sa postaví z kameňolomu, Biela voda ostala v zálohe. V septembri 1912 vybralo zastupiteľstvo na stavbu vodovodu firmu Ödön Fekete za 44 832 K. Práce sa hneď začali. Stavba vodovodu pokračovala aj v roku 1913. V apríli rozhodlo zastupiteľstvo rozšíriť vodovod aj na Cintorínsku ulicu, ku garbiarni a mýtu.
O tom, či sa na vodovod majú pripojiť aj domy, sa rokovalo v rade v auguste 1913. Tesná väčšina rozhodla, že tú vec treba ešte odročiť. Až po schválení vodovodného štatútu župou sa rozhodlo, že vodovod bude môcť byť pripojený aj do súkromných domov. Do októbra 1913 sa prihlásilo 20 záujemcov. Pretože po pripojení domov na vodovod tento nebude stačiť, rozhodlo sa, že sa potrubie zdvojnásobí. Práca na vodovode bola v máji 1914 skončená, ale mesto vypísalo konkurz na jeho ďalšie rozšírenie. Moderný vodovod sa postavil v rokoch 1913 – 1914.
V roku 1884 sa v meste rozšíril šarlach. V tejto súvislosti sa kritizoval aj stav kežmarskej kanalizácie. Pastierske domčeky boli na močiaroch, otvorený kanál bol za východnou stranou domov na Hradnej ulici, mnohé ulice ešte vôbec nemali kanalizáciu. Ukázala sa nutnosť zmodernizovať a dobudovať mestskú kanalizáciu. Až koncom roka 1894 poverilo mesto jedného inžiniera z Viedne nivelizovať terén, aby sa mohla nová kanalizácia napojiť na starú. Kanalizácia v meste sa postavila až v rokoch 1901 – 1902. Aj to nedostatočne. Ukázalo sa to neskôr, keď 26. apríla 1912 mestské zastupiteľstvo prerokovalo rozšírenie kanalizácie. V júni 1912 zverilo mesto stavbu kanalizácie firme Lederer a Nessényi za 13 500 K. Kanál bol v novembri 1912 dokončený.
Do Kežmarku bol zavedený telegraf v roku 1863 po Levoči a spolu so Smokovcom. V roku 1878 bolo v Kežmarku prijatých 2 711 telegramov, odoslaných 2 637. Na telefónnu sieť bol Kežmarok pripojený v roku 1900.
Mesto bolo oddávna aj sídlom tzv. soľného úradu Ten však nemal vlastnú budovu. V roku 1846 kúpilo mesto dva majere (patrili Karolovi Führerovi a Johanovi Fabrymu) nachádzajúce sa vo vyšnom meste oproti drevenému evanjelickému kostolu s tým úmyslom, že budovy sa zbúrajú a na ich pozemku sa postaví erárny soľný úrad. Erár bude mestu odvádzať ročne len symbolické nájomné za pozemky. Zdá sa, že k stavbe soľného úradu došlo. Mestu sa však nepodarilo umiestniť v ňom vojsko miesto riadnych kasární.
Cintorín bol rozšírený v roku 1878 a v rokoch 1907 – 1908 bol odvodnený. Niekoľkokrát sa opravovala aj radnica.
Zvláštnosťou mesta je tzv. Jeruzalemský vrch, ktorý sa týči nad mestom za hradom. V roku 1885 vznikol spolok na jeho zalesnenie a premenu na oddychovú zónu. V prvom roku svojej činnosti vysadil Spolok na zalesnenie Jeruzalemského vrchu 5 100 kusov smrekovca, mnoho briez a iných drevín. Tiež smreky a semená borovice. Spolok mal 6 zakladajúcich a 142 riadnych členov. Príjmy boli 195, výdavky 196 zl. Mesto prispelo len 60 zl. Spolok ho požiadal o ďalších 40 zl. Chcel vymeniť stromčeky, ktoré sa neujali. Zalesnenie celého komplexu bolo výsledkom jeho činnosti v nasledujúcich rokoch.
