Začiatkom roka 2020 obyvateľov mesta zasiahla smutná správa o smrti Jána Skupina, prvého porevolučného primátora Kežmarku. Mesto riadil od roku 1991 do roku 1995 a počas tohto obdobia plného neistoty mal ťažkú úlohu, keď musel vytvoriť základy pre chod mestského úradu v novom politickom režime krajiny.
Ján Skupin sa narodil 28. apríla 1932 v Mlynčekoch. Jeho rodina sa neskôr presťahovala do Kežmarku, kde navštevoval základnú školu. Neskôr jeho kroky smerovali na pedagogické gymnázium, z ktorého sa mu podarilo dostať na Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre.
Svoju manželku Vieru spoznal na mládežníckych akciách v Kežmarku a spolu prežili aj študentské časy počas vysokej školy, na konci ktorej mali civilný sobáš v Nitre a cirkevný v Kežmarku. Rodina sa čoskoro rozrástla o dve dcéry.
Počas komunizmu ho čakala umiestenka, ktorá mu určila jeho pracovné zaradenie. Jeho prvým pracoviskom bola STS Kežmarok, neskôr pracoval na ÚVSH v Poprade, na Štátnom majetku v Kežmarku a pred revolúciou pracoval ako vedúci šľachtiteľskej stanice vo Veľkej Lomnici. V roku 1990 bol zvolený za primátora mesta Kežmarok.
Porevolučné roky neboli pre nového primátora ľahkým obdobím. V ľuďoch ešte stále vládla neistota pracovať na mestskom úrade počas nového režimu. Vyskladanie personálu mestského úradu tak ostávalo len na jeho pleciach a často sa stretával s odmietnutím, no napriek tomu sa všemožne snažil vytvoriť fungujúci mestský úrad s kvalifikovaným personálom. Pomocnú ruku mu v tej dobe podal Ladislav Melikant, ktorý bol prednostom Obvodného úradu v Kežmarku a dlhé roky pracoval aj na mestskom národnom výbore. Prvým porevolučným prednostom mestského úradu, ktorého si vybral sám Ján Skupin, bol Jaroslav Švirloch
Ján Skupin na poste primátora pomohol technicky zabezpečiť cirkevnú školu. Spoluzakladal v roku 1994 aj dnešnú Školu umeleckého priemyslu v Kežmarku, ktorá vtedy ešte niesla názov Stredisko praktického vyučovania umeleckých remesiel. S Petrom Bonkom z Poľska zakladal Euroregión Tatry. V tom čase sa dostal do konfliktu z vládou, ktorá bola stále veľmi skeptická v oblasti cezhraničnej spolupráce. Pevnú ruku primátora pocítili občania hlavne pri zriaďovaní pešej zóny, keď podnikatelia začali organizovať protestné akcie, napriek tomu sa však nedal odradiť. Okrem iných aktivít spolupracoval aj s Úniou miest, ktorá zabezpečovala stretnutie primátorov okolitých miest, vďaka čomu si mohli vymieňať skúsenosti. Spoločne s Norou Baráthovou položil základy festivalu EĽRO v našom meste. V roku 1992 počas jeho druhého ročníka privítal účastníkov slovami: „Buďte nám vítaní všetci, ktorí prichádzate v dobrom,“ ktoré sa mnohým vryli do pamäti.
Po svojom odchode z primátorského postu bol jedno volebné obdobie ešte poslancom mestského zastupiteľstva. V rámci Euroregiónu Tatry sa mu podarilo vystavovať aj svoje maliarske a rezbárske práce, v ktorých by sme našli prvky tvorby Martina Benku.
Šport bol preňho veľkým oddychom, a tak až do svojich šesťdesiatich rokov aktívne hrával basketbal. Zimný štadión, ktorý pomohol vybudovať, bol už vtedy pre mesto pýchou a bolo mu ľúto, keď neskôr chátral. Nedávne znovuobnovenie štadióna ho na sklonku života veľmi potešilo.
Ťažkou ranou preňho bola smrť manželky Viery, čo poznačilo jeho zdravotný stav po fyzickej aj psychickej stránke. Záľubu v ťažkých chvíľach našiel v prácach na záhrade, kde aktívne oddychoval. Zomrel 19. januára 2020 v Hospici sv. Alžbety v prítomnosti svojich dcér a na jeho pohrebe sa zúčastnilo mnoho Kežmarčanov, ktorým ostane navždy v pamäti ako prvý porevolučný primátor mesta.
Ondrej Miškovič