Šírenie osvety v ľudovej hudbe a prezentácia regiónu a kultúry pod Tatrami. Asi takto by sme mohli zhrnúť činnosť folklórneho súboru Magura, ktorý vám v najbližších vydaniach Novín Kežmarok predstavíme. Oslovili sme folkloristku a jednu z hlavných iniciátoriek maguráckej Poslednej hodiny Alexandru Bachledovú, aby nám priblížila činnosť súboru, ale i povedala čosi zo zákulisia podujatia Posledná hodina.
Kto je zodpovedný za chod folklórneho súboru Magura?
Folklórny súbor Magura z Kežmarku pracuje pod občianskym združením Klub priateľov Magury, ktorého činnosť momentálne spravuje Juraj Švedlár. Pod spomínané občianske združenie patrí aj DFS Maguráčik a FSS Magurák. Chod každého z týchto kolektívov si však vyžaduje samostatný tím ľudí zodpovedných za jeho fungovanie.
Za chod FS Magura je z organizačného hľadiska zodpovedný Marek Reznický. Náplňou organizačného vedúceho je evidencia členov, zabezpečenie priestorov, organizácia celého kolektívu, e-mailová komunikácia a zabezpečenie finančných prostriedkov pre chod súboru. Marek Reznický vystupuje ako kontaktná osoba pri organizácii vystúpení a všetkých aktivít. Umeleckú časť súboru vedú Jaroslav a Sylvia Pavligovci. Úlohou umeleckých vedúcich je práca s členmi v tanečnej sále, sú zodpovední za dramaturgiu vystúpení folklórneho súboru a sú aj choreografmi jednotlivých tanečných blokov.
V rámci nášho kolektívu je viacero ďalších možných funkcií, ako je archivár, kronikár, človek zodpovedný za „kostýmy“ (kroje), vedúci ľudovej hudby, hlasový pedagóg atď. Mohli by sme pokračovať donekonečna. Všetkým spomenutým vypomáham aj ja. Okrem toho sa množstvo úloh rozdeľuje medzi jednotlivých členov súboru. Sme jeden tím a fungujeme veľmi spontánne, keď niečo treba, skrátka je tým niekto poverený.
Ako sa zrodila myšlienka podujatia Posledná hodina a ako sa pracovalo na jeho realizácii?
Premiérový program Posledná hodina je hudobno-tanečné predstavenie, ktoré je výsledkom práce celého kolektívu. S námetom na vytvorenie programu som prišla ja v septembri roku 2018. Predstavila som ho vedeniu súboru ako najskôr iba stručný, v bodoch rozpísaný námet. Po prvom stretnutí s Marekom Reznickým, Jaroslavom Pavligom a Sylviou Pavligovou sme vytvorili akýsi tím ľudí, ktorý od tej chvíle spoločne pracoval na vytvorení diela. Manželia Pavligovci mali na starosti vytvoriť choreografiu ku každému bloku. Na mne a Marekovi bol výber sprievodného hudobného materiálu. Zhodli sme sa na myšlienke vychádzať z archívnych videozáznamov, zvukových záznamov a fotografií. Jaro a Sylvia absolvovali aj výskum v obci Lendak, kde získali hodnotné informácie pre ich nasledujúcu tvorbu. Nasledovali dlhé tréningy, v rámci ktorých sa vytvárali postupné obrazy, ako by mohla choreografia vyzerať. Robilo sa veľa zmien, prácu nám komplikovala aj letná sezóna, počas ktorej sme absolvovali mnoho vystúpení, no zároveň sme veľmi nechceli ukázať, čo chystáme. Počas celého roka sme zbierali a vyhľadávali, odkupovali a dávali šiť veľmi veľa krojových súčastí. V tomto nám boli nadmerne nápomocní obyvatelia Lendaku. Ak má človek kontakty, tak sa dostane aj k takej krojovej súčasti, ktorá by sa iným len veľmi ťažko zháňala. Našou výhodou bolo to, že máme v súbore členov priamo z Lendaku, a to, že pracujem v Základnej umeleckej škole v Lendaku.