Z verejných budov, ktoré sa postavili pred I. svetovou vojnou, si zaslúži pozornosť budova zvaná kasíno. Spolok kežmarských obchodníkov a živnostníkov si ju postavil na Starom trhu v roku 1912. Slávnostné otvorenie bolo začiatkom decembra. Samotný spolok bol založený 6. januára 1903 za účasti 60 členov na popud riaditeľa tkáčskej školy Oskára Thieringa. Nový názov dostal v roku 1909. Na stavbe sa dohodli v januári 1912. Stavba stála 51 000 K. V lete 1913 postavili na dvore kasína aj kolkáreň.
Do stavebného vývoja mesta zasiahli aj niektoré požiare. V našom období ich na šťastie nebolo mnoho a väčšinou šlo len o požiare lokálne. Ich rozšíreniu iste zabránila aj dobrá organizácia miestneho hasičstva. 12. mája 1851 ráno vypukol požiar v dome evanjelického farára Ferdinanda Rumyho. Zhoreli však len tri zadné budovy, škoda činila 1300 – 1400 zl. Požiaru však podľahla stará Rumyho slúžka Mária Andrejko z Batizoviec a dve kravy. Dňa 30. decembra 1883 o polnoci začali horieť stodoly v Prollgasse. Zhorelo 6 stodôl. Ďalší požiar vznikol 23. decembra 1893 v Dreibrückengasse. Zhoreli zadné časti Čauderovho a Zacherovho domu. Hasičom sa podarilo požiar účinne zahasiť. V noci zo 4. na 5. apríla 1894 vznikol požiar v garbiarni. Zhorel horváthovský dom s jedným priľahlým malým domčekom. Napokon v roku 1901 vznikol požiar aj v hrade.
Mesto malo oddávna lekárne. V Kežmarku bola lekáreň Ku korune, ktorú v máji 1881 kúpil J. Molnár od F. Svitavského. V roku 1881 zomrel Dr. Alexander Stenczel, ktorý bol v Kežmarku lekárom od roku 1840. Pôvodom bol Kežmarčan. Študoval v Pešti, Berlíne a vo Viedni. V rokoch 1840 – 1876 bol mestským lekárom.206 Začiatkom roku 1884 otvoril na Ľubickej ceste „zimné kúpele“ Leo Herz so zinkovými vaňami, sprchami, bazénom, čo tiež prispievalo k hygiene v meste.
V meste bola aj zdravotnícka komisia, ktorá sa na svojom zasadnutí 23. júla 1884 uzniesla:
1. Keďže v meste nie je vhodný dom pre cholerovú nemocnicu s 20 posteľami, má sa na ten účel postaviť jednoposchodový dom na izolovanom mieste.
2. Do nemocnice možno prijať aj vojakov po úhrade 50 grajciarov za deň.
3. V najbližšej dobe sa budú dezinfikovať kanály a latríny pod dozorom zvláštnej komisie.
4. Tá istá komisia prekontroluje aj obydlia chudoby ohľadom hygieny a vetrania a prípadne nariadi evakuáciu z nevhodných priestorov.
Začiatkom roku 1894 bola v Kežmarku zriadená Nemocenská pokladňa, ktorá bola príslušná pre zdravotné poistenie viacerých okresov. Zamestnanci sa v nej museli registrovať. V polovici roku 1914 bola v Kežmarku len malá nemocnica, ktorá mala 12 postelí, ale aj menšia obsadenosť jej robila problémy.
V súvislosti so začiatkom vojny zariadil Červený kríž v meste viacero nemocníc. Mali 400 postelí pre ranených. Boli v priestoroch štátnej ľudovej školy, štátnej tkáčskej školy a štátnej meštianskej a vyššej obchodnej školy. Postele a príslušné vybavenie zbierali členky Červeného kríža. Okolo polovice septembra v nich bolo už asi 200 ranených vojakov. V októbri 1914 sa mesto rozhodlo zriadiť v robotníckych domčekoch pre tehelňu epidemickú nemocnicu s 30 posteľami pre prípadnú epidémiu cholery alebo iné epidemické choroby.
Zdroj: História Kežmarku od 2. polovice 18. storočia, strana 98 – 107.