V roku 1863 bola z iniciatívy Júliusa Demányho založená Kežmarské sporiteľňa, ktorej direktorom bol až do svojej smrti, r. 1864 bola ním a jeho priateľmi založená továreň na zemiakový škrob ako prvá v krajine.
Pochádzal z rodiny obchodníka. Navštevoval ľudovú školu a lýceum v Kežmarku. Pre slabší zdravotný stav sa vzdal ďalších štúdií a na žiadosť otca sa venoval obchodníctvu. Učil sa v Banskej Štiavnice a Bratislava a v roku 1840 sa usadil ako samostatný obchodník v Kežmarku. V roku 1843 sa oženil s Amandou Blázyovou, s ktorou mal dve dcéry.
Július Demány sa zapojil do maďarskej revolúcie 1848/49 – bol aj spolužiakom veliteľa povstaleckých vojsk Artúra Görgeyho. Po porážke revolúcie sa zdržiaval ako politicky prenasledovaný ďaleko od domova. Vtedy ochorela jeho prvá žena Amanda a onedlho umrela. Iba na príhovor vplyvných osôb sa mohol vrátiť do Kežmarku na jej pohreb. O niekoľko dní bol postavený pred vojenský súd a trvalo dlhšie, kým sa vyšetrovanie pre nedostatok dôkazov zastavilo, ale aj tak bol roky pod policajným dozorom. Dlho žil v ústraní, venoval sa len obchodu, v roku 1852 sa oženil so svojou švagrinou Bertou Blázy, s ktorou mal ďalšie tri deti. V roku 1862 sa Demány zaslúžil o založenie dobrovoľného hasičského zboru v Kežmarku, jedného z prvých v Uhorsku. Bol aj členom kežmarského streleckého spolku. Zapájal sa do života mesta i evanjelickej cirkvi. Bol veľkým finančným podporaveteľom kežmarského lýcea. V roku 1867 bol aj spoluzakladateľom Prvej uhorskej mechanickej továrne na pranie ľanu a konope, v roku 1872 sa zúčastnil na založení kežmarskej banky, v ktorej bol do konca svojho života členom riaditeľskej rady. Angažoval sa aj v plánoch výstavby železnice do Galície cez popradské údolie s napojením sa na košicko-bohumínsku železnicu, avšak projekt sa nerealizoval.
Odpočíva v hrobke rodiny Demiány – Tátray – Karátsony. V záhradke sú náhrobky členov rodiny Demány – Júliusa, jeho dvoch manželiek, detí a ďalších členov jeho rozvetvenej rodiny – Dr. Gregora Tátrayho a prof. Žigmunda Karátsonyho. Žiaľ, do záhradky pribudli novšie hroby, ktoré s touto rodinou nemajú nič spoločne.
Zdroj: Osobnosti dejín Kežmarku. Historický cintorín, str. 23-24.