Okolo polovice 18. storočia nastáva v našej spoločnosti výraznejšia zmena. Prvé zákony Mária Terézie síce ešte sú v starom duchu – máme napr. na mysli zákon, ktorý trestá odpadlíctvo od katolíckej cirkvi, ale postupne sa aj za jej vlády presadzujú myšlienky osvietenstva, ako to vidíme napr. v Ratio studiorum alebo v urbárskej reforme, kde zjednotila práva a povinnosti poddaných na úkor práv šľachty. K veľkému posunu prichádza však za jej syna Jozefa II., ktorý bol otvorený voči moderným myšlienkam, čo sa odrazilo aj v jeho zákonoch. Napriek tomu, že po jeho smrti boli takmer všetky jeho zákony zrušené, vývoj spoločnosti postúpil. S tým nevyhnutne súvisela aj skutočnosť, že sa feudálne privilégiá slobodných kráľovských miest neustále okliešťovali a že do ich správy čoraz viac zasahoval štát, najmä prostredníctvom Uhorskej miestodržiteľskej rady. Postupne zanikali aj pôvodné a po stáročia trvajúce zákonitosti hospodárskeho života a aj tu začali cechom konkurovať nové modernejšie manufaktúry a spoločné výrobne. Celý ten vývoj kulminoval v roku 1848 a vtedajšia revolúcia skončila sa starým spoločenským i politickým systémom a nastolila systém nový. To sa v plnej miere odrazilo aj v dejinách Kežmarku.
Keď chceme pochopiť život v Kežmarku v tomto období, musíme mať predstavu o tom, ako v tej dobe vyzeral. Takúto predstavu nám poskytuje popis mesta, ktorý nám podal Johann Matthias Korabinsky v svojom známom zemepisno-historickom popise Uhorska, ktorý vyšiel tlačou v roku 1786.
Popisuje tu síce aj dejiny Kežmarku, ale tie môžeme vynechať. Preto si všimnime, ako mesto charakterizuje. Píše, že je to významné mesto v Spišskej župe, ktoré leží pri troch tokoch: rieke Poprad, Ľubickom potoku a Bielej vode. Je vzdialené od najvyššieho karpatského pohoria, ktoré je stále pokryté snehom, a to asi hodinu cesty. Jeho poloha je celkom príjemná a zdravá. Zem je úrodná pre obilniny a ľan, hoci ovociu sa kvôli drsnému podnebiu nie vždy darí. Mesto má tri brány: 1. Vyšná brána na južnej strane – vysoká a silná budova; 2. Nižná alebo Poľská brána pri zámku na severnej strane; 3. Kušnierska brána, ktorá sa otvára len na jar kvôli poľným prácam. Najkrajšie budovy, ktoré zdobia mesto sú: radnica, postavená v roku 1461 spolu s peknou vežou z roku 1641. Tieto budovy boli silne poškodené požiarom v roku 1770, ale medzitým boli v plnej kráse opravené. Veža dostala medenú strechu, radnica bola zväčšená a vystavaná oveľa ozdobnejšie ako predtým. Panský dom (dnes reduta) je na najkrajšom mieste námestia a má nízku vežičku. Kedysi slúžil na ubytovanie rodiny Thökölyovcov a jej služobníctva, v súčasnosti na ubytovanie významných vojenských osôb. Váhový dom (tzv. vážnica) bol posledným požiarom takmer celý zničený. Kedysi tu mala byť zbrojnica, ktorá však bola počas rákocziovských vojen zničená, aby sa nemohla zneužiť. Kostol sv. Kríža má vysokú vežu so službou vo dne i v noci, ktorá odpískava každú hodinu. Ďalej je tu farský dvor, obývaný paulínmi, zvonica, a na mieste bývalého špitálskeho kostola je novozriadené gymnázium pre katolícku mládež. Slovenský kostol je na Hradnej ulici. Je malý a paulíni ho asi pred dvadsiatimi rokmi pekne vyzdobili. Okrem toho je v meste viac pekných domov.
Na vyšnom predmestí pri vyšnej bráne je evanjelická modlitebňa a gymnázium. Prvá je z dreva, ale celkom veľká a pekne postavená. Gymnázium bolo za čias Márie Terézie znovuvybudované z kameňa. Keďže sa obec snaží mať v školách dobrých učiteľov, je tu stály nával šľachtických i iných študentov. Pred niekoľkými rokmi dostala škola od pána Horvátha – Stansitha do daru zbierku mincí a prírodných predmetov. Ohromne tučná veža pri vyšnej bráne, ktorá slúžila istý čas ako mestská väznica, je teraz prachárňou. Thökölyovský zámok, ktorý historici pre jeho krásu chvália, kúpilo mesto preto, aby predišlo použitiu zámku proti nemu. Postavil ho Štefan Thököly st. a doviedol ho k takému stavu, že slúžil ako byt aj pre kráľov. Popisuje ho Matej Bel. Pod prízemím je krypta, ktorú v roku 1766 husári, ktorí sa do nej dostali jednou dierou, vyrabovali a predávali časti cínovej truhly, v ktorej bola pochovaná manželka grófa Thökölyho, cinárom. Okolo zámku boli krásne záhrady, jazerá, zverince a pod. Dnes sú to už len lúky a kapustnice. Dokonca maštaľ bola vyzdobená mramorovými kŕmidlami. Brána zámku bola a je trojitá. Bola to totiž vonkajšia mestsko-zámocká brána, ktorá je ešte dobre zachovalá a z poľskej strany otvára prístup do zámku a mesta. Ďalej bola vnútorná brána, ktorá umožňovala prechod z mesta do zámku, nad ňou je veľmi široká veža, uprostred ktorej bola jedna z najprestížnejších jedální v meste. Nakoniec bola bočná brána, ktorou sa jazdilo najmä do záhrad, s padacím mostom, ktorá je však zamurovaná. Z bývalej krásy je už v pivniciach a izbách premenených na sýpky máločo vidieť. V rokoch 1774 a 17802 zničili obrovské požiare časť mesta. Obyvatelia sú väčšinou Nemci, je tu veľmi málo Slovákov. Živia sa obchodom s vínom a plátnom. Medzi remeselníkmi je mnoho farbiarov, ktorí vyvážajú svoj tovar do Debrecína, Sedmohradska a ďalej. Miestny doktor Pfeiffer vymyslel farbu, ktorá nahradila indigo. Počet obyvateľov sa odhaduje na 3 500. Občania majú pre zábavu strelnicu dlhú 500 krokov, cez ktorú prechádzajú tri potoky. Zo starších osobností spomína Korabinský matematika Frölicha, lekára Daniela Fischera a Jakuba Kraya mladšieho, ktorý zanechal popis tohto mesta. Spomedzi rektorov školy spomína Jozefa Bencúra a Podkonického.
Zdroj: História Kežmarku od 2. polovice 18. storočia, strana 7 – 8.