Kežmarok sa môže pýšiť osobnosťami, na ktoré sa nezabúda. Počas prechádzky mestom natrafíte na niekoľko pamätných tabúľ s ich menami. Viete, kde ich môžete nájsť?
Dom na Hlavnom námestí č. 24
Tabuľa je venovaná P.J. Šafárikovi, ktorý tu ako študent býval a botanikovi Ernestovi Behlenfalvymu. Narodil sa 12. februára 1880 v Kežmarku, kde na gymnáziu študoval. Zaujímala ho zoológia a botanika, venoval sa najmä poľovnej zveri vo Vysokých Tatrách a jej ochrane. Po druhej svetovej vojne významne prispel k založeniu Tatranského národného parku. Počas svojho života publikoval v odborných novinách a časopisoch na Slovensku, v Nemecku i Maďarsku. Jeho veľkou záľubou boli starožitnosti, ktoré aj zbieral. Túto archeologickú zbierku venoval múzeu v Poprade. Pamätná tabuľa bola odhalená v roku 2004.
Dom na Hlavnom námestí č. 33
Pamätná tabuľa pripomína Tomáša Maukscha, ktorý pôsobil ako profesor na lýceu a bol znalec Tatier. Študoval na evanjelickom gymnáziu, neskôr na univerzite v Lipsku. Na obdobie osem rokov bol profesorom aritmetiky, latinčiny, zemepisu a histórie. Nezanevrel na svoje milované Tatry ani keď pôsobil ako evanjelický farár v neďalekom Veľkom Slavkove. Vďaka nemu vyrástli v roku 1793 prvé zruby osady Starý Smokovec. Po Tatrách často sprevádzal významných hostí, prírodovedcov a umelcov. Prispieval do popredných periodík štúdiami o klíme, mineráloch a geografii Vysokých Tatier. Pamätná tabuľa je venovaná i Ivanovi Stodolovi, ktorý tu ako študent býval a Pavlovi Sauterovi. Jeho tlačiareň vydávala týždenník Karpaten – Post a sám majiteľ bol jeho redaktorom.
Dom na Hlavnom námestí č. 40
V tomto dome sa narodili bratia Genersichovci, bádatelia Tatier. Najstarší z nich, Kristián, pôsobil tri roky ako profesor kežmarského lýcea. Odvtedy kázal a stal sa evanjelickým farárom a seniorom v Kežmarku. Bol autorom viacerých prác a venoval sa cirkevným dejinám.
Zbieral minerály a skompletizoval katalóg geologickej zbierky. Písal o dejinách Kežmarku v širších spišských súvislostiach. Nie je vylúčené, že bol pochovaný v hrobkách pod dreveným artikulárnym kostolom.
Prostredný brat Ján Genersich pracoval po štúdiách ako vychovávateľ a profesor katedry filozofie na kežmarskom lýceu, ktorá vznikla iba rok predtým. V roku 1806 založil Literárnu spoločnosť. Členovia, nielen z kruhu profesorov, prostredníctvom zahraničnej tlače poznávali kultúru strednej Európy. Sám Ján napísal množstvo pedagogických a historických diel. Rozvinul priekopnícku myšlienku, vzdelávať dievčatá. To dokazuje Vilhelmína – čítanka pre dievčatá z roku 1811.
Samuel sa vydal na dráhu lekára. Hneď po tom, ako mu bol udelený diplom, vykonával prax ako praktický lekár v Kežmarku. Neskôr pôsobil až do svojho dôchodku v Levoči, kde je pochovaný na evanjelickom historickom cintoríne. Preslávil sa ako významný znalec flóry blízkeho okolia, najmä Vysokých Tatier. Prevratná práca Výber spišskej flóry obsahuje 950 druhov rastlín, v katalógu ich nájdeme 588. Lokality nálezu neuvádzal, pravdepodobne ich spisoval spamäti. V roku 1806 bol menovaný za čestného člena Botanickej spoločnosti v Rezne.
Dom na Hlavnom námestí č. 49
V tomto dome býval ako maturant známy slovenský básnik Pavol Országh – Hviezdoslav. Po smrti strýka prichádza do štvrtého ročníka kežmarského gymnázia. Podľa jeho pamätí ho profesori mali radi a prirovnávali ho k mladému Goethemu. Veršoval po nemecky a maďarsky. Vo voľnom čase doučoval slabších spolužiakov z popredných kežmarských rodín, ku ktorým patrila i rodina Demiány. Obrat v jeho básnickej tvorbe je badateľný po prázdninách v júli 1867. Doma v Dolnom Kubíne si všimne jeho kvality učiteľ Medzihradský a farár Samuel Novák. Práve oni mu požičajú diela od Jána Kollára, Andreja Sládkoviča či Jána Hollého. Pokúsi sa o podobné verše, ktoré sa zatiaľ nevyrovnajú tým v maďarčine a nemčine. O rok neskôr mu vychádza debut s názvom Básnické prvsienky Jozefa Zbranského. Ako študent počas všetkých ročníkov výrazne vynikal. V maturitnom ročníku z 27 maturantov iba Pavol Országh – Hviezdoslav dostal zo všetkých deviatich predmetov jednotku.
