Rodina Teichner bola lekárska rodina v 19. a 20. storočí.
MUDr. Leopold Teichner (11. marec 1868 Ždiar– apríl 1945 Ravensbrück) chodil do gymnázia v Kežmarku, kde študoval medicínu, nie je známe.R. 1892 sa usadil v Kežmarku. Ako lekár sa zaslúžil o zavedenie riadnej kanalizácie v meste(dovtedy slúžili na rozvod vody do centra mesta len 400-ročné drevené rozvody) a ku vzniku nemocnice,ktorá bola len v provizórnych priestoroch v hrade. Mesto napokon zakúpilo niekdajší Meeseho hostinec, ktorý sa prestaval na nemocnicu– tá bola otvorená začiatkom roka 1930.Leopold bol najprv mestským lekárom (jehodom bol na Hlavnom námestí č. 28), počas I. svetovej vojny dokonca jediným v meste – ošetroval vojakov v miestnom lazarete, potom sa stal šéfl ekárom nemocnice a túto funkciu vykonával dor. 1939 (uvádza sa aj rok 1940). Bol aktívnym členom Spolku spišských lekárov a lekárnikov, počas I. ČSR bol aj poslancom mestského zastupiteľstva,pracoval v správnej rade Spišskej banky,pivovaru v Poprade, bol aj členom Kežmarského meštianskeho streleckého spolku a pracoval ajv židovskej náboženskej obci.
Hoci ešte v marci 1938 mu miestne noviny Karpathen-Post blahoželali k 70. narodeninám, situácia sa onedlho zmenila. Pri definitívnom nástupe fašizmu bol v r. 1939/40 zbavený funkcie šéflekára nemocnice a primárom sa stal Nemec Dr. Pavol Stenczel.
V septembri 1944 bol Leopold Teichner ako Žid zatknutý a 21. novembra 1944 bol odvlečený s manželkou Malvínou do Ravensbrücku,kde nevydržal ťažkú fyzickú prácu a tesne predoslobodením zomrel – v tábore zahynula aj jeho manželka.
MUDr. Ernest Teichner (25. jún 1902 Kežmarok– 22. október 1959 Piešťany) – Leopoldov syn –študoval v Kežmarku, medicínu na Karlovej univerzite v Prahe, štúdiá dokončil r. 1926. Dva roky pracoval vo viedenských nemocniciach, potom sa vrátil do rodného mesta. Začal pôsobiť v miestnej nemocnici u otca, potom sa stal tzv. domácim –rodinným lekárom, ale bol napr. aj železničným lekárom.
- 1939 bola vyhlásená samostatná Slovenská republika– svojím spôsobom satelit Nemeckej ríše.Jedným z prvých protižidovských aktov v Kežmarku,čo sa však dialo v rámci celého Slovenska,bolo prepustenie židovských lekárov.
Dňa 31. marca 1939 zbavili aj Dr. Ernesta Teichnerapostu železničného lekára. Židia nesmeli vykonávaťani lekársku, ani advokátsku prax a vosvojich právach boli úplne obmedzení.
Johny Teichner, syn Ernesta, ktorý v súčasnosti žije vo Wiesbadene v Nemecku, na tieto časy spomína takto: „R. 1939 zakázali môjmu otcovi vykonávať lekársku činnosť, ostal bez práce, vysťahovali nás z nášho bytu (dnes Hlavné námestie č.38) a gardisti vzali až na najnutnejšie veci všetko,čo naši rodičia nestačili ukryť u dobrých kamarátova známych (obrazy, porcelán atď.) Po vojnenašiel môj otec časť rozkradnutých vecí u niektorých svojich pacientov, čím vznikli veľmi komické a nepríjemné situácie. Do nášho bytu a ordinácie dosadili lekára z „Reichu” Dr. Bugscha.Aby sme sa zachránili pred Osvienčimom, bolav tom čase možnosť prekrstiť sa na katolícku vieru a dúfať, že to najhoršie nás nepostihne, čo sa aj chvalabohu splnilo. Veľmi nám pri tom prestupe pomohla rodina Korschová a pán kanonik Janečko.Otcovým rodičom ani to nepomohlo …V súvislosti s krstom dostal môj otec možnosť zase pracovať ako lekár, a to v obci Jurgov, kam sme sa niekedy v r. 1942 – 1943 presťahovali. Tam nám veľmi pomáhali Lacko Kudzbel ako mladý učiteľ a mladý farár Janko Silan.“
„Hospodársky dôležití“ Židia mohli dostať výnimky– r. 1942 ju dostal aj Ernest Teichner, keď bol poslaný do Jurgova. Situácia sa zhoršila popovstaní r. 1944, keď prestali platiť všetky výnimky.Ernesta s jeho manželkou Vierou a dvoma synmi Františkom a Jánom ukrývali gorali v stodolách a pivniciach a veľmi často sa sťahovali, keď hrozilo udanie. V snahe o záchranu nadviazali židovskí lekári, aj Dr. Teichner, styky s ilegálnym vedením demokratického odboja.
Rodina Ernesta Teichnera sa zachránila a vrátila do Kežmarku do svojho pôvodného domu. Ernest pokračoval vo svojej lekárskej praxi – s výnimkou rokov 1949 – 1950, keď bol riaditeľom miestnej nemocnice, až do svojej predčasnej smrti.
Literatúra:
BARÁTHOVÁ, Nora: Obdobie holocaustu v kežmarskej tlači. In: Žili medzi nami. Zborník referátov zoseminárov Dní židovskej kultúry v Kežmarku 2002 –2003. Kežmarok: Múzeum 2003, s. 86 – 94.
BARÁTHOVÁ: Zo spomienok starých Kežmarčanov.In: Kolektív: Žili medzi nami II. Kežmarok: Múzeum,2005, s. 29 – 37.
BARÁTHOVÁ, Nora: Židovská komunita v Kežmarku v 19. stor. In: Žili medzi nami. Kežmarok: Múzeum2003, s. 23 – 37.Karpathen-Post, r. 59, č. 10, 5. 3. 1938.