V septembri 2019 sme sa takpovediac zavreli do zrkadlovej sály a všetku energiu sme venovali už len samotnému programu. Choreografie boli hotové s dostatočným predstihom. Nasledovali spoločné zhrávania s muzikou. O hudobné úpravy, ktoré boli „vyššie štylizované“, sa postaral konzervatorista Matúš Lizák. Mňa po tomto všetkom čakala úloha prepojiť celý sled tanca a hudby príbehom. To, že to bude vyrozprávané jednou osobou, muzikantom z Výbornej, som vedela už od začiatku. Aj to, že chceme použiť audio nahrávku z roku 1999 a následne ju akoby preniesť do roku 2019. Bolo len treba vymyslieť ako. Všetko prepojiť, vymyslieť to, čo musí byť povedané, to, čo musí byť napísané a uistiť sa, aby to divák pochopil, chcelo mnoho prebdených nocí, a povedala by som, že je to najlepší čas na rozmýšľanie. A kopec nápadov vzniklo práve v tme a tichu. Každý jeden nápad bol podrobený reakciám Mareka, Sylvie a Jaroslava. A spoločne sme dospeli k výtvoru, ktorý ste mohli vidieť 6. a 7. decembra minulého roku. Hovorené slovo nám načítal Michal Smetanka. Projekciu sme vytvorili spoločne s Marekom. Program si vyžadoval 4 rozsiahle scenáre – kvôli zvuku, svetlu, projekcii a jeden pre účinkujúcich. Tie som písala v poslednom týždni pred premiérou. V stredu sa konala dlhá priestorová generálka, zvuková skúška a generálka kvôli projekcii. Vo štvrtok sme s Milanom, ktorý riadil svetelný pult, sedeli nad scenárom presne 10 hodín. Takže kto sa pričinil o poslednú hodinu? Veľmi veľa ľudí, ktorých sme riadili my štyria. A myslím si, že je dôležité poznamenať, že na vytvorenie tohto programu sme získali ako súbor grant z Fondu na podporu umenia.
Aké sú Vaše dojmy a najkrajšia spomienka či zážitok z tohto obdobia, od prípravy až po realizáciu?
Neviem, či by som si vedela vybrať jednu konkrétnu. Bolo ich viacero a musím povedať, že boli veľmi intenzívne. Veľakrát ma zasiahol nával emócií, keď ma Jarko so Sylviou zavolali do tanečnej sály s vetou: „No poď sa na to pozrieť.“ A vtedy som vedela, že tak, ako to zasiahlo v tej chvíli mňa, tak to zasiahne aj diváka. Veľká vec pre moje oči bola aj vtedy, keď som konečne videla všetky krojové súčasti, ktoré sme zháňali celý rok, oblečené na tanečníkoch. A posledný týždeň sa emócie valili zaradom, myslím si, že na všetkých, nielen na mňa, keď sme všetci tímovou prácou doslova dokázali vytvoriť zo športovej haly divadlo. Naozaj na tom pracovalo veľmi veľa ľudí a cenila sa každá skrutka. Bol to skvelý pocit, že sme sa dokázali zomknúť pre túto jednu vec. Neviem si predstaviť väčší teambuilding.
Aké odozvy ste mali po vystúpení?
Odozvy boli viac ako pozitívne. Myslím si, že sme v ľuďoch okrem umeleckého zážitku prebudili aj človeka, ktorý sa zamyslel nad tým, čo sme chceli povedať. Samozrejme, každý si to určite vyložil inak, ale to bolo aj zámerom. Program, ako aj samotný názov, mali v človeku vyvolať viaceré otázky, na ktoré si už musí odpovedať každý sám.
Ondrej Miškovič, foto: archív Alexandry Bachledovej