Dom na Hlavnom námestí č. 51
Na priečelí domu sa nachádza pamätná tabuľa venovaná lekárovi Antonovi Genersichovi, ktorý v ňom žil počas štúdia na lýceu. Po strate oboch rodičov sa presťahoval so štyrmi sestrami zo Spišskej Soboty k babke do Kežmarku. Prostriedky na štúdium medicíny v Budapešti získaval, podobne ako Pavol Országh – Hviezdoslav, doučovaním spolužiakov. Následne sa po skončení lekárskej fakulty stal vrchným lekárom v Patologicko-anatomickom ústave. Jeho kariéra sa neskôr presunula do mesta Kluž, kde na univerzite vybudoval katedru a Ústav patologickej anatómie i súdneho lekárstva. Neskôr bol dekanom a rektorom. Za svoj dlhoročný prínos vede bol povýšený v šľachtický stav. Na začiatku 20. storočia bol opäť povolaný do Budapešti. Tu pôsobil rovnako ako dekan a rektor Lekárskej univerzity.
Stal sa vedúcou osobnosťou Sedmohradského spolku a členom Uhorskej akadémie. Bol zaradený k významným lekárskym osobnostiam. Pamätná tabuľa je i na Lekárskej univerzite v Budapešti, ktorá bola odhalená pri príležitosti 120. výročia jeho narodenia.
Dom na Hlavnom námestí č. 82
Ján Blahoslav Benedikti tu prebýval so svojou manželkou, dcérou profesora Asbótha. Študoval v Banskej Bystrici a Kežmarku, kde sa spoznal so spolužiakom Šafárikom a na univerzite v Jene. Na miesto profesora a rektora lýcea ho zavolal Ján Genersich. V pozvaní okrem výšky platu spomínal i drevo na kúrenie, ktoré malo byť zdarma. Vyučoval v nižších triedach latinčinu, štylistické cvičenia a iné predmety. Po troch rokoch prednášal štylistiku, estetiku a pedagogiku. Počas svojho 28 ročného pôsobenia bol štyrikrát zvolený za rektora školy. Plynule hovoril po slovensky, maďarsky, nemecky, latinsky, grécky a hebrejsky. Založil slovenskú spoločnosť, kde podporoval v písaní mladých. Zbieral slovenské ľudové piesne, ktoré poslal priateľovi Kollárovi. Neskôr poskytoval štipendiá nadaným žiakom, napríklad Jonášovi Záborskému. Mal na starosti i lyceálnu knižnicu a viedol cvičenia bohoslovcov v bibličtine. Jeho smrť je opradená legendou. Utrpel šok po tom, ako mu do izby vletela sova a zaútočila mu na hruď. Nemohli ju odtrhnúť, iba zabiť. Ochorel na týfus a zomrel. Pamätná tabuľa bola na dome odhalená v roku 2013.
Dom na Hlavnom námestí č. 86
Podobne ako Pavol Országh – Hviezdoslav, aj Martin Rázus študoval na kežmarskom lýceu. O jeho zážitkoch zo začiatku 20. storočia vieme zo životopisného románu Maroško študuje. Jeho prospech bol vynikajúci, čo dokazuje i matúra. Skončil s výborným prospechom iba so štyrmi spolužiakmi. Jediné čo mu chýbalo, boli finančné prostriedky. Neraz sa stalo, že šiel do školy v zime neprimerane oblečený. Namiesto dnešného internátu obýval takzvanú komoru v dome na Hlavnom námestí, ktorú mu prenajímali chudobnejší Kežmarčania. O bývanie sa delil s Pavlom Neckárom zo Skalice. Martin Rázus sa chcel stať právnikom, no napokon bol farárom. Známy je predovšetkým pre svoju literárnu a politickú činnosť v Slovenskej národnej strane. Pamätná tabuľa odkazujúca na jeho študentské roky bola odhalená v roku 2008.
Dom na Hviezdoslavovej ulici č. 2
Július Demiány sa narodil do rodiny obchodníka. Študoval na kežmarskej ľudovej škole a lýceu. Kvôli zlému zdravotnému stavu už ďalej nepokračoval a na žiadosť otca sa začal venovať obchodu. Usadil sa v Kežmarku a oženil sa s Amandou Blázyovou. Po porážke revolúcie v rokoch 1848/49 bol politicky prenasledovaný. V tom čase ochorela jeho manželka a onedlho zomrela. Iba zásluhou vplyvných osôb sa mohol vrátiť na pohreb. Neskôr stál pred vojenským súdom a bol roky pod policajným dozorom. V ústraní sa venoval obchodu, založil dobrovoľný hasičský zbor, ktorý bol jedným z prvých v Uhorsku. Finančne podporoval kežmarské lýceum. Z jeho iniciatívy bola v roku 1863 založená Kežmarská sporiteľňa, ktorej bol riaditeľom až do svojej smrti. Stal sa spoluzakladateľom Prvej uhorskej mechanickej továrne na pranie ľanu a konope. Aktívne sa angažoval aj do výstavby železnice s napojením sa na košicko-bohumínsku časť. Nepodarilo sa ju žiaľ realizovať. Pochovaný je na historickom cintoríne v spoločnej hrobke s rodinou Tátray a Karatsony.
Dom na Hviezdoslavovej ulici č. 12
Na tomto mieste, vtedajšej evanjelickej fare, býval profesor Juraj Hronec. Po štúdiu matematiky a fyziky na univerzite v Kluži, dostal v novembri 1906 miesto suplujúceho na dištriktuálnom gymnáziu v Kežmarku. Na kežmarské časy spomínal v dobrom. Ako učiteľa si ho vážili, počas výučby v prvých triedach mal o žiakoch perfektný prehľad. Vždy mal na pamäti, že žiakov je potrebné pri odpovedi povzbudzovať a motivovať, nie zastrašovať. Po zložení predpísaných skúšok získal titul doktora filozofie. V Kežmarku vyučoval 16 rokov, zriadil tu moderné školské fyzikálne laboratórium. Krušná doba začala po vzniku I. Československej republiky. Prisahať jej vernosť museli aj na gymnáziu. Kto tak neurobil, musel odísť. Gymnázium sa premenovalo na nemecké evanjelické dištriktuálne gymnázium. V roku 1919 ho dokonca chvíľu viedol. Vtedy našiel v spisoch maďarské básne od Hviezdoslava a jednu prózu. Poslal ich hneď do Matice Slovenskej. Po pôsobení v Kežmarku sa ďalej venoval štúdiu v Prahe, kde habilitoval a stal sa súkromným docentom. Zaslúžil sa o zriadenie Vysokej školy technickej v Košiciach a Vysokej školy obchodnej v Bratislave, kde bol dekanom. Ako prvý v histórii dostal čestný doktorát pedagogických vied Univerzity Komenského. Napísal viac ako 20 prác a desiatky štúdií z oblasti matematiky, fyziky a pedagogiky. K prvej pamätnej tabuli z roku 1999 venovanej Jurajovi Hroncovi pribudla druhá v roku 2002. Spomína na hudobného skladateľa a pedagóga Antona Cígera.
Základy svojho vzdelania získal u súkromného učiteľa, organistu. Začal hrať na husliach, neskôr na viole, organe, malom violončele a kontrabase. Navštevoval hudobnú dramatickú akadémiu v Bratislave. Pôsobil ako dirigent v Čadci, úradník Ústredia slovenských ochotníckych divadiel v Martine a vypomáhal v Slovenskom rozhlase. Po druhej svetovej vojne bol perzekvovaný kvôli tomu, že bol bratom Jozefa Cígera Hronského. Chvíľu sa ukrýval, kým nenastúpil na Pedagogické gymnázium v Trnave. Tam spoznáva Mikuláša Schneidera Trnavského. S Kežmarkom sa spája od roku 1952, kedy zastáva funkciu riaditeľa hudobnej školy. Už po necelom roku sa vyučovala hra na husliach, klavíri a akordeóne. Ako vyučujúci vypomáhali i miestni obyvatelia, ktorí ovládali hru na nástrojoch. Anton Cíger spolupracoval aj so súborom Magura a speváckymi zbormi. Za zmienku určite stojí jeho angažovanie v reštaurovaní Čajkovského historického organu v drevenom artikulárnom kostole. Zúčastňoval sa na viacerých aktivitách v regióne. Bol školiteľom zbormajstrov, predsedom v porotách, zbieral slovenské ľudové piesne. Zapísal ich viac ako 3 000. Bol autorom spevohier, baletov, orchestrálnych skladieb a omší. Z ideologických dôvodov nemohol mediálne vystúpiť a tak jeho práca počas života nebola náležite ocenená. Základná umelecká škola v Kežmarku dodnes nesie jeho meno.
Spracovala: Patrícia Rozgonyiová,
zdroj: Osobnosti Kežmarku (1206-2009)